Stanfordský experiment s cukríkmi marshmallow

Tento milý experiment bol uskutočnený viackrát na Stanfordskej univerzite zhruba v rokoch od 1965 do 1975, a to pod vedením psychológa Waltera Mischela. Podstatou experimentu bolo, že sa deťom predškolského veku ponúkla maškrta (cukrík, praclík, koláčik, marshmallow...), ktorú mohol zjesť hneď alebo maškrtu nezjesť po dobu nasledujúcich 15 minút, a tým si vyslúžiť ďalšiu.

Účelom tohto experimentu bolo zistiť, kedy sa u detí vyvíja schopnosť čakať na niečo, po čom veľmi túžia, čiže odložiť svoje momentálne priania. Zúčastnilo sa ho 600 detí vo veku 4 až 6 rokov. Experiment prebiehal tak, že výskumník vošiel s dieťaťom do prázdnej miestnosti, kde sa nachádzal len stôl a stolička. Na stole bola položená maškrta. Keď sa dieťa usadilo, výskumník povedal dieťaťu, že cukrík síce môže zjesť, ale ak ho nezje, dostane za odmenu ďalší (neskôr sa uskutočnilo ešte mnoho podobných experimentov, kde výskumníci trochu zmenili podmienky, ale podstata zostala nezmenená). Mischel spozoroval, že deti chceli pokušeniu odolať tak, že si prikryli oči, aby sa na maškrtu nemuseli pozerať. Niektoré deti sa otočili, vliezli pod stôl, kopali do nôh stola (boli nervózne) alebo maškrtu skúmali zmyslami (ovoniavali ju a olizovali), ale predsa nezjedli. 

Menšia časť detí zjedla cukrík hneď, ako vyšiel výskumník z miestnosti. Iba tretine z tých detí, ktoré sa pokúšali cukrík nezjesť sa podarilo vydržať 15 minút, a tak dostať ďalší cukrík. 

V nadväzujúcich štúdiách našiel Mischel neočakávané korelácie (súvislosti) medzi výsledkami experimentu a úspechom detí o mnoho rokov neskôr. Preukázalo sa, že deti, ktoré boli schopné vydržať a odložiť svoje uspokojenie dosahovali v staršom veku lepšie skóre v SAT (test zameraný na zisťovanie gramotnosti -písania, čítania, ale tiež aj na schopnosť riešiť problémy a odolávať časovému tlaku). 

V roku 2011 boli uskutočnené aj výskumy zamerané na činnosť mozgu. Skúmala sa aktivita mozgu dospelých ľudí v strednom veku, ktorí sa experimentu zúčastnili ešte ako deti. Zistilo sa, že u ľudí, ktorí v detstve dokázali dlho čakať a odkladať potešenie bol aktívnejší prefrontálny kortex  (zúčastňuje sa napr. pri plánovaní do budúcna, tvorbe emócií, pamäte, prepájania informácií z minulosti s informáciami z prítomnosti či budúcnosti atď), pokiaľ u ľudí, ktorí v detstve nedokázali odložiť slasť (čiže zjedli cukrík skôr) bola aktívnejšia časť nazývaná ventrálne striatum (súvisí s reguláciou motivačných a afektívnych funkcií a zohráva významnú rolu pri vzniku závislostí).

Dôležité však je spomenúť aj to, že okrem veku dieťaťa ovplyvňujú schopnosť odolávať slasti aj iné faktory. Podľa Mischela môže dieťa v tomto smere do veľkej miery ovplyvniť aj etnická skupina či kultúrne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá a dokonca za najdôležitejší faktor považoval účasť otca na výchove dieťaťa. Deti, ktoré vyrastali v rodine bez otca, dokázali pokušeniu odolať len vo veľmi malom percente.

Tu si môžete pozrieť ako sa darilo deťom odolávať pokušeniu. Mňa to video vždy rozosmeje :)

(Zdroje: http://en.wikipedia.org/wiki/Stanford_marshmallow_experiment

http://www.rochester.edu/news/show.php?id=4622

http://psycnet.apa.org/journals/psp/5/1/24/)

Stanfordský väzenský experiment

Stanfordský väzenský experiment bol uskutočnený v roku 1971 americkým psychológom Phillipom Zimbardom. Bol to psychologický pokus, ktorého cieľom bolo zistiť, aký vplyv má pôsobenie situácií, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľudí. 

Zimbadro si podobne ako iní psychológovia pri svojich pokusoch, podal inzerát do novín, a tak získal dobrovoľníkov, z ktorých na základe psychologických testov a diagnostických rozhovorov vylúčil patogénne osobnosti. Ostalo mu 24 študentov (mužov), ktorí si hodili mincou a tak rozhodli, či budú v experimente zohrávať rolu väzňa alebo dozorcu. 

Vyzdvihnutie "väzňov" pripomínalo zatknutie. Odobrali im odtlačky prstov, identifikovali ich a umiestnili do cely predbežného zadržania a so zaviazanými očami ich previezli do väzenia. Po príchode ich dozorcovia systematicky prehľadali, vyzliekli donaha a odvšivavili. Väzni dostali ako oblečenie vrece, sieťku na vlasy, gumené sandále, väzenské čísla a reťaz pripevnenú na pravej nohe, ktorá im mala stále pripomínať, že sú vo väzení. Nedostali spodnú bielizeň. Dozorcovia ich mali oslovovať iba číslom. Dozorcovia dostali uniformu väzenských dozorcov a tmavé okuliare, aby bolo znemožnené nadviazanie očného kontaktu.

Účastníci nemali žiadne ďalšie pokyny ako sa správať Jediný pokyn dostali len dozorcovia: Mali zabezpečiť dodržiavanie poriadku, a to bez použitia násilia. 

Už prvú noc dozorcovia väzňov prebudili o pol tretej, aby ich spočítali, išlo o demonštráciu ich moci a o snahu ponížiť väzňov, aby ich ako nepriateľskú skupinu ovládli. Prvý deň však väzni nebrali dozorcov vážne, a tak boli dozorcovia neistí.

Na druhý deň sa väzňom prestala páčiť ich situácia , nechceli pochopiť zmenu správania sa ich kolegov v roli dozorcov a na protest si strhli sieťky a čísla a zabarikádovali sa v celách, nastala vzbura. Dozorcovia nastolili poriadok odohnaním väzňov od dverí hasiacimi prístrojmi. Potrestali ich tak, že ich vyzliekli a vysťahovali z ciel postele. Vodcov vzbury zavreli na samotke, a aby rozbili väzby medzi väzňami, vytvorili celu privilegovaných väzňov, ktorí sa do vzbury nezapojili. Prostredníctvom lepšieho jedla a o niečo dôstojnejších podmienok nebúriacich sa väzňov odmenili (mohli napr. používať WC, na rozdiel od svojich kolegov v obyčajných celách, kde na podobné účely slúžilo vedro, a kde sa šíril obrovský zápach). Potom začali presúvať niektorých ľudí zo samotky do privilegovanej cely a naopak, vytvárali tak zdanie, že niektorí väzni s nimi spolupracujú (hoci to pravda nebola). V dôsledku toho sa väzni začali vzájomne upodozrievať a nakoniec si prestali dôverovať.

Dozorcovia začali intenzívne využívať systém privilégií a trestov (privilégiom sa stalo aj uspokojovanie základných ľudských potrieb ako je napr. chodenie na záchod). Vyvolať pocity nedostatočnosti sa dozorcom darilo veľmi ľahko, a tiež sa im podarilo dosiahnuť, že väzni za nečestnosť a zbabelosť považovali napokon i odchod z ponižujúcej situácie. Dozorcovia používali ako tresty i tvrdé a vyčerpávajúce telesné cvičenia.

Obe skupiny v rekordne krátkom čase zabudli na to, že sú v skutočnosti ľudia s rovnakým postavením – bezúhonní študenti, a ako neskôr Zimbardo zistil prostredníctvom videokamery, dozorcovia pritvrdzovali násilie voči väzňom hlavne v nočných hodinách, v domnienke, že ich nikto nevidí. 

Zimbardo sa ako vrchný dozorca postupne zžil s experimentom. Až keď väzenie navštívila výskumníčka z prostredia mimo pokusu, Christina Maslach, a priniesla ešte nezaujatý pohľad, šokoval ju obraz väzňov pod dohľadom dozorcov pochodujúcich na záchod s vrecami na hlavách, so spútanými rukami a držiac sa za ramená. Na jej odporúčanie Zimbardo experiment po šiestich dňoch (pôvodne bol naplánovaný na 12 dní) predčasne ukončil. Uvedomil si, že pokus sa stal z psychického i fyzického hľadiska nebezpečným.

Spôsob a dramatická rýchlosť ako sa zmenilo správanie oboch skupín, bolo úplne šokujúce tak pre zúčastnených, ako i pre Zimbarda. Ukázalo sa, že zdravý človek, ak je vystavený extrémnym podmienkam, sa môže radikálne zmeniť (alebo zmeniť svoje správanie), a to v rekordne krátkom čase.

Hlavný záver, ktorý Zimbardo urobil z tohto experimentu bol názor, že brutálne zločiny (napríklad v čase vojny), nie sú dielom psychopatov ani ľudských netvorov, ale obyčajných ľudí vystavených neprekonateľnému tlaku okolností.

Pred niekoľkými rokmi natočili aj film, ktorý mal tento experiment demoštrovať. Aj napriek tomu, že tam nie je úplne všetko rovnako ako to bolo v realite, vám ho odporúčam.

Experiment - Poslucháč za každú cenu

Ďalším zaujímavým experimentom z oblasti sociálnej psychológie je experiment Stanleyho Milgrama zameraný na zisťovanie toho, do akej miery je človek schopný podriadiť sa autorite. Experiment bol konkrétne zameraný na zisťovanie ochoty účastníkov poslúchať autoritu, ktorá káže účastníkom urobiť niečo, čo môže byť v rozpore s ich svedomím a morálnym presvedčením. Milgram vytvoril jednoduchý pokus na Yaleskej univerzite na zistenie, akú veľkú bolesť môže bežný človek spôsobiť inej osobe iba preto, že mu to prikázal experimentujúci vedec. 

O pokuse boli účastníci informovaní inzerátmi v novinách a priamymi listami. Experiment mal trvať 1 hodinu, za ktorú účastník dostane zaplatené 4,50 USD. Účastníkmi boli muži vo veku od 20 až 50 rokov, každého stupňa vzdelania, od nedokončenej základnej školy po doktorský titul. Účastníkovi a spoločníkovi experimentátora (ktorý bol hercom predstierajúcim, že je iný účastník) bolo experimentátorom povedané, že sa budú podieľať na pokuse, ktorý testuje účinok trestu na spôsob učenia. Jeden kúsok papiera bol daný účastníkovi a druhý spojencovi. Účastník bol presvedčený, že jeden papierik určoval „žiak“ a druhý „učiteľ“ a že papieriky sa rozdávajú náhodne. V skutočnosti na oboch kúskoch bolo „učiteľ“ ale herec predstieral, že na papieriku číta „žiak“. Tak bolo zaručené, že účastník bude vždy „učiteľ“. 

V tomto bode, „učiteľ“ a „žiak“ boli rozdelení do rôznych miestností, kde mohli medzi sebou hovoriť, ale nemohli sa vidieť. V jednej verzii experimentu spojenec spomenul, že má choré srdce. „Učiteľovi“ bol daný 45-voltový elektrický šok z generátora elektrošokov ako ukážka, akú môže „žiak“ dostať počas experiemntu. „Učiteľ“ dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal "žiaka" učiť. "Učiteľ" začal čítaním zoznamu párov slov žiakovi. Učiteľ potom čítal prvé slovo z každej dvojice a 4 možné odpovede. Žiak stláčal gombík, aby vyjadril svoju odpoveď. Ak bola odpoveď nesprávna, žiak dostal šok, s napätím rastúcim s každou nesprávnou odpoveďou o 15 voltov. Ak bola správna, učiteľ čítal nasledujúcu dvojicu slov.Subjekty boli presvedčené, že za každú nesprávnu odpoveď žiak dostával ozajstný šok. V skutočnosti tam žiadne šoky neboli. Po tom, čo bol spojenec oddelený od subjektu, spojenec spustil magnetofón spojený s generátorom elektrošokov, ktorý prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Po určitom počte zvýšení úrovne napätia herec začal búchať do steny, ktorá ho delila od subjektu. Po viacerých úderoch na stenu a sťažovaní sa na jeho srdcovú chorobu, žiak nedával ďalšie odpovede na otázky a nepodával žiadne ďalšie sťažnosti. 

V tomto bode veľa ľudí vyjadrovalo žiadosť zastaviť experiment a overiť, či sa žiakovi nič nestalo. Mnoho testovaných subjektov zastavilo na 135 voltoch a začalo sa pýtať na účel pokusu. Niektorí pokračovali po uistení, že nebudú braní na zodpovednosť. Niektoré subjekty sa začali silno smiať po prvom výkriku bolesti prichádzajúcom od žiaka.Ak v niektorom čase subjekt naznačoval žiadosť skončiť experiment, dostal sériu slovných povzbudení.

Ak subjekt žiadal ukončiť po všetkých slovných nabádaniach, experiment bol zastavený. Inak bol zastavený až po tom, čo subjekt dal maximálny, 450-voltový šok, 3-krát po sebe.Pred realizáciou experimentu Milgram urobil prieskum medzi kolegami psychológmi o tom, aké budú výsledky. Jednohlasne verili, že len zopár sadistov bude pripravených udrieť maximálnym napätím.V prvej Milgramovej sade pokusov 65 % (27 zo 40) z experimentálnych účastníkov vykonalo pokusný záverečný 450-voltový šok, hoci mnoho z nich to robilo s dosť nepríjemými pocitmi. Pri nejakom bode každý zastal a pochyboval o experimente, niektorí dokonca vraveli, že vrátia šek, ktorým im bolo zaplatené. Žiadny účastník vytrvalo neodmietol v dávaní šokov pred 300-voltovou úrovňou. Obmeny experimentu boli robené samotným Milgramom a inými psychológmi po celom svete s podobnými výsledkami.

Experiment nastolil otázky o etike samotného vedeckého experimentovania kvôli extrémnemu emočnému stresu spôsobeného účastníkom (hoci by sa dalo povedať, že tento stres bol spôsobený ich vlastným konaním). Veľa moderných vedcov by dnes pokus považovalo za neetický, hoci viedol k hodnotnému a hlbokému vniknutiu do ľudskej psychológie.Na Milgramovu obranu, 84 % bývalých účastníkov neskôr povedalo, že boli „vďační“ alebo „veľmi vďační“, že sa zúčastnili a 16 % zostalo neutrálnych. 

Milgram týmto vysvetľoval aj ochotu nemeckých vojakov zúčastniť sa holokaustu a tiež minimálne alebo dokonca žiadne výčitky svedomia kvôli týraniu a zabíjaniu ľudí počas druhej svetovej vojny.

(Zdroj: http://voices.yahoo.com/stanley-milgrams-psychological-experiment-obedience-6919.html?cat=72 

http://dolezite.sk/old/Milgramov_experiment_237.html)

Prípad malého Alberta

John B. Watson bol psychológ, ktorý študoval podmienené reflexy u ľudí, najviac sa však zameriaval na deti. Psychiater Adolf Meyer, prednosta Phippsovej psychiatrickej liečebne na Univerzite Johnsa Hopkinsa ho pozval, aby si tam zariadil laboratórium a Watson tak v roku 1916 začal pozorovať vývoj detí od ich narodenia v priebehu prvého roku. Snažil sa objaviť, aké nepodmienené reflexy majú deti a aké podnety ich vyvolávajú bez procesu učenia. Sformuloval hypotézu o emocionálnych reakciách, podľa ktorej keď nejaký emocionálne vzrušujúci objekt stimuluje jedinca súčasne s iným, ktorý nie je emocionálne dráždivý, ten druhý môže časom vyvolať rovnaké citové reakcie ako ten prvý.

Na overenie tejto hypotézy uskutočnili Watson a jeho študentka Rosalie Raynerová experiment, ktorý sa stal jedným z najslávnejších experimentov v psychológii. Išlo o pokus vyvolať podmienenú reakciu strachu u jedenásťmesačného chlapca, ktorý sa podľa ich pracovnej správy volá Albert B. Keď mal Albert deväť mesiacov, umiestnili do jeho blízkosti bielu krysu, ale nejavil  žiadne známky strachu. Strach však u neho prejavil, keď za jeho hlavou buchol experimentátor kladivom do oceľovej tyče. Chlapec sebou trhol, padol dopredu a zaboril si tvár do matraca. Watson s Raynerovou nechali uplynúť dva mesiace, aby spomienky na tento zážitok úplne vymizli a potom znovu zahájili experiment. Pri druhom pokuse Albert siahol ľavou rukou po kryse a hneď ako sa jej dotkol, opäť buchli kladivom do tyče. Albertova reakcia bola taká, že sa prudko trhol, padol dopredu a začal nariekať. Po tomto pokuse odložili ďalšie experimenty o týždeň neskôr a opätovne zahájili rady ďalších pokusov, kedy dávali krysu stále bližšie k Albertovi. Vždy, keď sa jej dotkol, buchli do tyče za jeho hlavou a u Alberta sa vyvinula podmienená bojazlivá reakcia pri pohľadu na krysu.

Ďalšie experimenty ukázali, že malý Albert zovšeobecnil svoj strach na ďalšie malé chlpaté objekty (králika, psa, kožušinový kabát, vatu a tiež aj Watsonovu veselú masku Santa Clausa). Tiež sa v priebehu ďalších experimentov ukázalo, že Albert plakal a bál sa nielen v prípade, keď bolo buchnuté kladivom do oceľovej tyče, ale aj vtedy, keď tento hlasný úder neodznel.

Malý Albert opustil liečebňu niekoľko dní po ukončení experimentu. Šokujúce však je, že sa ani Watson ani Raynerová nesnažili malého Alberta zbaviť tohto podmienenia. Vo svojej správe síce uvádzajú, že keby sa im naskytla príležitosť, mohli skúsiť niekoľko metód na odstránenie podmienenia. Dokonca na túto tému žartovali, že dvadsať rokov po experimente môže nejaký freudovský analytik v Albertovej pseudo-pamäti objaviť, že sa v svojich troch rokoch pokúšal hrať s matkiným pubickým ochlpením a bol za to potrestaný (Freud bol psychoanalytik, ktorý všetky psychické problémy spájal so sexualitou).

 Mnoho rokov sa diskutovalo o Watsonovom experimente s malým Albertom. Watson nikdy nemal dôvod odhaliť Albertovu identitu, no mnoho vedcov po nej pátralo. Jedným z nich bol aj americký psychológ  Hall P. Beck so svojimi kolegami. Prehľadali historické materiáli a zistili, že skutočné Albertove meno je Douglas Meritte. Jeho matka bola sestrička na univerzite, kde bol vykonávaný spomínaný experiment. Dostávala jeden dolár za účasť jej syna v experimente. Nakoniec zistili, že Douglas zomrel v roku 1925 vo veku šesť rokov na následky hromadenia sa mozgovomiešneho moku v mozgu. Vedci tak neboli schopní určiť, či strach chlapca z chlpatých objektov pretrvával aj po odchode z testovania.

(Zdroj:    American psychological association, January 2010. Little Albert regains his identity. [online]. Apa.org. [cit.13.04.2013]. Dostupné na internete: http://www.apa.org/monitor/2010/01/little-albert.aspx; Kendra, Cherry, 2012, Dostupné na internete: http://psychology.about.com/od/classicpsychologystudies/a/little-albert-experiment.htm)

Ak vás to zaujalo, môžete si pozrieť aj originálne video z experimentu.

Experiment: Hlavolam

Harlow uskutočnil prvý systematický výskum tendencie manipulovať. Zhromaždil osem opíc druhu Makak Rézus a ich pomocou vykonal dvojtýždňový experiment o učení sa. Použil na to mechanickú hádanku pozostávajúcu z troch častí.  

     

Vyriešenie jednoduchého hlavolamu pozostávalo z troch krokov: vytiahnuť vertikálny kolík, povoliť háčik a zdvihnúť sklápací kryt. Hlavolam umiestnili výskumníci do klietky s opicami, aby mohli pozorovať, ako budú opice reagovať a tiež, aby ich pripravili na testy šikovnosti, ktoré mali nasledovať o dva týždne neskôr. Opice však výskumníkov prekvapili a takmer okamžite ich hlavolam zaujal. Začali sa s ním sústredene a s radosťou hrať. Zaujímavé bolo, že opice mali počas dvoch týždňov neustáli záujem o manipuláciu s hlavolamom bez akéhokoľvek vonkajšieho odmeňovania. Posledné dva dni s ním už manipulovali značne obratne a poskladanie hlavolamu im trvalo menej než šesťdesiat sekúnd. Ich správanie bolo v rozpore so všeobecne prijatým názorom na správanie primátov. Opice totiž nikto nenaučil ako rozložiť hlavolam, ani ich nikto neodmeňoval jedlom či pochvalou.

Postup pri experimente         

Harlow pri tomto experimente postupoval nasledovne. Hlavolam umiestnil v klietke pre opice. Opice mali počas celého trvania experimentu prístup aj do ďalšej (väčšej) klietky, ktorá bola spojená s tou menšou, v ktorej sa nachádzal hlavolam. Päťkrát denne experimentátor vstúpil do klietky a znovu zložil hlavolam, ktorý opice rozobrali. Sledoval správanie opíc prvých päť minút a zapisoval si počet správnych ako aj nesprávnych pohybov, ktoré opice pri rozoberaní hlavolamu vykonali. Intenzita motivácie a aktivity opíc sa prejavila tým, že za posledných šesť dní pokusu opice rozmontovali 81% mechanizmov v priebehu prvých 5 minút pokusu.

Harlow tiež študoval jav nasýtenia ( polopate-do kedy ich to bude baviť) v priebehu 13 dní tak, že každej opici predložil znovu poskladaný hlavolam každých 6 minút počas 10 hodín bez prerušenia (100 pokusov). Zistil značný pokles manipulácií, čo poukazuje na jav nasýtenia. Ale každá z opíc rozobrala takmer polovicu mechanizmov, ktoré im boli predložené a tak sa dá u nich predpokladať trvalá motivácia.

Vnútorná motivácia

Vedcom boli vtedy známe len dve hnacie sily, ktoré mohli ovplyvniť naše správanie. Prvou bol biologický pud (jesť, piť, páriť sa) a druhou bola odmena alebo trest  prichádzajúci z vonkajšieho prostredia. No v tomto prípade ani jedna z týchto hnacích síl neovplyvňovala správanie opíc a tak Harlow poskytol novú teóriu, ktorá obsahovala aj tretí druh hnacej sily. Tvrdil, že splnenie tejto úlohy opiciam poskytlo vnútornú odmenu, robili to iba preto, lebo ich to tešilo. Radosť zo splnenia tejto úlohy im bola odmenou. Harlow nazval túto tretiu hnaciu silu „vnútornou motiváciou“. Bol však presvedčený, že vnútorná motivácia bola podriadená prvým dvom hnacím silám. Myslel si, že opice by boli vyriešili hlavolam šikovnejšie keby dostali odmenu. Keď však testoval tento prístup, zistil, že sa mýlil. Opice robili viac chýb a menej krát sa im podarilo hlavolam vyriešiť, keď boli odmenené. Zmienil sa o tom, že vnútorná motivácia môže byť rovnako základná a silná ako zvyšné dve hnacie sily. Nabádal vedcov, aby sa viac venovali vnútornej motivácii, lebo si myslel, že by mohla v mnohom objasniť správanie ľudí. No keďže sa mu svoj názor nepodarilo presadiť, upustil od tejto teórie a neskôr sa ňou zaoberal už iba okrajovo.
(Zdroj: Fraisse, P., Kapitoly z experimentálnej psychológie, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1967, s. 344, ISBN 67-253-67;

Pink, D., Čo nás poháňa?, Bratislava, Eastone Books, 2011, s. 208, ISBN: 978-80-8109-170-4)