Experiment: Hlavolam

Harlow uskutočnil prvý systematický výskum tendencie manipulovať. Zhromaždil osem opíc druhu Makak Rézus a ich pomocou vykonal dvojtýždňový experiment o učení sa. Použil na to mechanickú hádanku pozostávajúcu z troch častí.  

     

Vyriešenie jednoduchého hlavolamu pozostávalo z troch krokov: vytiahnuť vertikálny kolík, povoliť háčik a zdvihnúť sklápací kryt. Hlavolam umiestnili výskumníci do klietky s opicami, aby mohli pozorovať, ako budú opice reagovať a tiež, aby ich pripravili na testy šikovnosti, ktoré mali nasledovať o dva týždne neskôr. Opice však výskumníkov prekvapili a takmer okamžite ich hlavolam zaujal. Začali sa s ním sústredene a s radosťou hrať. Zaujímavé bolo, že opice mali počas dvoch týždňov neustáli záujem o manipuláciu s hlavolamom bez akéhokoľvek vonkajšieho odmeňovania. Posledné dva dni s ním už manipulovali značne obratne a poskladanie hlavolamu im trvalo menej než šesťdesiat sekúnd. Ich správanie bolo v rozpore so všeobecne prijatým názorom na správanie primátov. Opice totiž nikto nenaučil ako rozložiť hlavolam, ani ich nikto neodmeňoval jedlom či pochvalou.

Postup pri experimente         

Harlow pri tomto experimente postupoval nasledovne. Hlavolam umiestnil v klietke pre opice. Opice mali počas celého trvania experimentu prístup aj do ďalšej (väčšej) klietky, ktorá bola spojená s tou menšou, v ktorej sa nachádzal hlavolam. Päťkrát denne experimentátor vstúpil do klietky a znovu zložil hlavolam, ktorý opice rozobrali. Sledoval správanie opíc prvých päť minút a zapisoval si počet správnych ako aj nesprávnych pohybov, ktoré opice pri rozoberaní hlavolamu vykonali. Intenzita motivácie a aktivity opíc sa prejavila tým, že za posledných šesť dní pokusu opice rozmontovali 81% mechanizmov v priebehu prvých 5 minút pokusu.

Harlow tiež študoval jav nasýtenia ( polopate-do kedy ich to bude baviť) v priebehu 13 dní tak, že každej opici predložil znovu poskladaný hlavolam každých 6 minút počas 10 hodín bez prerušenia (100 pokusov). Zistil značný pokles manipulácií, čo poukazuje na jav nasýtenia. Ale každá z opíc rozobrala takmer polovicu mechanizmov, ktoré im boli predložené a tak sa dá u nich predpokladať trvalá motivácia.

Vnútorná motivácia

Vedcom boli vtedy známe len dve hnacie sily, ktoré mohli ovplyvniť naše správanie. Prvou bol biologický pud (jesť, piť, páriť sa) a druhou bola odmena alebo trest  prichádzajúci z vonkajšieho prostredia. No v tomto prípade ani jedna z týchto hnacích síl neovplyvňovala správanie opíc a tak Harlow poskytol novú teóriu, ktorá obsahovala aj tretí druh hnacej sily. Tvrdil, že splnenie tejto úlohy opiciam poskytlo vnútornú odmenu, robili to iba preto, lebo ich to tešilo. Radosť zo splnenia tejto úlohy im bola odmenou. Harlow nazval túto tretiu hnaciu silu „vnútornou motiváciou“. Bol však presvedčený, že vnútorná motivácia bola podriadená prvým dvom hnacím silám. Myslel si, že opice by boli vyriešili hlavolam šikovnejšie keby dostali odmenu. Keď však testoval tento prístup, zistil, že sa mýlil. Opice robili viac chýb a menej krát sa im podarilo hlavolam vyriešiť, keď boli odmenené. Zmienil sa o tom, že vnútorná motivácia môže byť rovnako základná a silná ako zvyšné dve hnacie sily. Nabádal vedcov, aby sa viac venovali vnútornej motivácii, lebo si myslel, že by mohla v mnohom objasniť správanie ľudí. No keďže sa mu svoj názor nepodarilo presadiť, upustil od tejto teórie a neskôr sa ňou zaoberal už iba okrajovo.
(Zdroj: Fraisse, P., Kapitoly z experimentálnej psychológie, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1967, s. 344, ISBN 67-253-67;

Pink, D., Čo nás poháňa?, Bratislava, Eastone Books, 2011, s. 208, ISBN: 978-80-8109-170-4)