Po tom, ako som nedávno dovŕšila 25 rokov, snažila som sa zhodnotiť, čo ma za posledných 10 rokov naučil život. Bolo toho určite omnoho viac, no nasledovné body považujem za najdôležitejšie a jednoznačne najprínosnejšie pre moje súčasné ja.
1. Tím, ktorí ti ubližujú, bolo pravdepodobne tiež v minulosti ublížené. Ľudia sa zlými nestávajú zo dňa na deň, z minúty na minútu. To, akí sme, formuje naša rodina, prostredie, v ktorom vyrastáme a všetko dobré a zlé, čo sa nám počas života stalo. Agresívny manžel, dieťa, ktoré v škole bije menších, narkoman, ktorý je už 5.x na liečení - všetci majú svoju temnú minulosť, ktorá ich formovala do súčasnej podoby. Toto je prvá vec, ktorú som si (a nie len pred 10 rokmi) neuvedomovala. Odsudzovala som takýchto ľudí bez výnimky, dnes však už viem, že to nemusí byť len o tom, či chcú alebo nechcú byť k ľuďom vo svojom okolí zlí. Ich správanie je volaním o pomoc, spôsobom, akým sa snažia vyrovnať so svojimi "démonmi", aj keď je nesprávne.
2. To, že si iný, neznamená, že si horší. Naša spoločnosť nás akosi vedie k tomu, že chceme v každom smere zapadnúť. Nie je na tom nič zvláštne, nie je predsa zlé ani nezdravé chcieť niekam patriť. No nie vždy máme pocit, že zapadáme a v takomto prípade nie je nutné to siliť. Moje o desať rokov mladšie ja to, bohužiaľ, nevedelo, snažilo sa, pretvarovalo sa, dokonca sa presvedčilo, že s ním niečo nie je v poriadku, len aby bolo akceptované a prijaté ostatnými násťročnými spratkami. Dnes to vidím tak, že každý má iné priority, líšime sa v záľubách aj v osobnostných charakteristikách, prečo by sme mali robiť rovnaké veci, ako robia iní? Len preto, lebo niekto tvrdí, že to robiť musíme? Nemám rada, keď vidím ako v iných blogoch tvrdia, že každý mladý človek by mal cestovať, veľa čítať, študovať či učiť sa jazyky... Čo ak niekto nerád cestuje? Alebo ho jazyky vôbec nezaujímajú? Má sa premôcť a robiť niečo, čo ho vôbec nezaujíma len preto, lebo to je práve teraz moderné a spoločnosť to od neho očakáva? Nie, nikto by nemal dopustiť, aby bol inou osobou, trendmi súčasnej doby či očakávaniami spoločnosti dotlačený do vecí, ktoré sám v skutočnosti nechce robiť.
3. Nemáš právo súdiť iných. Ľudia si z nejakého nepochopiteľného dôvodu myslia, že majú právo posudzovať životy a činy ostatných ľudí. Mojou filozofiou už dnes je, že pokiaľ mňa nejakým spôsobom nezasiahne čin toho druhého, nič ma do toho nie je. Samozrejme, každý môže mať na veci svoj názor, nikto však nemá právo na to, aby na základe neho ostatných urážal alebo hodnotil. Čiže aj v prípade, že sa niekomu nepáčia tetovania, odsudzuje hipsterov alebo sa mu nepáči hudba, ktorú počúva niekto z okolia, má tento človek právo jedine na to, aby o tom premýšľal. Nikomu sa predsa nepáči, keď je urážaný za to, aký je a hlavne vtedy, ak je sám so sebou spokojný.
4. To, že sa na teba niekto hnevá, nemusí byť vždy tvoja vina. V 15-tich som nemala dostatočnú sebareflexiu a vhľad do pocitov a prežívania iných, dnes už však viem, že si každý z nás "ťahá" so sebou akýsi balíček vecí, ktoré nás trápia, tešia, poburujú a hnevajú. Všetci máme už niečo prežité a to nás často ovplyvní do takej miery, že v určitých situáciách reagujeme neprimerane. Môže sa stať, že vnímame obyčajnú výmenu názorov ako hádku, lebo sme zvyknutí byť v spoločnosti ľudí, ktorí na nás kvôli našim odlišným názorom útočia. Alebo máme tendenciu uraziť sa aj za konštruktívne podanú kritiku, lebo sme zvyknutí, že nás ľudia negatívne hodnotia a kritizujú. Ako násťročná (ale niekedy ešte aj teraz) som sa trápila kvôli tomu, že sa na mňa niekto nahneval aj napriek tomu, že som sa ja vinná necítila a v konečnom dôsledku som mala tendenciu sa ospravedlniť. Dnes už viem, že to, či nás niekto/niečo nahnevá môže ovplyvniť aj minulá skúsenosť, ktorá vôbec nemusí súvisieť s osobou, na ktorú sa práve hneváme. V takomto prípade by sme sa však mali zamyslieť nad tým, prečo reagujeme v danej situácii tak, ako reagujeme a snažiť sa svoje správanie pochopiť, aby sme s tým mohli pracovať.
5. Nemusí ťa mať každý rád. Ľudia sú rôzni. Každí preferuje spoločnosť iných ľudí, niekto má rád také osobnosti, iný zase onaké. To, že mi niekto nie je sympatický alebo sa mi nepáči niektorá z jeho vlastností neznamená, že ten človek je zlý a ja mám právo ho posudzovať. Je to proste človek, ktorý mi nesadol a tým pádom nebudem v budúcnosti vyhľadávať jeho spoločnosť. Je to jednoduché. Pred niekoľkými rokmi som to však videla tak, že ak ma niekto nemal rád, automaticky som to pripisovala tomu, že nie som dostatočne vtipná, zaujímavá, atď, alebo v niektorých prípadoch naopak, že je čudný ten druhý. Dnes už viem, že nie je možné, aby každý s každým vychádzal, ale chvalabohu, ľudí je na svete veľa, takže si každý môže nájsť "svojich" ľudí.
6. Názory iných na teba sa ťa niekedy vôbec netýkajú. To, ako vidíme veci a ľudí vo svojom okolí nevypovedá o tom, aké tie veci alebo ľudia sú, ale akí sme my. Ak sme príliš kritickí, vo všetkom a vo všetkých nájdeme chybu. Človek menej kritický by rovnaké veci a ľudí hodnotil omnoho pozitívnejšie. (Predstavte dvoch ľudí, s ktorými ste sa práve spoznali. Jeden vás hodnotí ako príliš výstredného človeka, ktorý strašne veľa rozpráva, zveličuje a ktorý musí byť neustále stredobodom pozornosti. Ten druhý vás zase vidí ako človeka s vlastným štýlom, ktorý je stále pozitívne naladený a veľmi zábavný, jednoducho človek, s ktorým nikdy nie je nuda. Vidíte? Obaja hodnotili jednu a tú istú osobu a ako odlišne! Hovorí to niečo o vás? Určite. Ale omnoho viac vypovedá o tom druhom. (Pokiaľ by vám však viacero ľudí vytýkalo to isté, určite sa zamyslite a vezmite to ako konštruktívnu kritiku.)
7. To, že niečomu nerozumieš neznamená, že nevieš nič. Ľudia majú tendenciu posudzovať ľudí podľa toho, čo vidia/počujú. Ak vás niečo zaujíma a viete o tom veľa, snažíte sa o tom hovoriť aj s inými ľuďmi. Ak však viackrát narazíte na nechápavý pohľad, či odpovede typu neviem, poviete si, že ten človek nebude mať bohvieaký prehľad, aspoň niektoré základné veci by predsa vedieť mohol! Skutočne to tak je? Ja sama som mala roky tendenciu myslieť si o ľuďoch, ktorí nevedeli to, čo ja, že sú hlúpi. Pritom som si neuvedomovala, že sa ten človek môže zaujímať o veci úplne odlišné od tých, ktoré zaujímajú mňa. To, že sa niekto nevyzná v politike neznamená, že je hlupák, znamená to, že sa nevyzná v politike. Na druhej strane môže byť parádny expert v inom smere, napr. v umení, o ktorom zase nič nevie ten druhý.
8. Neškatuľkuj. Neviem prečo ani kedy presne mi tak strašne začalo vadiť čierno-biele uvažovanie, no už istý čas som veľmi citlivá na to, keď to vidím u iných ľudí. Škatuľkovaním však teraz nemyslím len klasické hádzanie do jedného vreca (...lebo všetky ženy sú také a všetci muži zase onakí), ale skôr našu tendenciu všetko nejako ohodnotiť a dať tomu "label". Všetko musíme hodnotiť ako dobré alebo zlé, moderné či nemoderné, odborné alebo neodborné....akoby sme potrebovali akúsi oddeľujúcu čiaru medzi tým, čo je ešte ok a čo už nie. Niekedy treba brať veci proste také, aké sú a nepremýšľať nad nimi príliš veľa. Bodaj by som už pred rokmi vedela, o koľko jednoduchší bude život s takýmto prístupom!
9. Nebagatelizuj problémy iných. Keď sa mi niekto pred rokmi prišiel posťažovať, že sa mu pokazil drahý telefón alebo dostal zlú známku v škole, moja reakcia bola "Prosím ťa, ľudia majú omnoho horšie problémy a teba trápi toto?" Dnes by som už takto nereagovala, pretože si uvedomujem, že sa líšime (okrem iného) v prežívaní, myslení aj cítení, žijeme v rozličnom prostredí a máme iné priority. Nie je možné porovnať problémy niekoho, kto má rakovinu s niekým, komu sa práve pokazil drahý telefón. Z objektívneho hľadiska je isto väčší problém ten, že niekto umiera ako to, že prišiel o niekoľko sto eur, no zo subjektívneho hľadiska môže človek s pokazeným telefónom prežívať tento problém horšie ako človek s rakovinou, ktorý môže mať napr. optimistickú povahu a za sebou naplno prežitý život. Nie jeden zbagatelizovaný problém viedol k samovražde alebo agresívnemu správaniu voči iným, preto je potrebné rešpektovať to, že ak niekoho niečo trápi, prežíva to negatívne a nehodnotiť to ako hlúposť, aj keď sa nám daný problém ani nemusí javiť ako skutočný problém.
10. Žiadne vzťahy netrvajú večne. Nie len v 15-tich som mala naivnú predstavu, že láska (a to je jedno, či k partnerovi, priateľom či rodine) pretrvá a navždy udrží vzťahy a hlavne ľudí pokope. Predstavovala som si, že so svojimi kamarátmi zo základky budeme aj v 60-tke chodiť do kina a na kávu. Vtedy som však ešte nepoznala silu okolností a fakt, že sa ľudia menia. Mala som tendenciu hodnotiť ľudí, ktorí sa zmenili, negatívne, pretože ich nové správanie ovplyvnilo náš vzťah spôsobom, akým sa mi to nepáčilo. No moje súčasné ja chápe, že sa počas života meníme a prítomnosť ľudí v našom živote treba brať ako dar. Aj keď je ich prítomnosť v určitom úseku nášho života len dočasná, každý nás niečo naučí a veru svojou prítomnosťou nás aj nejako zmení. Naučila som sa, že netreba oplakávať staré vzťahy, ktoré už vlastne ani neexistujú, ale s nádejou treba vytvárať nové.
2. To, že si iný, neznamená, že si horší. Naša spoločnosť nás akosi vedie k tomu, že chceme v každom smere zapadnúť. Nie je na tom nič zvláštne, nie je predsa zlé ani nezdravé chcieť niekam patriť. No nie vždy máme pocit, že zapadáme a v takomto prípade nie je nutné to siliť. Moje o desať rokov mladšie ja to, bohužiaľ, nevedelo, snažilo sa, pretvarovalo sa, dokonca sa presvedčilo, že s ním niečo nie je v poriadku, len aby bolo akceptované a prijaté ostatnými násťročnými spratkami. Dnes to vidím tak, že každý má iné priority, líšime sa v záľubách aj v osobnostných charakteristikách, prečo by sme mali robiť rovnaké veci, ako robia iní? Len preto, lebo niekto tvrdí, že to robiť musíme? Nemám rada, keď vidím ako v iných blogoch tvrdia, že každý mladý človek by mal cestovať, veľa čítať, študovať či učiť sa jazyky... Čo ak niekto nerád cestuje? Alebo ho jazyky vôbec nezaujímajú? Má sa premôcť a robiť niečo, čo ho vôbec nezaujíma len preto, lebo to je práve teraz moderné a spoločnosť to od neho očakáva? Nie, nikto by nemal dopustiť, aby bol inou osobou, trendmi súčasnej doby či očakávaniami spoločnosti dotlačený do vecí, ktoré sám v skutočnosti nechce robiť.
3. Nemáš právo súdiť iných. Ľudia si z nejakého nepochopiteľného dôvodu myslia, že majú právo posudzovať životy a činy ostatných ľudí. Mojou filozofiou už dnes je, že pokiaľ mňa nejakým spôsobom nezasiahne čin toho druhého, nič ma do toho nie je. Samozrejme, každý môže mať na veci svoj názor, nikto však nemá právo na to, aby na základe neho ostatných urážal alebo hodnotil. Čiže aj v prípade, že sa niekomu nepáčia tetovania, odsudzuje hipsterov alebo sa mu nepáči hudba, ktorú počúva niekto z okolia, má tento človek právo jedine na to, aby o tom premýšľal. Nikomu sa predsa nepáči, keď je urážaný za to, aký je a hlavne vtedy, ak je sám so sebou spokojný.
4. To, že sa na teba niekto hnevá, nemusí byť vždy tvoja vina. V 15-tich som nemala dostatočnú sebareflexiu a vhľad do pocitov a prežívania iných, dnes už však viem, že si každý z nás "ťahá" so sebou akýsi balíček vecí, ktoré nás trápia, tešia, poburujú a hnevajú. Všetci máme už niečo prežité a to nás často ovplyvní do takej miery, že v určitých situáciách reagujeme neprimerane. Môže sa stať, že vnímame obyčajnú výmenu názorov ako hádku, lebo sme zvyknutí byť v spoločnosti ľudí, ktorí na nás kvôli našim odlišným názorom útočia. Alebo máme tendenciu uraziť sa aj za konštruktívne podanú kritiku, lebo sme zvyknutí, že nás ľudia negatívne hodnotia a kritizujú. Ako násťročná (ale niekedy ešte aj teraz) som sa trápila kvôli tomu, že sa na mňa niekto nahneval aj napriek tomu, že som sa ja vinná necítila a v konečnom dôsledku som mala tendenciu sa ospravedlniť. Dnes už viem, že to, či nás niekto/niečo nahnevá môže ovplyvniť aj minulá skúsenosť, ktorá vôbec nemusí súvisieť s osobou, na ktorú sa práve hneváme. V takomto prípade by sme sa však mali zamyslieť nad tým, prečo reagujeme v danej situácii tak, ako reagujeme a snažiť sa svoje správanie pochopiť, aby sme s tým mohli pracovať.
5. Nemusí ťa mať každý rád. Ľudia sú rôzni. Každí preferuje spoločnosť iných ľudí, niekto má rád také osobnosti, iný zase onaké. To, že mi niekto nie je sympatický alebo sa mi nepáči niektorá z jeho vlastností neznamená, že ten človek je zlý a ja mám právo ho posudzovať. Je to proste človek, ktorý mi nesadol a tým pádom nebudem v budúcnosti vyhľadávať jeho spoločnosť. Je to jednoduché. Pred niekoľkými rokmi som to však videla tak, že ak ma niekto nemal rád, automaticky som to pripisovala tomu, že nie som dostatočne vtipná, zaujímavá, atď, alebo v niektorých prípadoch naopak, že je čudný ten druhý. Dnes už viem, že nie je možné, aby každý s každým vychádzal, ale chvalabohu, ľudí je na svete veľa, takže si každý môže nájsť "svojich" ľudí.
6. Názory iných na teba sa ťa niekedy vôbec netýkajú. To, ako vidíme veci a ľudí vo svojom okolí nevypovedá o tom, aké tie veci alebo ľudia sú, ale akí sme my. Ak sme príliš kritickí, vo všetkom a vo všetkých nájdeme chybu. Človek menej kritický by rovnaké veci a ľudí hodnotil omnoho pozitívnejšie. (Predstavte dvoch ľudí, s ktorými ste sa práve spoznali. Jeden vás hodnotí ako príliš výstredného človeka, ktorý strašne veľa rozpráva, zveličuje a ktorý musí byť neustále stredobodom pozornosti. Ten druhý vás zase vidí ako človeka s vlastným štýlom, ktorý je stále pozitívne naladený a veľmi zábavný, jednoducho človek, s ktorým nikdy nie je nuda. Vidíte? Obaja hodnotili jednu a tú istú osobu a ako odlišne! Hovorí to niečo o vás? Určite. Ale omnoho viac vypovedá o tom druhom. (Pokiaľ by vám však viacero ľudí vytýkalo to isté, určite sa zamyslite a vezmite to ako konštruktívnu kritiku.)
7. To, že niečomu nerozumieš neznamená, že nevieš nič. Ľudia majú tendenciu posudzovať ľudí podľa toho, čo vidia/počujú. Ak vás niečo zaujíma a viete o tom veľa, snažíte sa o tom hovoriť aj s inými ľuďmi. Ak však viackrát narazíte na nechápavý pohľad, či odpovede typu neviem, poviete si, že ten človek nebude mať bohvieaký prehľad, aspoň niektoré základné veci by predsa vedieť mohol! Skutočne to tak je? Ja sama som mala roky tendenciu myslieť si o ľuďoch, ktorí nevedeli to, čo ja, že sú hlúpi. Pritom som si neuvedomovala, že sa ten človek môže zaujímať o veci úplne odlišné od tých, ktoré zaujímajú mňa. To, že sa niekto nevyzná v politike neznamená, že je hlupák, znamená to, že sa nevyzná v politike. Na druhej strane môže byť parádny expert v inom smere, napr. v umení, o ktorom zase nič nevie ten druhý.
8. Neškatuľkuj. Neviem prečo ani kedy presne mi tak strašne začalo vadiť čierno-biele uvažovanie, no už istý čas som veľmi citlivá na to, keď to vidím u iných ľudí. Škatuľkovaním však teraz nemyslím len klasické hádzanie do jedného vreca (...lebo všetky ženy sú také a všetci muži zase onakí), ale skôr našu tendenciu všetko nejako ohodnotiť a dať tomu "label". Všetko musíme hodnotiť ako dobré alebo zlé, moderné či nemoderné, odborné alebo neodborné....akoby sme potrebovali akúsi oddeľujúcu čiaru medzi tým, čo je ešte ok a čo už nie. Niekedy treba brať veci proste také, aké sú a nepremýšľať nad nimi príliš veľa. Bodaj by som už pred rokmi vedela, o koľko jednoduchší bude život s takýmto prístupom!
9. Nebagatelizuj problémy iných. Keď sa mi niekto pred rokmi prišiel posťažovať, že sa mu pokazil drahý telefón alebo dostal zlú známku v škole, moja reakcia bola "Prosím ťa, ľudia majú omnoho horšie problémy a teba trápi toto?" Dnes by som už takto nereagovala, pretože si uvedomujem, že sa líšime (okrem iného) v prežívaní, myslení aj cítení, žijeme v rozličnom prostredí a máme iné priority. Nie je možné porovnať problémy niekoho, kto má rakovinu s niekým, komu sa práve pokazil drahý telefón. Z objektívneho hľadiska je isto väčší problém ten, že niekto umiera ako to, že prišiel o niekoľko sto eur, no zo subjektívneho hľadiska môže človek s pokazeným telefónom prežívať tento problém horšie ako človek s rakovinou, ktorý môže mať napr. optimistickú povahu a za sebou naplno prežitý život. Nie jeden zbagatelizovaný problém viedol k samovražde alebo agresívnemu správaniu voči iným, preto je potrebné rešpektovať to, že ak niekoho niečo trápi, prežíva to negatívne a nehodnotiť to ako hlúposť, aj keď sa nám daný problém ani nemusí javiť ako skutočný problém.
10. Žiadne vzťahy netrvajú večne. Nie len v 15-tich som mala naivnú predstavu, že láska (a to je jedno, či k partnerovi, priateľom či rodine) pretrvá a navždy udrží vzťahy a hlavne ľudí pokope. Predstavovala som si, že so svojimi kamarátmi zo základky budeme aj v 60-tke chodiť do kina a na kávu. Vtedy som však ešte nepoznala silu okolností a fakt, že sa ľudia menia. Mala som tendenciu hodnotiť ľudí, ktorí sa zmenili, negatívne, pretože ich nové správanie ovplyvnilo náš vzťah spôsobom, akým sa mi to nepáčilo. No moje súčasné ja chápe, že sa počas života meníme a prítomnosť ľudí v našom živote treba brať ako dar. Aj keď je ich prítomnosť v určitom úseku nášho života len dočasná, každý nás niečo naučí a veru svojou prítomnosťou nás aj nejako zmení. Naučila som sa, že netreba oplakávať staré vzťahy, ktoré už vlastne ani neexistujú, ale s nádejou treba vytvárať nové.
super blog :)
OdpovedaťOdstrániťďakujem pekne :)
Odstrániť