8 rád, ako si zvýšiť sebavedomie

Takmer denne sa stretávam s tým, ako sa ľudia sťažujú na svoje nízke sebavedomie a tiež na to, že nevedia, čo s tým urobiť. Nízke sebavedomie je veru častým problémom, ktorý trápi veeeeľmi veľa ľudí. Našťastie, spôsob, akým na seba nazeráte je možné zmeniť. Netvrdím, že to je jednoduché, ani že to pôjde zo dňa na deň, no isto to pôjde. Ja sama som dlho hľadala spôsob, ako si zvýšiť sebavedomie a pri písaní týchto rád som vychádzala aj z vlastných skúseností :)

1. Zbavte sa negatívnych ľudí. Všetci máme v okolí ľudí, ktorí sú negatívni, neprimerane kritickí, majúci potrebu neustále upozorňovať na naše chyby a takí, ktorí na našu osobu nemajú ani jedno pekné slovo. Naše nízke sebavedomie takýchto ľudí vôbec nepotrebuje. Na začiatok je preto potrebné identifikovať týchto ľudí a následne s nimi obmedziť kontakt. Pokiaľ má človek zdravé sebavedomie, dokáže bez problémov odolávať aj takýmto vplyvom, no pokiaľ ho má niekto nízke, takto nastavení ľudia mu ho ešte viac znižujú. Samozrejme, niekedy nie je možné úplne vylúčiť týchto ľudí zo svojho života, no môžeme s nimi obmedziť kontakt do takej  miery, aby sme sa s nimi stýkali, len keď to je naozaj nutné. 
2. Spoznajte sa. Napriek tomu, že by sme mohli považovať za samozrejmé, že sa poznáme, nie je to pravda. Väčšina ľudí nedokáže z fleku povedať 5 svojich pozitívnych vlastností alebo si myslia, že nemajú na nič talent a považujú sa za "obyčajných". Nezamýšľajú sa nad svojím správaním, cítením a svojím životom. Pritom práve sebareflexia môže byť výborným zdrojom pozitívnych (ale aj negatívnych) pocitov, ktoré následne ovplyvnia naše sebavedomie. Všímajte si svoje prežívanie, svoje vlastnosti, schopnosti, váš postoj k iným ľuďom, spôsob komunikácie... Uvedomujte si, v čom sa odlišujete od ostatných -  pokiaľ to vnímate negatívne, zmeňte to a ak to je pozitívne, držte sa toho a buďte na to hrdí.
3. Naučte sa prijať kompliment. Znie to ako klišé, ale neverili by ste, ako veľa ľudí má problém prijať kompliment. Hlavne ľudia s nízkym sebavedomím. Preto, pokiaľ vám niekto nabudúce polichotí, neodbite ho hneď slovami "Ale, prosím ťa..." Pekne za pochvalu poďakujte a zapisujte si veci, ktoré vám boli pochválené. Tento zoznam si zaveste niekam, kde ho môžete stále vidieť. Bude vám pripomínať vaše dobré stránky, na ktorých môžete stavať.
4. Chváľte. Tento bod súvisí s tým predchádzajúcim. Pokiaľ budete rozdávať komplimenty a chváliť ostatných okolo seba, budú mať potrebu komplimenty vám vrátiť. Treba si uvedomiť, že ľudia nechvália iných ľudí preto, lebo na to nie sú zvyknutí. Nie je to spôsobené tým, že by nemali čo pochváliť. Preto pokiaľ niekto zareaguje na váš kompliment iným komplimentom, nehľadajte za tým žiadnu faloš, ale prijmite ho. A zapíšte si ho na zoznam :)
5. Pracujte na sebe a prekonávajte sa. Nie je žiadnym tajomstvom, že za nízkym sebavedomím stojí hlavne nespokojnosť so svojou osobou. Aj toto sa dá zmeniť, musíte na sebe ale popracovať. Pokiaľ nie ste spokojní so svojou postavou, vygooglite si cviky zamerané na partie, s ktorými nie ste spokojní. Ak máte pocit, že sa musíte hanbiť za svoje vedomosti v určitých oblastiach, vyčleňte si čas na to, aby ste obohacovali svoje vedomosti. Učte sa jazyky, cestujte, cvičte, čítajte. To všetko vám pomôže cítiť sa sebavedomejšie a istejšie v spoločnosti iných ľudí.
6. Naučte sa byť tolerantní a nesúdiť. Toto je veľmi ťažká vec, hlavne ak ste naučení sústreďovať sa na chyby a slabé stránky iných ľudí a následne im ich vyhadzovať na oči. Je to však len naučený spôsob myslenia, ktorý sa dá zmeniť. Snažte sa vždy, keď u niekoho identifikujete niečo kritizovania hodné, nájsť aj niečo pozitívne, čo si zaslúži pochvalu. Postupne sa naučíte hľadať automaticky to dobré a kritizovanie pôjde stranou. A prečo to je dôležité? Iste ste už niekedy počuli o tom, že každý vychádza zo seba a to platí aj v tomto prípade. Pokiaľ ste vy kritickí k iným, budete automaticky predpokladať, že aj iní sú rovnako kritickí k vám. To potom, samozrejme, negatívne ovplyvní aj vaše sebavedomie.
7. Dávajte si menšie ciele. Je možné, že so sebou nie ste spokojní aj kvôli tomu, lebo sa vám často nedarí. No a jedným z možných príčin toho, že sa vám nedarí je, že si dávate ťažko dosiahnuteľné ciele, ktoré nie sú primerané vaším schopnostiam. Preto sa vždy sústreďujte radšej na menšie, jednoduchšie ciele. A ktovie, možno sa vám vďaka nim podarí dosiahnuť aj nejaký väčší cieľ. Veľkým plusom je tiež to, že pokiaľ úspešne naplníte malé ciele a prekonáte jednoduchšie prekážky, uistíte sa v tom, že nie ste neschopní, a to pozitívne vplýva na vaše sebavedomie.
8. Myslite pozitívne. Musíte si uvedomiť, že zlyhanie je len uhol pohľadu. Keď sa vám v niečom nedarí, neberte to ako zlú vec. Skúste na to myslieť ako na príležitosť vyskúšať niečo nové. Svet nám predsa ponúka toľko možností, bolo by smutné, keby sme sa upínali len na pár vecí. A potom, neexistuje človek, ktorému by sa vo všetkom darilo. Aj úspešní ľudia si našli "tú svoju oblasť", ktorej sa venujú, pritom možno v ďalších milión veciach by zlyhávali. Dajte si za úlohu nájsť aspoň 3 oblasti, v ktorých sa vám darí a zamerajte sa na ne, a naopak. Keď sa vám v niečom dlhodobo nedarí, vypusťte to zo života a nahraďte to niečím novým.

Pokiaľ chcete mať zdravé sebavedomie, budete musieť na sebe trochu popracovať, ale verte mi, oplatí sa to. A pamätajte, pokiaľ robíme stále to isté, aj výsledok bude vždy rovnaký, preto je pre zmenu potrebné robiť veci trochu inak :) Držím palce pri zvyšovaní sebavedomia a budem rada, ak dáte spätnú väzbu, ako sa vám v tom darí :)

Kde je vpravo a kde vľavo?

Mali ste niekedy problém rozlíšiť pravú stranu od tej ľavej?  Napr. v prípade, keď sedíte za volantom. Spolucestujúci vás požiada, aby ste odbočili doprava a vy v rýchlosti netušíte, kde pravo je? Ak áno, nie ste sami - značná časť našej populácie má problémy rozlíšiť pravo od ľava.

Ľavo-pravé rozlišovanie je komplexný neuropsychologický proces zahŕňajúci niekoľko vyšších neurologických funkcií, ako je  napríklad aj schopnosť prepojiť zmyslové a vizuálne informácie, funkcie jazyka a pamäť. Pre niektorých ľudí to je úplná prirodzenosť, ale pre nás ostatných to môže byť veľkou výzvou (áno, aj pre mňa :D )

Výskumy potvrdzujú, že viac ako 15% populácie (približne každý 5. človek) môže mať problém rozlišovať medzi pravou a ľavou stranou. Dobrou správou je, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by spájal neschopnosť rozoznávať strany s naším IQ. Nie až takou dobrou správou je, že sa na druhej strane zistila súvislosť tejto "neschopnosti" so škaredým rukopisom, s problémami  v oblasti matematiky, dyslexiou či dokonca aj so schizofréniou.

Staršie výskumy tvrdia, že ženy majú častejšie problémy s rozlišovaním strán, ale niekoľko neskorších výskumov neodhalilo v testoch žiadny rozdiel medzi pohlaviami, čo znamená, že jediný rozdiel je v tom, že ženy častejšie priznávajú svoju neschopnosť v tomto smere ako muži. 

Tí z nás, ktorí majú problém v tejto oblasti, si pravdepodobne vyvinuli nejaké zvládacie mechanizmy. Ja si napr. vždy snažím spomenúť, ktorou rukou píšem. Hneď potom viem, ktorá je moja pravá ruka. Hodinky zase nosím na ľavej ruke, čo mi tiež uľahčuje rozhodovanie o stranách. Beda mi ale, keď ich práve nemám na ruke :)

No a čím to je? Jedným z dôvodov môže byť zmätok vyvolaný v detstve. Deti sa spoľahlivo naučia rozlišovať ľavú stranu od pravej približne vo veku 6-7 rokov a rozlíšiť pravú/ľavú stranu inej osoby až vo veku 8 rokov. Deťom sa však aj v mladšom veku dávajú inštrukcie zamerané na pravo-ľavé rozlišovanie. Napr. 5 ročnému dieťaťu povieme (v škôlke, doma...), aby zdvihlo pravú ruku a vieme, že to je pre neho ešte ťažké, tak na ukážku tiež zdvihneme pravú ruku. Lenže dieťa stojí oproti nám a keďže má tendenciu opakovať nás, zdvihne ľavú ruku. Párkrát sa to zopakuje a nie je divu, že má chúďa dieťa chaos v tom, ktorá ruka je ktorá. 

Iné vysvetlenie sa zameriava na asymetriu mozgových hemisfér. Väčšinou je jedna hemisféra dominantnejšia ako druhá, rovnako to máme aj s rukou, nohou, okom alebo uchom. Niektorí ľudia však majú hemisféry symetrické, čo môže spôsobovať aj problémy s rozlišovaním strán.

V skutočnosti vedci stále bádajú v tejto oblasti a snažia sa ozrejmiť dôvody, kvôli ktorým niektorí z nás nedokážu spoľahlivo a bez pomôcok rozlišovať pravú stranu od ľavej.

(Zdroje: http://news.nationalpost.com/news/canada/right-left-difference-consequences-in-hospitals; http://www.chron.com/life/article/If-you-can-t-tell-your-left-from-your-right-1752863.php; http://www.dailymail.co.uk/health/article-3012739/Do-struggle-distinguish-left-right-far-says-academic-reveals-s-important.html)

20 vecí, ktoré moje 15 ročné ja nevedelo (2. časť)

Takže, drahí čitatelia, prichádzam s druhou časťou môjho siahodlhého zoznamu vecí naučených počas posledných rokov :) Ak ste ešte nečítali prvú časť článku, môžete tak urobiť tu :)


11. Nemožné neexistuje. Mnoho ľudí len pasívne prijíma to, čo im život ponúka (majú síce zlé zamestnanie, ale nenapadne im zmeniť ho, sťažujú sa, že dedina, v ktorej bývajú je na nič, no nemajú ani pomyslenie na to, aby sa odsťahovali...) a preto predpokladajú, že ich život bol predurčený k tomu, aby bol "obyčajný". Lenže život je plný príležitostí a ja som sa naučila, že práve v momente, keď sa mi zdá, že už neexistuje iná možnosť či iné východisko z danej situácie, musím popustiť fantázii uzdu a zasnívať sa, čo by som robila v rovnakej situácii, keby som mala schopnosť dosiahnuť hocičo na svete. Potom si zvyčajne uvedomím, že väčšine tých snov stojím v ceste len ja a to, že si o tom myslím, že to je nedosiahnuteľné. Pritom v skutočnosti nie je. Stačí len trochu odvahy a môžete dosiahnuť, či si len zmyslíte, takže snívajte!
12. Nikdy nie je neskoro na "prepáč". Niekedy sa nezdá, no ľudia si nesú so sebou nepríjemné pocity, konflikty, urážky či poníženie celé roky, ešte aj potom, ako osoba, ktorá tieto nepríjemné pocity spôsobila, zabudne na ten daný moment. Keď niekomu takto ublížime, môže to dlhodobo ovplyvniť to, ako vidí sám seba, ako sa následne správa, či čo si o sebe myslí. A pritom, priznajme si, väčšina urážok, ktoré utrúsime počas hádky v skutočnosti ani nebola myslená vážne. Ja sama som bola už v oboch pozíciách (tá, ktorá ublížila a tiež tá, ktorej bolo ublížené) a preto viem posúdiť, že na jednej strane dokáže blbá narážka alebo poznámka veľmi ublížiť, na druhej strane však neskutočne pomáha, keď sa ospravedlníte a priznáte, že ste to nemysleli vážne.
13. Sťažovanie sa ti nepomôže. Veľmi dlho som bola negatívne naladenou osôbkou, ktorá sa považovala za kopu nešťastia a stále na všetko sa sťažovala. Potom sa niečo zmenilo a uvedomila som si, že mi to sťažovanie v skutočnosti nikdy nepomohlo. Jediné, čo mi vždy pomohlo bolo to, že som sa vzchopila a danú situáciu zmenila. Verím, že sme strojcami svojho vlastného šťastia a života a pokiaľ nie sme v živote spokojní, tak sa nemôžeme spoliehať na to, že niekto príde a pomôže nám, ale musíme niečo pre zmenu sami urobiť. Sťažovaním sa dá dosiahnuť jedine to, že sa nám ľudia začnú vyhýbať, pretože kto by už len chcel byť v spoločnosti večne negatívne naladeného človeka?
14. To, čo cítime neovplyvníme, ale to, ako sa správame áno. Ľudia a situácie v nás vyvolávajú rôzne emócie, môže sa stať, že nám niekto pripadá strašne hlúpy a najradšej by sme mu to povedali do očí, prípadne nás niekto nahnevá a všetky inštinkty nás nútia jednu mu streliť. Je to úplne v poriadku, sme ľudia, bytosti, ktoré boli stvorené, aby prežívali aj negatívne emócie ako sú hnev, nenávisť, závisť atď. Ale od zvierat nás odlišuje práve to, že dokážeme ovládať svoje správanie a v kritickej situácii sa zachovať nie inštinktívne, ale správne. Práve to, ako sa v takej situácii zachováme hovorí o tom, aký sme ľudia, o našom charaktere.
15. Nenechaj prvotnému dojmu ovplyvniť výber ľudí vo svojom okolí. Áno, stalo sa mi to. Veľakrát. Neviem, či sa to stáva len mne, alebo sa v tom nájdete aj vy, ale ak mi niekto nie je na prvýkrát sympatický, či na mňa nezapôsobí tým správnym dojmom, nemám potrebu venovať takejto osobe viac pozornosti. Automaticky ho mám v hlave v priečinku "nezaujímavý/á". Pritom sa mi už viackrát stalo aj to, že som bola situáciou "donútená" venovať sa takejto osobe viac a nakoniec som si ju veľmi obľúbila a zmenila na ňu názor. Je to vec, na ktorej sa stále snažím pracovať, no chcela by som apelovať aj na vás, aby ste ľudí nezaškatuľkovali len na základe toho, ako na vás pôsobia na prvýkrát. Venujte tej osobe trochu svojho času a možno sa z vás stanú BFF, nikdy neviete :) No a keď nie, proste sa ide ďalej.

16. Ver na karmu! Poviem vám jeden veľmi dobrý dôvod, prečo veriť na karmu, aj keď veríte na iné veci a nie práve na silu vesmíru. Placebo! Základná filozofia karmy spočíva v tom, že všetko dobré aj zlé sa nám časom vráti, aj keď nie v rovnakej forme, v akej sme to vykonali. Ak sa budete riadiť týmto pravidlom a snažiť sa konať čo najviac dobra v mene karmy, nevedome si budete všímať viac dobrých vecí, (namiesto tých zlých), ktoré sa vám budú potom diať, pretože budete očakávať,že bude vaše dobré konanie odplatené. Stane sa z vás tak pozitívnejší a lepší človek, pretože vaša viera v karmu vám nedovolí robiť iným zle :)  
17. Hovor o tom, čo cítiš. Mnohí z nás  nie sú zvyknutí vyjadrovať svoje pocity, alebo to ani nevedia, pretože to doma u rodičov nikdy nevideli. Pritom práve neschopnosť vyjadriť to, čo cítime môže spôsobiť veľa konfliktov a nedorozumení vo vzťahoch. Počas posledných rokov som sa naučila, aké dôležité je rozmýšľať o svojich emóciách, zistiť, čo ich v nás vyvoláva, vedieť ich správne pomenovať a následne vyjadriť. Dá sa to, len to chce trochu tréningu :)
18. Vyhýbaj sa "zlým" ľuďom. Presne tak. Každý z nás má možnosť vybrať si, akí ľudia ho budú počas života obklopovať. Treba si uvedomiť, že nás ľudia dokážu veľmi ovplyvniť, dokážu nás povzbudiť, inšpirovať, rozveseliť, ale aj demotivovať, odsať našu energiu či nás znechutiť. Ľudia vo vašom okolí ovplyvňujú kvalitu vášho života, a preto by ste si mali voliť ľudí, ktorí vám vyhovujú a nie zo súcitu udržiavať kontakt aj s ľuďmi, po stretnutí s ktorými musíte ich spoločnosť ešte pol dňa predýchavať.
19. Riskuj. Ja som veľmi nerozhodná osoba. V minulosti som premárnila strašné kvantá času vypisovaním si zoznamov pre a proti. V súčastnosti, keď sa neviem rozhodnúť či niečo spraviť alebo nie, je jediná vec, ktorú spravím, že si premyslím, aké následky majú moje možnosti. Pokiaľ nie sú nezvrátiteľné, tak idem do toho. Niekedy treba skočiť do vecí strmhlav, bez rozmýšľania. Prinajhoršom sa niečo nové naučíte a už to viac nespravíte :)
20. Mysli kriticky. Nikto z nás nevie všetko o všetkom, čo je v poriadku. Napriek tomu by sme mali namiesto nekritického prijímania rôznych informácií a faktov od iných o týchto veciach aj trochu rozmýšľať, prípadne si k tomu  niečo dohľadať a až na základe viacerých informácií a zdrojov si robiť na danú vec názor.

20 vecí, ktoré moje 15 ročné ja nevedelo (1. časť)

Po tom, ako som nedávno dovŕšila 25 rokov, snažila som sa zhodnotiť, čo ma za posledných 10 rokov naučil život. Bolo toho určite omnoho viac, no nasledovné body považujem za najdôležitejšie a jednoznačne najprínosnejšie pre moje súčasné ja.

1. Tím, ktorí ti ubližujú, bolo pravdepodobne tiež v minulosti ublížené. Ľudia sa zlými nestávajú zo dňa na deň, z minúty na minútu. To, akí sme, formuje naša rodina, prostredie, v ktorom vyrastáme a všetko dobré a zlé, čo sa nám počas života stalo. Agresívny manžel, dieťa, ktoré v škole bije menších, narkoman, ktorý je už 5.x na liečení - všetci majú svoju temnú minulosť, ktorá ich formovala do súčasnej podoby. Toto je prvá vec, ktorú som si (a nie len pred 10 rokmi) neuvedomovala. Odsudzovala som takýchto ľudí bez výnimky, dnes však už viem, že to nemusí byť len o tom, či chcú alebo nechcú byť k ľuďom vo svojom okolí zlí. Ich správanie je volaním o pomoc, spôsobom, akým sa snažia vyrovnať so svojimi "démonmi", aj keď je nesprávne.
2. To, že si iný, neznamená, že si horší. Naša spoločnosť nás akosi vedie k tomu, že chceme v každom smere zapadnúť. Nie je na tom nič zvláštne, nie je predsa zlé ani nezdravé chcieť niekam patriť. No nie vždy máme pocit, že zapadáme a v takomto prípade nie je nutné to siliť. Moje o desať rokov mladšie ja to, bohužiaľ, nevedelo, snažilo sa, pretvarovalo sa, dokonca sa presvedčilo, že s ním niečo nie je v poriadku, len aby bolo akceptované a prijaté ostatnými násťročnými spratkami. Dnes to vidím tak, že každý má iné priority, líšime sa v záľubách aj v osobnostných charakteristikách, prečo by sme mali robiť rovnaké veci, ako robia iní? Len preto, lebo niekto tvrdí, že to robiť musíme? Nemám rada, keď vidím ako v iných blogoch tvrdia, že každý mladý človek by mal cestovať, veľa čítať, študovať či učiť sa jazyky... Čo ak niekto nerád cestuje? Alebo ho jazyky vôbec nezaujímajú? Má sa premôcť a robiť niečo, čo ho vôbec nezaujíma len preto, lebo to je práve teraz moderné a spoločnosť to od neho očakáva? Nie, nikto by nemal dopustiť, aby bol inou osobou, trendmi súčasnej doby či očakávaniami spoločnosti dotlačený do vecí, ktoré sám v skutočnosti nechce robiť.
3. Nemáš právo súdiť iných. Ľudia si z nejakého nepochopiteľného dôvodu myslia, že majú právo posudzovať životy a činy ostatných ľudí. Mojou filozofiou už dnes je, že pokiaľ mňa nejakým spôsobom nezasiahne čin toho druhého, nič ma do toho nie je. Samozrejme, každý môže mať na veci svoj názor, nikto však nemá právo na to, aby na základe neho ostatných urážal alebo hodnotil. Čiže aj v prípade, že sa niekomu nepáčia tetovania, odsudzuje hipsterov alebo sa mu nepáči hudba, ktorú počúva niekto z okolia, má tento človek právo jedine na to, aby o tom premýšľal. Nikomu sa predsa nepáči, keď je urážaný za to, aký je a hlavne vtedy, ak je sám so sebou spokojný.
4. To, že sa na teba niekto hnevá, nemusí byť vždy tvoja vina. V 15-tich som nemala dostatočnú sebareflexiu a vhľad do pocitov a prežívania iných, dnes už však viem, že si každý z nás "ťahá" so sebou akýsi balíček vecí, ktoré nás trápia, tešia, poburujú a hnevajú. Všetci máme už niečo prežité a to nás často ovplyvní do takej miery, že v určitých situáciách reagujeme neprimerane. Môže sa stať, že vnímame obyčajnú výmenu názorov ako hádku, lebo sme zvyknutí byť v spoločnosti ľudí, ktorí na nás kvôli našim odlišným názorom útočia. Alebo máme tendenciu uraziť sa aj za konštruktívne podanú kritiku, lebo sme zvyknutí, že nás ľudia negatívne hodnotia a kritizujú. Ako násťročná (ale niekedy ešte aj teraz) som sa trápila kvôli tomu, že sa na mňa niekto nahneval aj napriek tomu, že som sa ja vinná necítila a v konečnom dôsledku som mala tendenciu sa ospravedlniť. Dnes už viem, že to, či nás niekto/niečo nahnevá môže ovplyvniť aj minulá skúsenosť, ktorá vôbec nemusí súvisieť s osobou, na ktorú sa práve hneváme. V takomto prípade by sme sa však mali zamyslieť nad tým, prečo reagujeme v danej situácii tak, ako reagujeme a snažiť sa svoje správanie pochopiť, aby sme s tým mohli pracovať.
5. Nemusí ťa mať každý rád. Ľudia sú rôzni. Každí preferuje spoločnosť iných ľudí, niekto má rád také osobnosti, iný zase onaké. To, že mi niekto nie je sympatický alebo sa mi nepáči niektorá z jeho vlastností neznamená, že ten človek je zlý a ja mám právo ho posudzovať. Je to proste človek, ktorý mi nesadol a tým pádom nebudem v budúcnosti vyhľadávať jeho spoločnosť. Je to jednoduché. Pred niekoľkými rokmi som to však videla tak, že ak ma niekto nemal rád, automaticky som to pripisovala tomu, že nie som dostatočne vtipná, zaujímavá, atď, alebo v niektorých prípadoch naopak, že je čudný ten druhý. Dnes už viem, že nie je možné, aby každý s každým vychádzal, ale chvalabohu, ľudí je na svete veľa, takže si každý môže nájsť "svojich" ľudí.
6. Názory iných na teba sa ťa niekedy vôbec netýkajú. To, ako vidíme veci a ľudí vo svojom okolí nevypovedá o tom, aké tie veci alebo ľudia sú, ale akí sme my. Ak sme príliš kritickí, vo všetkom a vo všetkých nájdeme chybu. Človek menej kritický by rovnaké veci a ľudí hodnotil omnoho pozitívnejšie. (Predstavte dvoch ľudí, s ktorými ste sa práve spoznali. Jeden vás hodnotí ako príliš výstredného človeka, ktorý strašne veľa rozpráva, zveličuje a ktorý musí byť neustále stredobodom pozornosti. Ten druhý vás zase vidí ako človeka s vlastným štýlom, ktorý je stále pozitívne naladený a veľmi zábavný, jednoducho človek, s ktorým nikdy nie je nuda. Vidíte? Obaja hodnotili jednu a tú istú osobu a ako odlišne! Hovorí to niečo o vás? Určite. Ale omnoho viac vypovedá o tom druhom. (Pokiaľ by vám však viacero ľudí vytýkalo to isté, určite sa zamyslite a vezmite to ako konštruktívnu kritiku.)
7. To, že niečomu nerozumieš neznamená, že nevieš nič. Ľudia majú tendenciu posudzovať ľudí podľa toho, čo vidia/počujú. Ak vás niečo zaujíma a viete o tom veľa, snažíte sa o tom hovoriť aj s inými ľuďmi. Ak však viackrát narazíte na nechápavý pohľad, či odpovede typu neviem, poviete si, že ten človek nebude mať bohvieaký prehľad, aspoň niektoré základné veci by predsa vedieť mohol! Skutočne to tak je? Ja sama som mala roky tendenciu myslieť si o ľuďoch, ktorí nevedeli to, čo ja, že sú hlúpi. Pritom som si neuvedomovala, že sa ten človek môže zaujímať o veci úplne odlišné od tých, ktoré zaujímajú mňa. To, že sa niekto  nevyzná v politike neznamená, že je hlupák, znamená to, že sa nevyzná v politike. Na druhej strane môže byť parádny expert v inom smere, napr. v umení, o ktorom zase nič nevie ten druhý.
8. Neškatuľkuj. Neviem prečo ani kedy presne mi tak strašne začalo vadiť čierno-biele uvažovanie, no už istý čas som veľmi citlivá na to, keď to vidím u iných ľudí. Škatuľkovaním však teraz nemyslím len klasické hádzanie do jedného vreca (...lebo všetky ženy sú také a všetci muži zase onakí), ale skôr našu tendenciu všetko nejako ohodnotiť a dať tomu "label". Všetko musíme hodnotiť ako dobré alebo zlé, moderné či nemoderné, odborné alebo neodborné....akoby sme potrebovali akúsi oddeľujúcu čiaru medzi tým, čo je ešte ok a čo už nie. Niekedy treba brať veci proste také, aké sú a nepremýšľať nad nimi príliš veľa. Bodaj by som už pred rokmi vedela, o koľko jednoduchší bude život s takýmto prístupom!
9. Nebagatelizuj problémy iných. Keď sa mi niekto pred rokmi prišiel posťažovať, že sa mu pokazil drahý telefón alebo dostal zlú známku v škole, moja reakcia bola "Prosím ťa, ľudia majú omnoho horšie problémy a teba trápi toto?" Dnes by som už takto nereagovala, pretože  si uvedomujem, že sa líšime (okrem iného) v prežívaní, myslení aj cítení, žijeme v rozličnom prostredí a máme iné priority. Nie je možné porovnať problémy niekoho, kto má rakovinu s niekým, komu sa práve pokazil drahý telefón. Z objektívneho hľadiska je isto väčší problém ten, že niekto umiera ako to, že prišiel o niekoľko sto eur, no zo subjektívneho hľadiska môže človek s pokazeným telefónom prežívať tento problém horšie ako človek s rakovinou, ktorý môže mať napr. optimistickú povahu a za sebou naplno prežitý život. Nie jeden zbagatelizovaný problém viedol k samovražde alebo agresívnemu správaniu voči iným, preto je potrebné rešpektovať to, že ak niekoho niečo trápi, prežíva to negatívne a nehodnotiť to ako hlúposť, aj keď sa nám daný problém ani nemusí javiť ako skutočný problém.
10. Žiadne vzťahy netrvajú večne. Nie len v 15-tich som mala naivnú predstavu, že láska (a to je jedno, či k partnerovi, priateľom či rodine) pretrvá a navždy udrží vzťahy a hlavne ľudí pokope. Predstavovala som si, že so svojimi kamarátmi zo základky budeme aj v 60-tke chodiť do kina a na kávu. Vtedy som však ešte nepoznala silu okolností a fakt, že sa ľudia menia. Mala som tendenciu hodnotiť ľudí, ktorí sa zmenili, negatívne, pretože ich nové správanie ovplyvnilo náš vzťah spôsobom, akým sa mi to nepáčilo. No moje súčasné ja chápe, že sa počas života meníme a prítomnosť ľudí v našom živote treba brať ako dar. Aj keď je ich prítomnosť v určitom úseku nášho života len dočasná, každý nás niečo naučí a veru svojou prítomnosťou nás aj nejako zmení. Naučila som sa, že netreba oplakávať staré vzťahy, ktoré už vlastne ani neexistujú, ale s nádejou treba vytvárať nové.

Muži vs. ženy - kto má intelektovo navrch?

Muži a ženy sa v minulosti vyvíjali odlišne v dôsledku toho, že museli. Muži lovili zver a ochraňovali ženy, pričom ženy sa združovali a vychovávali deti. Práve preto sa nevyvíjali odlišne len ich telá, ale aj mozgy. Mozog žien a mužov sa prispôsoboval špecifickým funkciám a vyvíjal sa tak, aby mohol čo najlepšie spĺňať požiadavky kladené prostredím. Dnes je už všeobecne známe, že obe pohlavia spracúvajú informácie rôzne, myslia úplne odlišne a odlišne sa aj správajú. Do istej miery môže za rozdiely medzi pohlaviami aj spoločnosť a výchova, ktoré na nás vplývajú už od narodenia. No mnohé štúdie vykonané za cieľom zistenia rozdielov medzi pohlaviami preukázali, že existuje aj viacero vrodených rozdielov, ktoré ovplyvňujú naše myslenie.

Aké sú teda tie rozdiely?

Faktom je, že medzi mužským a ženským mozgom neexistujú zásadné rozdiely okrem veľkosti. Väčšia veľkosť mužského mozgu je odôvodnená pomerom celkovo väčšej telesnej váhy mužov oproti ženám. Bolo zistené, že rastom postavy muža o 10 cm rastie aj váha mozgu o 50-60 g. V rámci jednej štúdie sa porovnávala denzita (hustota) mozgovej kôry na 60 miestach u 6 mužov a 5 žien v približne rovnakom veku. Zistilo sa, že hustota neurónov a ich počet boli výrazne vyššie u mužov. Pomer neuronálnej hustoty sa však líšil dokonca aj medzi hemisférami, pričom hrúbka mozgovej kôry bola u oboch pohlaviach takmer rovnaká.

Sú muži inteligentnejší?

Dokázalo sa, že ani napriek rozdielnym veľkostiam mozgov mužov a žien nie je v inteligencii medzi pohlaviami žiadny rozdiel. Rozdiel však nastal v rozložení výsledkov inteligenčných testov. Výsledky boli u žien sústredené okolo priemeru, pričom u mužov sa zistilo viac extrémov či už smerom hore alebo dole. Vysvetlením by mohlo byť, že len 12-31% variácií inteligencie je objasnené veľkosťou mozgu a jeho časťami, zvyšok je vysvetľovaný inými faktormi.

McGloneová sa zamerala na rozdiely medzi pohlaviami týkajúce sa laterality (dominancia jednej z hemisfér) a zistila, že muži majú mozog usporiadaný viac asymetricky ako ženy. Väčšia ľavá mozgová hemisféra je predpokladom pre lepšie verbálne schopnosti u mužov, pričom ten istý pomer medzi hemisférami u žien predpokladá lepšie neverbálne schopnosti než verbálne. 

Je zaujímavé, že sa často vyskytuje značný rozdiel medzi dosahovanými výsledkami v škole u dievčat a ich nameranou hodnotou IQ. U chlapcov sa vyskytuje rovnaký rozdiel medzi talentom na jednotlivé predmety a v nich dosahovanými výsledkami. Školské výsledky u chlapcov viac zodpovedajú nameranej hodnote IQ ako u dievčat, netýka sa to však len školy. Jeden výskum zameraný na prácu s talentovanými deťmi preukázal, že medzi nameranou hodnotou IQ a zamestnaním u žien nebol žiadny vzťah, pričom v prípade chlapcov úzko súviseli. V inom výskume zameranom na talentované deti sa zistilo, že u mužov úzko súvisí ich pracovná úspešnosť s ich nameraným IQ a u žien, práve naopak, skoro vôbec nesúvisí. Dve tretiny žien s IQ 170 boli zamestnané buď ako úradníčky alebo dokonca nepracovali vôbec a pôsobili ako ženy v domácnosti.

Preukázal sa aj vzťah medzi nezávislosťou a analytickými schopnosťami, ktorá je vyššia u mužov ako u žien. Istý výskum faktorov osobnosti spojených s postupným zvyšovaním IQ zistil, že takýmto faktorom je rovnako u mužov aj žien nezávislosť, ktorá sa však viac uplatňuje v prípade mužov. Predpokladá sa teda, že výchova k väčšej nezávislosti, ktorej sa viac dostáva chlapcom spôsobuje, že majú prevahu v oblasti analytického myslenia.

Rozdiely v intelekte? Nepopierateľne sú..

Rozdiely medzi pohlaviami sa v rámci intelektu delia do viacerých oblastí. Ide najmä o verbálne, priestorové, analytické, numerické schopnosti a tvorivosť.

Verbálnymi schopnosťami vynikajú dievčatá, hlavne v období predškolského veku. Začínajú skôr hovoriť, používajú dlhšie vety a vo všeobecnosti lepšie artikulujú. Tiež sa naučia čítať skôr ako chlapci. Existuje viacero odôvodnení, prečo by to tak mohlo byť. Jedným z nich je aj teória, podľa ktorej majú dievčatá vyššiu mieru konvenčnosti (t.j. pripravenosť akceptovať a prijímať zvyky a konvencie). Ďalšou teóriou vysvetľujúcou ženskú výhodu lepšieho ovládania reči je fakt, že u dievčat prebieha rýchlejší vývoj mozgu v prvých mesiacoch života a tiež skutočnosť, že matky s dievčatami viac hovoria a tým sú dievčatá lepšie trénované, no a v staršom veku sú tieto jazykové zručnosti viac očakávané práve od dievčat. Sú častejšie upozorňované na chyby a učitelia očakávajú od nich lepšie výsledky v škole, hlavne vo verbálnom prejave. V oblasti numerických schopností dosahujú síce dievčatá lepšie výsledky, ale celkovo medzi pohlaviami neexituje zásadný rozdiel. V staršom školskom veku sa však v tejto oblasti stávajú lepšími chlapci. tvorivosti, nemôžeme jednoznačne určiť, ktoré z pohlaví je tvorivejšie. Pokiaľ ide o estetické vnímanie, dievčatá sa preukázali ako tvorivejšie, pričom by sme však mohli skonštatovať, že to je podmienené výchovou. Jeden výskum, v ktorom boli deti podnecované k tomu, aby vymysleli spôsob, ako zlepšiť hračky, sa preukázali ako kreatívnejší chlapci. V testoch, ktoré boli zamerané na meranie analytických schopností sa zistilo, že schopnosť dívať sa na problém inak ako je zaužívané súvisí so schopnosťou priestorovej orientácie, hlavne závislosti alebo nezávislosti na poli.

Príkladom na test závislosti na poli je experiment, v ktorom musí testovaná osoba pracovať so stoličkou a miestnosťou, v ktorej sú nezávisle deformované uhly. Testovaná osoba má za úlohu jednu zo stien postaviť rovno. To si v prvom rade vyžaduje schopnosť odhliadnuť od zavádzajúcich vizuálnych vnemov. V tomto teste si muži počínali lepšie, keď si však ženy zavreli oči, dosahovali rovnako dobré výsledky ako muži, čo znamená, že ženy sú viac závislé na poli ako muži. V iných testoch, kde bolo potrebné rýchle vnímanie detailov a časté presuny pozornosti sa lepšími ukázali ženy. Najčastejšie udávaným gender rozdielom je mužská prevaha v priestorovej orientácii. To, prečo sú ženy menej zdatné v orientácii v priestore sa odôvodňuje evolučným tlakom, ktorý na ľudí pôsobil viac ako pol milióna rokov. Ženy sedávali v jaskyniach, varili, starali sa o deti, pričom muži lovili, bojovali, obchodovali, takže schopnosť orientácie sa v priestore bola pre nich potrebnejšia ako pre ženy. Nejde len o orientáciu sa v prostredí, ale tiež aj o rozlíšenie pravej, či ľavej strany, odhaľovanie skrytých obrazcov, predstavová manipulácia s trojrozmernými predmetmi alebo tiež aj lokalizácia miesta. Zistilo sa, že ani formálnym vedeckým vzdelávaním žien nejde túto mužskú výhodu kompenzovať. Po jedenástom roku života sa prevaha chlapcov v numerickom zmýšľaní stáva stálou. Čo sa týka

Majú ženy „šiesty zmysel“?

Ako je možné, že si žena hneď všimne, keď pred ňou manžel niečo tají, pritom však náhle oslepne, keď má nacúvať do garáže? Presne tak ako väčšina samičiek cicavcov, majú aj ženy omnoho jemnejšie naladené zmyslové schopnosti ako muži. Ženy v minulosti potrebovali schopnosť, pomocou ktorej dokázali zachytiť jemné zmeny nálad alebo správania ľudí, hlavne svojich potomkov. Zato muži – lovci – nikdy neboli v blízkosti jaskyne tak dlho, aby sa naučili rozoznávať neverbálne signály a chápať medziľudskú komunikáciu.
Ženská intuícii bola odôvodnená aj väčším množstvom estrogénu, hormónu, ktorý priamo ovplyvňuje množstvo uvoľňovaného dopamínu do striata (oblasť šedej hmoty). Práve vyššie množstvo dopamínu môže byť dôvodom lepšej intuície u žien ako u mužov.
Profesor Ruben Gur, neuropsychológ pôsobiaci na Pensylvánskej univerzite dokázal na základe testov činnosti mozgu, že ak je mozog muža v stave pokoja, najmenej 70% jeho elektrickej aktivity sa vypne. Rovnaké testy vykonané u žien ukázali, že v stave pokoja pracuje až 90% mozgu, teda ženy neustále prijímajú a analyzujú informácie z okolitého prostredia.

Rozdiely sú aj v poruchách...

Zaujímavosťou je, že sa u mužov zistil vyšší výskyt mentálnej retardácie, porúch učenia, demencie v starobe a mozgové lézie (poškodenie mozgu) s následnou poruchou reči. Väčšia nadprodukcia nervových buniek u dievčat im zabezpečuje ochranu pred raným poškodením poznávacích funkcií. No na druhej strane sa u žien v staršom veku objavuje väčšie riziko na vznik ženskej demencie. Celková porucha poznávacích funkcií u žien s Alzheimerovou chorobou je oveľa výraznejšia a najväčší deficit sa objavuje hlavne v oblasti sémantickej pamäti (časť pamäti zodpovedná za zapamätanie si informácií ako napr., že Bratislava je hlavné mesto Slovenska). 

(Zdroje: Kulišťák, P., Neuropsychologie, Praha: Portál, 2011, ISBN 978-80-7367-891-3;Oakleyová, A., Pohlaví, gender a společnost, Praha: Portál, 2000, ISBN 80-7178-403-6;Peas, A., Peas, B., Prečo muži nepočúvajú a ženy sa nevyznajú v mapách, Ikar, 2003 ISBN 80-5510-484-0) 

Fenomén Baader-Meinhof

Stalo sa vám už niekedy, že potom, ako ste sa dozvedeli nejakú novú informáciu, možno nejaké pre vás doteraz neznáme slovo alebo názov, ste na tento údaj akoby náhodou znovu a znovu opakovane natrafili? Možno ste si v tom okamihu povedali: "To je ale divné, minulý týždeň som počula to slovo prvýkrát a teraz ho počujem neustále z telky, v rádiu, od suseda..." V skutočnosti práve v takomto okamihu zažívate fenomén nazývaný Baader-Meinhof.

Dôvodom vzniku tohto zaujímavého fenoménu je postoj nášho mozgu voči vzorcom. Naše mozgy sú síce úžasné "stroje" na rozpoznávanie vzorcov, čo je na jednej strane výborná vlastnosť pre ľahšie učenie, ale na druhej strane to spôsobuje, že náš mozog prisudzuje prílišný význam aj všedným udalostiam. Vzhľadom k tomu, s koľkými slovami, menami a myšlienkami sa stretávame denne je prekvapivé, že sa stretneme s rovnakou informáciou viackrát v krátkom čase. Ak sa stane takáto vec, náš mozog pripíše tomu slovu alebo informácii väčšiu dôležitosť ako iným, pretože predpokladá, že tieto dve prípady tvoria začiatok série náhod. Na druhej strane si denne nevšimneme stovky, tisícky informácií, ktoré sa neopakujú, a tak im mozog nepripisuje žiadny význam, pretože nezodpovedajú žiadnemu vzorcu. Táto tendencia mozgu ignorovať neopakované informácie sa nazýva selektívna pozornosť.

Náhody sú v skutočnosti len dielom nášho vnímania. My, ľudia, máme tendenciu podceňovať pravdepodobnosť zhodných udalostí, takže sú naše očakávania v rozpore s realitou. Udalosti, ktoré sa nedejú náhodne, nezaujmú našu pozornosť s rovnakou intenzitou ako náhodné udalosti, pretože náhoda je vzorec a náš mozog nás podnecuje práve k úspešnej detekcii vzorcov. Práve preto im pripisuje prehnaný význam. 

Ale ak počujeme slovo alebo meno, ktoré sme deň predtým počuli prvýkrát, zdá sa nám to viac ako len obyčajná náhoda. To je spôsobené tým, že fenomén Baader-Meinhof umocňuje aktuálny efekt, kognitívne skreslenie, ktoré "nafúkne" význam nedávnych podnetov. To zvyšuje šancu na to, že sa naša pozornosť upriamí a znovu zachytí rovnakú informáciu aj v blízkej budúcnosti.

Dodnes nie je úplne jasné, prečo sa tento fenomén stal známym pod názvom Baader-Meinhof. Je pravdepodobné, že sa nejaký ľudia v minulosti dozvedeli o existencii historického nemeckého mesta partizánov, ktoré nieslo práve tento názov. Potom v krátkom čase počuli názov opakovane a nakoniec jav pomenovali po samotnom objekte, ktorý ho vyvolal.

(Zdroje: http://www.damninteresting.com/the-baader-meinhof-phenomenon/

http://unusual.info/2013/11/15/the-oddity-of-the-brain-the-baader-meinhoff-phenomen/)

Mýty o psychológoch

Často sa stretávam s rôznymi (nesprávnymi) názormi na psychológov, ktorým ľudia aj napriek tomu, že sú nereálne, stále veria. Práve preto považujem za potrebné objasniť, ako sa v skutočnosti niektoré veci majú.

Mýtus č. 1 - Psychológ dokáže čítať myšlienky.

Prosím vás, toto nemôžete myslieť vážne. Aj napriek tomu, že už len samotná myšlienka na to, ako niekto niekomu číta myšlienky (v reálnom živote, nie v sci-fi) je smiešna, často sa ma ľudia pýtajú, či dokážem povedať, čo sa im práve honí hlavou. Odpoveď znie: nie, nedokážem. Predmet Čítanie myšlienok doteraz ešte ministerstvo školstva nezaradilo do osnov (kto by to len učil? Profesor X?) a pokiaľ sa tak nestane, vaše (nevypovedané) myšlienky ostávajú len a len vaše. 

Mýtus č. 2 - Psychológ dokáže bez problémov odhaliť, keď mu niekto klame.

Psychológ, bohužiaľ, nemá v hlave zabudovaný detektor lži, takže vám so 100% istotou nemôže povedať, či klamete alebo nie. Samozrejme, pokiaľ človek pracuje s ľuďmi denno-denne, môže mať vycibrený zmysel na odhalenie klamstva, ale to sa môže naučiť hocikto a ani nemusí byť psychológom. Pokiaľ si však myslíte, že je možné odhaliť klamstvo len na základe reči tela, mýlite sa. Je dokázané, že neexituje žiadny signál naznačujúci klamstvo. V minulosti sa síce verilo, že klamár uhýba pohľadom alebo sa nervózne mrví, ale dnes už tieto veci neplatia, keďže sa ľudia počas rokov (asi v rámci evolúcie :) ) naučili klamať tak, aby ich nebolo ľahké odhaliť. Čiže ak sa s niekým rozprávate a ten človek neustále uhýba pohľadom, to ešte zďaleka neznamená, že klame. Pravdepodobne mu je len nepríjemný priamy očný kontakt. Aj takí ľudia sú.

Mýtus č. 3 - Psychológ Vám dá zaručené rady na hocijaký problém.

Tak a toto už vôbec nie. Je všeobecne rozšírené, že psychológovia dávajú ľuďom na terapii rady, ako by mali zvládnuť svoje problémy, lenže tak to vôbec nie je. Úlohou psychológa nie je ľuďom radiť, práve naopak. Jeho úlohou je naviesť vás k správnej odpovedi, pomôže vám spoznať a pomenovať emócie a veci, ktoré vás trápia a následne s nimi pracovať. Nikdy vám však nepovie, čo je správne riešenie vášho problému, lebo to nemôže poznať nikto okrem vás.

Mýtus č. 4 - Psychológ je "dokonalý" človek.

Síce som to s tým slovom "dokonalý" trochu prehnala, ale zdá sa mi, že každý od psychológa očakáva, aby dokázal správne reagovať na každý problém, aby vždy vedel, ako sa zachovať v danej situácii, nič ho nerozrušilo a presne vedel človeka odhadnúť už po prvom pohľade na neho. Očakáva sa od neho, aby bol v sociálnych vzťahoch neomylný. Treba si však uvedomiť, že aj psychológ je človek ako každý iný, má svoje charakterové črty a vlastnosti rovnako ako "nepsychológovia", a teda sa môže stať, že sa v niekom zmýli, alebo bude v nejakej situácii reagovať nevhodne. Nikto predsa nie je dokonalý, rovnako ako ani úlohou psychológa nie je byť dokonalým.

Mýtus č. 5 - Psychológ musí vedieť pracovať s každým človekom.

(Práve som prevrátila oči.) Nie, nemusí. Ako som už aj vyššie spomínala, aj psychológ je len človek. To znamená, že niekto mu môže byť sympatický, niekto iný zase menej, a to nie len v súkromnom živote, ale aj v práci. Psychológovia si vyberajú s kým chcú pracovať. Niekomu nevyhovuje pracovať napr. s deťmi, inému zase s alkoholikmi, schizofrenikmi alebo homosexuálmi. Je to individuálne a keďže je jednou z podmienok terapie bezpodmienečné prijatie klienta, psychológ sa nehrnie do práce s človekom, ktorého by nemohol bezpodmienečne akceptovať. V takomto prípade klienta odporučí inému kolegovi, ktorý s ním dokáže pracovať lepšie.

Mýtus č. 6 - Psychológ, ktorý potrebuje "pomoc" iného psychológa, je zlý psychológ.

Ani toto nie je správne presvedčenie. Mnohí psychológovia (v závislosti od špecializácie a oblasti, v ktorej pracujú) absolvujú individuálnu terapiu, ktorá je dôležitou súčasťou psychohygieny. Nedávno mi jeden "kolega" povedal zaujímavú vec, a to, že klienta môžeme dostať len tak ďaleko, ako sme my sami. Čiže ak má psychológ nespracované traumy alebo problémy, ktoré ho zaťažujú (a to určite má každý jeden, veď sme tiež ľudia), práca s klientom nemusí byť taká efektívna, aká by mala byť. No a liečiť sám seba nie je najlepší nápad :)