Empatia

„Empatizovať znamená vidieť očami druhého človeka, počuť ušami druhého človeka a cítiť jeho srdcom.“ (Alfred Adler)

Empatia je schopnosť, ktorá človeku v rámci bezprostredného kontaktu pomocou procesov komunikácie s druhým človekom umožňuje vžiť sa do jeho psychického stavu, to zn. vnímať svet tak, ako ho vníma ten druhý, zakúsiť jeho city, ambície, úspechy i neúspechy. Možno povedať, že empatia je rezonancia jedného človeka na konkrétnu osobnosť iného človeka. Na základe tejto rezonancie, takéhoto vžitia sa vie človek doslova vycítiť v inom človeku tie jeho city, motívy, snaženia, ktoré ten druhý ani nemusí vyjadriť priamo slovami a ktoré neraz ani bezprostredne nevyplývajú zo situácie medziľudských vzťahov.

Podstatou empatie je komunikácia a teda výmena a kódovanie signálov. Na empatiu je potrebná bezprostredná komunikačná situácia, teda prejavy druhého človeka musíme sledovať z bezprostrednej blízkosti všetkými zmyslovými orgánmi, ktoré môžu mať úlohu v každodennej bezprostrednej komunikácii. Vtedy sa rozvíja aj možnosť, že človek, ktorý vedome uplatňuje empatiu, pomocou vlastnej komunikácie privedie toho druhého do takej situácie, v ktorej sa stáva pre empatiu čoraz prístupnejším. Podnecuje ho teda k oznamovaniu takých informácií, pomocou ktorých sa môžu jeho emocionálne stavy a nálady empaticky ľahšie sprístupniť. Empatia sa však môže úspešne rozvinúť aj pri nedostatočných komunikačných podmienkach.

Človek, ktorý sa sústreďuje na empatiu a uplatňuje ju, dokáže túto schopnosť rozvíjať a tento rozvoj sa dá vedeckými prostriedkami urýchliť a rozšíriť. No na druhej strane, u ľudí s väčšími intelektuálnymi schopnosťami empatia degeneruje oveľa pravdepodobnejšie ako v ľuďoch, ktorí nemajú intelektuálne schopnosti vypestované až tak.

Schopnosť empatie je v detstve prirodzene veľká, no od puberty sa stáva skrytou a spravidla až do staroby postupne klesá. Rozdiely medzi empatickými schopnosťami ľudí závisia aj od rozličných kultúr. Totiž v kultúre, kde racionálne myslenie nemá takú dôležitú úlohu, sú pre rozvoj empatie lepšie predpoklady.

Empatia prejavujúca sa v každodennom živote je vcelku viazaná na nejakú situáciu a jej optimálne úrovne majú prirodzené hranice. Ľudia sa neusilujú o väčšiu empatiu, akú si situácia vyžaduje, a ani si to navzájom veľmi neumožňujú.

„Schopnosť empatie spravidla závisí od vývinovej úrovne osobnosti, od množstva zážitkov a ľudských vplyvov. Z toho vyplýva, že nie je trvalou vlastnosťou a v rozličných úsekoch života sa môže meniť. Nie je taká ako schopnosti s biologickým základom alebo inteligencia, ktorá sa podľa dnešných názorov počas života veľa nemení. Aj v tom- ktorom období života sa môže prejaviť zmena v tom, že rozličné okolnosti môžu napomáhať uplatneniu empatie alebo mu zabraňovať. Okolnosti pôsobia na aktuálny stav osobnosti, a tým uľahčujú alebo sťažujú empatiu.

Medzi empatiou a stavom, v ktorom sa človek cíti zamilovaný existuje paralela. Skutočná empatia predpokladá, že človek chápe sám seba a vyzná sa vo svojich pocitoch.  Porozumieť druhým ľuďom a dokázať sa do nich vcítiť dokáže človek len v takom rozsahu, v akom má rozvinutú emočnú inteligenciu. Empatia je predpokladom lásky, pretože keby sme sa do druhého  nevcítili, zostala by láska bez citu a to je samo o sebe protirečenie.

(Zdroj: Buda, B., Empatia: psychológia vcítenia a vžitia sa do druhého, 1996,  Psychoprof, Nové Zámky, 2. vydanie, ISBN 80-967148-0-5, s. 338)