Prípad malého Alberta

John B. Watson bol psychológ, ktorý študoval podmienené reflexy u ľudí, najviac sa však zameriaval na deti. Psychiater Adolf Meyer, prednosta Phippsovej psychiatrickej liečebne na Univerzite Johnsa Hopkinsa ho pozval, aby si tam zariadil laboratórium a Watson tak v roku 1916 začal pozorovať vývoj detí od ich narodenia v priebehu prvého roku. Snažil sa objaviť, aké nepodmienené reflexy majú deti a aké podnety ich vyvolávajú bez procesu učenia. Sformuloval hypotézu o emocionálnych reakciách, podľa ktorej keď nejaký emocionálne vzrušujúci objekt stimuluje jedinca súčasne s iným, ktorý nie je emocionálne dráždivý, ten druhý môže časom vyvolať rovnaké citové reakcie ako ten prvý.

Na overenie tejto hypotézy uskutočnili Watson a jeho študentka Rosalie Raynerová experiment, ktorý sa stal jedným z najslávnejších experimentov v psychológii. Išlo o pokus vyvolať podmienenú reakciu strachu u jedenásťmesačného chlapca, ktorý sa podľa ich pracovnej správy volá Albert B. Keď mal Albert deväť mesiacov, umiestnili do jeho blízkosti bielu krysu, ale nejavil  žiadne známky strachu. Strach však u neho prejavil, keď za jeho hlavou buchol experimentátor kladivom do oceľovej tyče. Chlapec sebou trhol, padol dopredu a zaboril si tvár do matraca. Watson s Raynerovou nechali uplynúť dva mesiace, aby spomienky na tento zážitok úplne vymizli a potom znovu zahájili experiment. Pri druhom pokuse Albert siahol ľavou rukou po kryse a hneď ako sa jej dotkol, opäť buchli kladivom do tyče. Albertova reakcia bola taká, že sa prudko trhol, padol dopredu a začal nariekať. Po tomto pokuse odložili ďalšie experimenty o týždeň neskôr a opätovne zahájili rady ďalších pokusov, kedy dávali krysu stále bližšie k Albertovi. Vždy, keď sa jej dotkol, buchli do tyče za jeho hlavou a u Alberta sa vyvinula podmienená bojazlivá reakcia pri pohľadu na krysu.

Ďalšie experimenty ukázali, že malý Albert zovšeobecnil svoj strach na ďalšie malé chlpaté objekty (králika, psa, kožušinový kabát, vatu a tiež aj Watsonovu veselú masku Santa Clausa). Tiež sa v priebehu ďalších experimentov ukázalo, že Albert plakal a bál sa nielen v prípade, keď bolo buchnuté kladivom do oceľovej tyče, ale aj vtedy, keď tento hlasný úder neodznel.

Malý Albert opustil liečebňu niekoľko dní po ukončení experimentu. Šokujúce však je, že sa ani Watson ani Raynerová nesnažili malého Alberta zbaviť tohto podmienenia. Vo svojej správe síce uvádzajú, že keby sa im naskytla príležitosť, mohli skúsiť niekoľko metód na odstránenie podmienenia. Dokonca na túto tému žartovali, že dvadsať rokov po experimente môže nejaký freudovský analytik v Albertovej pseudo-pamäti objaviť, že sa v svojich troch rokoch pokúšal hrať s matkiným pubickým ochlpením a bol za to potrestaný (Freud bol psychoanalytik, ktorý všetky psychické problémy spájal so sexualitou).

 Mnoho rokov sa diskutovalo o Watsonovom experimente s malým Albertom. Watson nikdy nemal dôvod odhaliť Albertovu identitu, no mnoho vedcov po nej pátralo. Jedným z nich bol aj americký psychológ  Hall P. Beck so svojimi kolegami. Prehľadali historické materiáli a zistili, že skutočné Albertove meno je Douglas Meritte. Jeho matka bola sestrička na univerzite, kde bol vykonávaný spomínaný experiment. Dostávala jeden dolár za účasť jej syna v experimente. Nakoniec zistili, že Douglas zomrel v roku 1925 vo veku šesť rokov na následky hromadenia sa mozgovomiešneho moku v mozgu. Vedci tak neboli schopní určiť, či strach chlapca z chlpatých objektov pretrvával aj po odchode z testovania.

(Zdroj:    American psychological association, January 2010. Little Albert regains his identity. [online]. Apa.org. [cit.13.04.2013]. Dostupné na internete: http://www.apa.org/monitor/2010/01/little-albert.aspx; Kendra, Cherry, 2012, Dostupné na internete: http://psychology.about.com/od/classicpsychologystudies/a/little-albert-experiment.htm)

Ak vás to zaujalo, môžete si pozrieť aj originálne video z experimentu.