Od strachu k fóbii

Strach

Strach je základnou súčasťou nášho života. Sprevádza nás od narodenia až po smrť, to však neznamená, že si ho neustále uvedomujeme.  Objavuje sa v situáciách, keď sa cítime v ohrození alebo v nebezpečenstve, ale máme sklon vyhýbať sa mu alebo ho maskovať. V dejinách ľudstva sa stretávame stále s novými pokusmi ako zvládnuť strach, prekonať ho alebo spútať. Usilovala sa o to napríklad aj mágia, náboženstvo alebo veda. S dobou sa však menia aj objekty strachu, alebo teda to, čo v nás strach vyvoláva. V minulosti sa ľudia obávali vecí, ktoré dnes už nevnímajú ako nebezpečné. Boli to napríklad rôzne prírodné úkazy ako hromy, blesky, voda, oheň ale aj vyššie – božské sily. Dnes sa však ľudia boja oveľa viac vecí ako v minulosti. V modernej dobe existuje strach z dopravných nehôd, z baktérií, z rôznych chorôb alebo aj osamelosti.

Každý z nás musí prekonať a zvládať strach v rôznych životných situáciách, aby sa mohla jeho osobnosť naďalej vyvíjať. V dnešnej dobe neexistuje nič, z čoho by sme nemohli mať strach. Podľa autora knihy „Základní formy strachu“ Fritza Riemanna majú všetky úzkosti niečo spoločné s týmito základnými formami strachu. Sú to buď ich extrémne varianty a deformácie, alebo presuny na iné objekty. Ľudia totiž majú podľa Riemanna sklony presúvať nespracované a nezvládnuté úzkosti na neškodné náhradné objekty, ktorým sa môžeme jednoduchšie vyhnúť, ako skutočným spúšťačom nášho strachu.

Úzkosť

Úzkosť je bežná reakcia organizmu na nebezpečenstvo alebo stres a človeku spôsobuje problémy iba vtedy, keď je strach neprimerane silný vzhľadom k vyvolávajúcej situácii alebo trvá až príliš dlho. Úzkosť patrí spolu so strachom k adaptívnym emóciám, ktoré nám slúžia na to, aby nás pripravili na nejakú nebezpečnú situáciu a tak k okamžitej reakcii organizmu vo chvíli, keď sa nebezpečenstvo objaví. Istá miera úzkosti a obáv je však súčasťou bežného života a niekedy človeku dopomôže k dobrému výkonu, napríklad na skúške. Aj psychologické pokusy preukázali, že človek podáva najlepší výkon, keď cíti miernu úzkosť. Problémom sa stáva, ak úzkosť výrazne komplikuje život. Zahrňuje tri zložky, ktoré pôsobia spoločne a spôsobujú jednotlivé príznaky toho, čo nazývame „úzkosťou“. Ide o telesné pocity ako nepravidelné dýchanie, teplo v žalúdku, potreba ísť na toaletu a iné. Ďalšou zložkou je správanie a ide o to, čo robíme vo chvíli, keď sa ocitneme v situácii, ktorá v nás vzbudzuje úzkosť. Treťou zložkou sú myšlienky a predstavy, ktoré sa nám vybavujú o tom, čo nám v tejto situácii hrozí.

      Fóbia

Slovo „fóbia“ pochádza z gréckeho slova „phobos“, čo znamená strach, úzkosť a zmätok. Fóbiu môžeme opísať ako iracionálny strach zo špecifických objektov, aktivít alebo situácií, ktorý spôsobuje nutkavú túžbu vyhnúť sa týmto ohrozujúcim situáciám.
Na rozdiel od strachu, ktorý sa dá vôľou racionálne zvládnuť, fóbia je mimo vôľovej kontroly, objavuje sa náhle a ruší bežnú myšlienkovú činnosť. Často vedie k obsedantným myšlienkam, nutkavým úkonom, rituálnemu konaniu, ktoré majú zahnať fóbiu. Tento strach sa zmocňuje subjektu v určitej situácii a je sprevádzaný vegetatívnymi dysfunkciami (napríklad nadmerné potenie, búšenie srdca).   

Fóbia je jednou z najčastejších duševných porúch, stretne každú štvrtú ženu a každého ôsmeho muža. Ženy k úzkostným a depresívnym poruchám inklinujú viac. Môže za to okrem iného rozdielne hormonálne vybavenie a jeho časté zmeny (pôrod, kojenie, menštruácia, menopauza). Tak isto sa oveľa častejšie stávajú obeťami zneužívania alebo znásilnenia.

Niektorí ľudia sú odolnejší a ich mozog traumatický zážitok ľahšie spracuje, ako mozog podráždeného človeka s krehkou psychikou. Fóbie sa však neprenášajú iba s genetickou výbavou, ale dá sa jednoducho odpozerať (pokiaľ matka piští vždy, keď vidí pavúka, malá dcéra sa naučí, že keď vidí pavúka, treba pišťať a tak si sama nevedome vypestuje fóbiu). 

Druhy fóbií

 Predmetom fóbie môže byť čokoľvek, existuje toľko fóbii, koľko je typov osobností. Rozlišujeme tri základné druhy fóbií: bežné, sociálne a agorafóbie. Osoby trpiace bežnou fóbiou majú strach z určitých predmetov, miest alebo situácií. Agorafóbia predstavuje psychickú poruchu, ktorej podstatou je strach z neznámych miest. Pri sociálnej fóbii sa chorí jedinci vyhýbajú všetkým skupinám ľudí.

Agorafóbia

Agorafóbia patrí k úzkostným poruchám. Vo všeobecnosti sa chybne považuje za strach z otvorených priestranstiev, ale ide skôr o strach z verejných priestranstiev, miest, kde by nebola rýchlo dostupná pomoc. Tieto obavy môžu spôsobiť, že osoba trpiaca agorafóbiou sa bojí opustiť domov. Vyhýba sa dopravným prostriedkom, supermarketom, veľkým priestranstvám, návšteve kín, divadiel, v horšom prípade aj akémukoľvek opusteniu domova bez sprievodu. Pritom však môže prijímať návštevy a pracovať, bez toho, aby sa porucha prejavila. Musí však zostať vo svojej „bezpečnej zóne“. Názov má pôvod v gréckych slovách „agora“ a „fobos“. Slovo „agora“ v starej gréčtine znamená „kde sa zhromažďujú ľudia“ alebo „strach z trhoviska“. Ľudia trpiaci agorafóbiou mávajú ťažké záchvaty paniky, ak sa cítia lapení, nedostatočne chránení, ak majú pocit, že strácajú kontrolu alebo sú priďaleko od svojej „bezpečnej zóny“. Počas silných záchvatov úzkosti môžu byť agorafobici uväznení v dome, v určitej izbe alebo pripútaní na lôžko, kým sa ich podráždený nervový systém upokojí a hladina adrenalínu sa vráti na normálnu úroveň. Ľudia trpiaci touto poruchou sú často precitlivení na svoje telesné reakcie a podvedome prehnane reagujú na úplne normálne situácie. Napríklad úsilie vynaložené na vyjdenie schodov môže agorafobik vnímať ako príčinu záchvatu paniky, lebo sa mu zrýchľuje pulz a dýchanie.  Začiatok poruchy býva väčšinou po tridsiatom roku života, len zriedka vzniká v detstve alebo po dosiahnutí veku 45 rokov.

 Špeciálne fóbie

 Sú obmedzené na vysoko špecifické situácie. Aj keď je spúšťacia situácia nenápadná, môže jej prítomnosť vyvolať paniku ako u agorafóie alebo sociálnej fóbie. Vznikajú v ranom detstve a v dospelosti často zmiznú sami, prípadne sa dajú ľahko odstrániť. Aspoň raz v živote stretnú 10 percent populácie. Viažu sa na konkrétny predmet, zviera alebo situáciu a môže ich byť aj niekoľko.

Sociálna fóbia

 Sociálna fóbia je neurotická porucha, charakteristická strachom z určitého sociálneho medziľudského kontaktu, čo je sprevádzané úzkosťou prameniacou z vedomých a nevedomých negatívnych očakávaní vlastného zlyhania v tejto osobnej rovine. Tieto očakávania pramenia z často hlboko zakorenených negatívnych predstáv o sebe, získaných predovšetkým výchovou, keď dieťa nebolo rodičmi prijaté a milované nepodmienečne a spontánne ako jediná ľudská bytosť s právom na chyby a nezískalo tak zdravý a trvalý pocit vlastnej hodnoty a lásku k sebe samému. Tak ako sa od začiatku neisto zachádzalo s jeho prejavmi, tak neisto očakáva správanie aj od okolia. Človek trpiaci sociálnou fóbiou má silný strach z kontaktov s okolím. Bráni sa tak, že sa nepríjemným situáciám vyhýba, čo v konečnom dôsledku prináša vážne zásahy do jeho života. Veľmi často si človek trpiaci fóbiou myslí, že úzkosť, ktorú v určitých situáciách cíti, je črtou jeho povahy. Nechce požiadať o to, čo potrebuje, má hrôzu z toho, že sa iní naňho pozerajú a on sa znemožní, bojí sa použiť verejné toalety, nadviazať rozhovor, často nedokáže telefonovať, rozprávať sa s cudzím človekom, vystúpiť na verejnosti alebo pred malou skupinou ľudí či nejakou autoritou.

Čo prežíva fobik, keď ho prepadne strach:

·    chveje sa, potí sa, je nervózny, úzkostný

·    má rozšírené zrenice

·  má pocit, že mu ide „rozhodiť“ hrudník od tlaku, nedokáže sa nadýchnuť

·    cíti nevoľnosť, až mdloby

·    vyhýba sa tomu, čoho sa bojí ,žiada o pomoc

·   škodí sám sebe, nechce mať problémy v práci alebo v rodine, napriek tomu nevie prekonať svoj strach

·    pri sociálnej fóbii sa navyše červená a koktá, trasú sa mu ruky, potí sa, je mu na zvracanie alebo ho nutká na stolicu

 Niekedy sa sociálna fóbia zamieňa s trémou, pri nej však človek neprežíva taký silný stres a nespráva sa vyhýbavo. Ľudia trpiaci sociálnou fóbiou sú častejšie slobodní, zneužívajú drogy, páchajú samovraždy, mávajú nižšie vzdelanie, bývajú sociálne izolovaní, závislí od štátnych podpôr a ťažšie si nachádzajú stálu prácu. Sociálna fóbia sa lieči psychofarmakami spolu s viacerými spôsobmi psychoterapie.

Sociálna fóbia je treťou najčastejšie sa vyskytujúcou úzkostnou poruchou. Napriek častému výskytu je však toto ochorenie relatívne málo diagnostikované, pretože ľudia ním trpiaci často nevyhľadajú odborníka - hanbia sa za svoje problémy a majú strach o nich hovoriť s neznámym človekom. Často sa domnievajú, že ich úzkosť v sociálnych situáciách je povahová črta, prípadne sa obávajú nálepky psychickej poruchy.

Možnosti liečby

Na liečbu sociálnej fóbie poskytuje súčasná veda tri spôsoby:

• Liečbu liekmi

• Psychoterapiu

• Kombinovanú liečbu

Úlohou pacienta pri liečbe je každodenná práca na zlepšovaní vlastných pocitov a učenie sa pozitívne zvládať spoločenské a akademické situácie, ktoré zapríčiňujú úzkosť. S účinnou liečbou sa príznaky sociálnej fóbie zvyčajne dajú zvládnuť. Liečba pomáha pri zabraňovaní príznakou sociálnej fóbie v obmedzovaní schopnosti zúčastňovať sa života a tešiť sa z neho. Zvlášť dôležité je, aby sa s liečbou začalo čo najskôr. Skorá liečba sociálnej fóbie predchádza zhoršeniu tohto stavu.

Zlepšenie pocitov sa nestane cez noc a pred zaznamenaním zlepšenia je potrebná niekoľkotýždňová liečba. S liekmi sa môže objaviť isté zlepšenie v priebehu dvoch týždňov. Na samotnej psychoterapii to trvá dlhšie. Celková liečba môže trvať niekoľko mesiacov alebo i dlhšie.

Niektorí ľudia sa uspokoja s vedomím, že sociálna fóbia je medicínsky stav. Tým, že sa o svojom stave postihnutý naučí viac, urobí často prvý úspešný krok k zlepšeniu svojho stavu.

Život s neliečenou sociálnou fóbiou

Neliečená sociálna fóbia je dlhotrvajúca a ťažká. Aj keď ľudia s týmto ochorením dokážu dočasne zredukovať príznaky vyhýbaním sa spoločenským alebo akademickým situáciám, z ktorých mávajú strach, základná úzkosť zostáva prítomná. Približne 85% ľudí s týmto stavom má ťažkosti v škole i počas ich kariéry - zapríčinené ich neschopnosťou vyrovnať sa so spoločenskou potrebou získania a udržania zamestnania alebo dosiahnutia akademického úspechu. V jednej štúdii tohto ochorenia nebola takmer polovica postihnutých sociálnou fóbiou schopná dokončiť strednú školu, 70% bolo na najnižšom stupni ekonomického rebríčka a 22% bolo na niektorej z foriem verejnej finančnej pomoci.

Približne polovica ľudí postihnutých sociálnou fóbiou trpí spravidla aj ďalšou poruchou nálady alebo iným úzkostným stavom. Mnohí ľudia so sociálnou fóbiou pristupujú k „samoliečbe", aby tak zmiernili svoju úzkosť pred vystavením sa stresovej situácii, čo vedie často k zneužívaniu drog a alkoholu.

(Zdroj: Praško, J., a kol., Úzkost a obavy, Portál, s.r.o., 2008, ISBN 978-80-7367-410-6, str. 232; Riemann, F., Základní formy strachu, Portál s.r.o. Praha, 2007, ISBN 978-80-7367-345-1, str. 200, 2. vydanie; Kopcsayová, I., Fóbie možno liečiť. Je to však zložité, SME [online], 2009, Dostupné na internete: http://primar.sme.sk/c/4912222/fobie-mozno-liecit-je-to-vsak-zlozite.html)