Stanfordský väzenský experiment

Stanfordský väzenský experiment bol uskutočnený v roku 1971 americkým psychológom Phillipom Zimbardom. Bol to psychologický pokus, ktorého cieľom bolo zistiť, aký vplyv má pôsobenie situácií, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľudí. 

Zimbadro si podobne ako iní psychológovia pri svojich pokusoch, podal inzerát do novín, a tak získal dobrovoľníkov, z ktorých na základe psychologických testov a diagnostických rozhovorov vylúčil patogénne osobnosti. Ostalo mu 24 študentov (mužov), ktorí si hodili mincou a tak rozhodli, či budú v experimente zohrávať rolu väzňa alebo dozorcu. 

Vyzdvihnutie "väzňov" pripomínalo zatknutie. Odobrali im odtlačky prstov, identifikovali ich a umiestnili do cely predbežného zadržania a so zaviazanými očami ich previezli do väzenia. Po príchode ich dozorcovia systematicky prehľadali, vyzliekli donaha a odvšivavili. Väzni dostali ako oblečenie vrece, sieťku na vlasy, gumené sandále, väzenské čísla a reťaz pripevnenú na pravej nohe, ktorá im mala stále pripomínať, že sú vo väzení. Nedostali spodnú bielizeň. Dozorcovia ich mali oslovovať iba číslom. Dozorcovia dostali uniformu väzenských dozorcov a tmavé okuliare, aby bolo znemožnené nadviazanie očného kontaktu.

Účastníci nemali žiadne ďalšie pokyny ako sa správať Jediný pokyn dostali len dozorcovia: Mali zabezpečiť dodržiavanie poriadku, a to bez použitia násilia. 

Už prvú noc dozorcovia väzňov prebudili o pol tretej, aby ich spočítali, išlo o demonštráciu ich moci a o snahu ponížiť väzňov, aby ich ako nepriateľskú skupinu ovládli. Prvý deň však väzni nebrali dozorcov vážne, a tak boli dozorcovia neistí.

Na druhý deň sa väzňom prestala páčiť ich situácia , nechceli pochopiť zmenu správania sa ich kolegov v roli dozorcov a na protest si strhli sieťky a čísla a zabarikádovali sa v celách, nastala vzbura. Dozorcovia nastolili poriadok odohnaním väzňov od dverí hasiacimi prístrojmi. Potrestali ich tak, že ich vyzliekli a vysťahovali z ciel postele. Vodcov vzbury zavreli na samotke, a aby rozbili väzby medzi väzňami, vytvorili celu privilegovaných väzňov, ktorí sa do vzbury nezapojili. Prostredníctvom lepšieho jedla a o niečo dôstojnejších podmienok nebúriacich sa väzňov odmenili (mohli napr. používať WC, na rozdiel od svojich kolegov v obyčajných celách, kde na podobné účely slúžilo vedro, a kde sa šíril obrovský zápach). Potom začali presúvať niektorých ľudí zo samotky do privilegovanej cely a naopak, vytvárali tak zdanie, že niektorí väzni s nimi spolupracujú (hoci to pravda nebola). V dôsledku toho sa väzni začali vzájomne upodozrievať a nakoniec si prestali dôverovať.

Dozorcovia začali intenzívne využívať systém privilégií a trestov (privilégiom sa stalo aj uspokojovanie základných ľudských potrieb ako je napr. chodenie na záchod). Vyvolať pocity nedostatočnosti sa dozorcom darilo veľmi ľahko, a tiež sa im podarilo dosiahnuť, že väzni za nečestnosť a zbabelosť považovali napokon i odchod z ponižujúcej situácie. Dozorcovia používali ako tresty i tvrdé a vyčerpávajúce telesné cvičenia.

Obe skupiny v rekordne krátkom čase zabudli na to, že sú v skutočnosti ľudia s rovnakým postavením – bezúhonní študenti, a ako neskôr Zimbardo zistil prostredníctvom videokamery, dozorcovia pritvrdzovali násilie voči väzňom hlavne v nočných hodinách, v domnienke, že ich nikto nevidí. 

Zimbardo sa ako vrchný dozorca postupne zžil s experimentom. Až keď väzenie navštívila výskumníčka z prostredia mimo pokusu, Christina Maslach, a priniesla ešte nezaujatý pohľad, šokoval ju obraz väzňov pod dohľadom dozorcov pochodujúcich na záchod s vrecami na hlavách, so spútanými rukami a držiac sa za ramená. Na jej odporúčanie Zimbardo experiment po šiestich dňoch (pôvodne bol naplánovaný na 12 dní) predčasne ukončil. Uvedomil si, že pokus sa stal z psychického i fyzického hľadiska nebezpečným.

Spôsob a dramatická rýchlosť ako sa zmenilo správanie oboch skupín, bolo úplne šokujúce tak pre zúčastnených, ako i pre Zimbarda. Ukázalo sa, že zdravý človek, ak je vystavený extrémnym podmienkam, sa môže radikálne zmeniť (alebo zmeniť svoje správanie), a to v rekordne krátkom čase.

Hlavný záver, ktorý Zimbardo urobil z tohto experimentu bol názor, že brutálne zločiny (napríklad v čase vojny), nie sú dielom psychopatov ani ľudských netvorov, ale obyčajných ľudí vystavených neprekonateľnému tlaku okolností.

Pred niekoľkými rokmi natočili aj film, ktorý mal tento experiment demoštrovať. Aj napriek tomu, že tam nie je úplne všetko rovnako ako to bolo v realite, vám ho odporúčam.