Tento milý experiment bol uskutočnený viackrát na Stanfordskej univerzite zhruba v rokoch od 1965 do 1975, a to pod vedením psychológa Waltera Mischela. Podstatou experimentu bolo, že sa deťom predškolského veku ponúkla maškrta (cukrík, praclík, koláčik, marshmallow...), ktorú mohol zjesť hneď alebo maškrtu nezjesť po dobu nasledujúcich 15 minút, a tým si vyslúžiť ďalšiu.
Účelom tohto experimentu bolo zistiť, kedy sa u detí vyvíja schopnosť čakať na niečo, po čom veľmi túžia, čiže odložiť svoje momentálne priania. Zúčastnilo sa ho 600 detí vo veku 4 až 6 rokov. Experiment prebiehal tak, že výskumník vošiel s dieťaťom do prázdnej miestnosti, kde sa nachádzal len stôl a stolička. Na stole bola položená maškrta. Keď sa dieťa usadilo, výskumník povedal dieťaťu, že cukrík síce môže zjesť, ale ak ho nezje, dostane za odmenu ďalší (neskôr sa uskutočnilo ešte mnoho podobných experimentov, kde výskumníci trochu zmenili podmienky, ale podstata zostala nezmenená). Mischel spozoroval, že deti chceli pokušeniu odolať tak, že si prikryli oči, aby sa na maškrtu nemuseli pozerať. Niektoré deti sa otočili, vliezli pod stôl, kopali do nôh stola (boli nervózne) alebo maškrtu skúmali zmyslami (ovoniavali ju a olizovali), ale predsa nezjedli.
Menšia časť detí zjedla cukrík hneď, ako vyšiel výskumník z miestnosti. Iba tretine z tých detí, ktoré sa pokúšali cukrík nezjesť sa podarilo vydržať 15 minút, a tak dostať ďalší cukrík.
V nadväzujúcich štúdiách našiel Mischel neočakávané korelácie (súvislosti) medzi výsledkami experimentu a úspechom detí o mnoho rokov neskôr. Preukázalo sa, že deti, ktoré boli schopné vydržať a odložiť svoje uspokojenie dosahovali v staršom veku lepšie skóre v SAT (test zameraný na zisťovanie gramotnosti -písania, čítania, ale tiež aj na schopnosť riešiť problémy a odolávať časovému tlaku).
V roku 2011 boli uskutočnené aj výskumy zamerané na činnosť mozgu. Skúmala sa aktivita mozgu dospelých ľudí v strednom veku, ktorí sa experimentu zúčastnili ešte ako deti. Zistilo sa, že u ľudí, ktorí v detstve dokázali dlho čakať a odkladať potešenie bol aktívnejší prefrontálny kortex (zúčastňuje sa napr. pri plánovaní do budúcna, tvorbe emócií, pamäte, prepájania informácií z minulosti s informáciami z prítomnosti či budúcnosti atď), pokiaľ u ľudí, ktorí v detstve nedokázali odložiť slasť (čiže zjedli cukrík skôr) bola aktívnejšia časť nazývaná ventrálne striatum (súvisí s reguláciou motivačných a afektívnych funkcií a zohráva významnú rolu pri vzniku závislostí).
Dôležité však je spomenúť aj to, že okrem veku dieťaťa ovplyvňujú schopnosť odolávať slasti aj iné faktory. Podľa Mischela môže dieťa v tomto smere do veľkej miery ovplyvniť aj etnická skupina či kultúrne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá a dokonca za najdôležitejší faktor považoval účasť otca na výchove dieťaťa. Deti, ktoré vyrastali v rodine bez otca, dokázali pokušeniu odolať len vo veľmi malom percente.
Tu si môžete pozrieť ako sa darilo deťom odolávať pokušeniu. Mňa to video vždy rozosmeje :)
(Zdroje: http://en.wikipedia.org/wiki/Stanford_marshmallow_experiment
http://www.rochester.edu/news/show.php?id=4622
http://psycnet.apa.org/journals/psp/5/1/24/)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára