Carl Gustav Jung

Narodil sa 26. júla v roku 1875 v Kesswile vo Švajčiarsku ako jediný syn evanjelického pastora Švajčiarskej reformovanej cirkvi. Až do deviatich rokov vyrastal ako jedináčik. Priťahovala ho veda a filozofia a získal štipendium na štúdium medicíny na Basilejskej univerzite. Keď mu bolo dvadsať, umrel mu otec a oni museli opustiť faru a presťahovať sa do Bottminger Mill blízko Basileja. Miloval študentské časy a okrem medicíny hltal aj knihy z filozofie, hlavne od Nietzscheho, Kanta a Swedenborga. Jung bol veľmi spirituálne založený, zaujímal sa o parapsychológiu, ktorá bola v tých časoch tesne prepojená s psychiatriou. V polovici 19. storočia sa potvrdila existencia nevedomia mysle, ktoré bolo schopné ovplyvniť a prerušiť vedomie. Vznikali rôzne teórie, týkajúce sa dynamiky duševnej alebo psychickej energie, skúmali možnosť energie byť uzatvorená v neprístupnej oblasti mysle, odkiaľ môže rušiť vedomie. 

Jung zistil, že bludy duševne chorých ľudí zrejme čerpajú z kolektívnej zásoby archaických obrazov a symbolov. V roku 1919 použil prvýkrát pojem archetyp. Neskôr k osobnému nevedomiu zaviedol aj pojem kolektívne nevedomie, ktoré je tvorené dvoma zložkami – pudmi a archetypmi. Pudy sú impulzy, ktoré uskutočňujú činy z nutnosti, majú biologickú povahu, určujú naše činy. No aj napriek tomu Jung veril, že existujú vrodené nevedomé spôsoby porozumenia, ktoré riadi naše vnímanie. Sú to archetypy, vrodené formy „intuície“, ktoré sú nutnými určujúcimi činiteľmi všetkých duševných procesov. Tak ako pudy určujú naše činy, archetypy určujú spôsob nášho porozumenia. Obe sú kolektívne, pretože sa týkajú univerzálnych, zdedených obsahov mimo osobnej, individuálnej oblasti  a sú vo vzájomnom súlade. To ako rozumieme situácii (archetyp), určuje náš impulz k jednaniu. Na druhej strane, náš impulz k jednaniu (pud), určuje to ako rozumieme situácii.

Archetypy nemajú žiadnu materiálnu existenciu, ukazujú sa iba ako predstavy. Jung rozlišoval archetyp sám o sebe a archetypovú predstavu, archetyp je však svojou podstatou nevedomý, zatiaľ čo archetypová predstava preniká do vedomia  a je spôsobom, akým archetyp vnímame.

Jung nazval svoju metódu analytická psychológia, aby ju odlíšil od Freudovej psychoanalýzy.

(Zdroj: Hyde , Maggie, McGuinnes, Michael, Jung, Icon Books UK, 2007, ISBN 978-80-7367-255-3, s. 184; Noll, R., Árijský Kristus – Tajný život Carla Junga, TRITON, 2001, ISBN 80-7254-179-X, s. 400)

Sigmund Freud

S.F sa narodil na Morave v meste Příbor. Toto mesto odkúpilo jeho rodný dom , priviedlo do pôvodného stavu a otvorilo verejnosti v podobe Múzea S. Freuda. Zaujímavosťou je, že pri jeho otvorení bola slávnostne odhalená medená kópia živej veľkosti  Freudového vyšetrovacieho kresla.

Freud vyrastal v početnej židovskej rodine, pod dohľadom veľmi prísneho a nevrlého otca. Čo z časti ovplyvnilo jeho budúcnosť. On sám mal  dcéru Annu, ktorá položila základy detskej psychoanalýzy a popísala psychický mechanizmus identifikácie dieťaťa s agresorom.

Zlé rodinné pomery sa u neho prejavili aj psychicky aj fyzicky. S.F trpel halucináciami, nočnými morami či pomočovaním. V dospelosti bol tiež veľmi často chorý – mal problémy so srdcom a rakovinu čeľuste, napriek tomu však veľmi tuho fajčil. Na zmierňovanie bolesti čeľuste používal kokaín. Túto informáciu sám zaznamenal v diele Psychopatológia každodenného života. Bol veľmi tuhý fajčiar.

Tvrdil, že práve detstvo predstavuje základ pri budovaní osobnosti. Prostredníctvom psychoanalýzy, ktorá bola najprv len medicínskou disciplínou, chcel nájsť vysvetlenie príčin duševných porúch v traumazitujúcich zážitkov predovšetkým z ranného detstva. 

Psychoanalýza nepovedala o dospelých nič, čo by nakoniec nebolo výpoveďou o detstve. Ako zakladateľ psychoanalýzy sa stal známym v celom kultúrnom svete. Formoval a ovplyvnil debaty v lekárskej, sociálnej, psychologickej, politickej a vedeckej oblasti tak, ako žiaden iný lekár. I keď pôvodne ho medicína vôbec nezaujímala. Chcel sa stať totiž to politikom. Freud bol veľmi ctižiadostivým/ ambicióznym študentom a po skončení štúdia v roku 1881 začal pracovať ako asistent na psychiatrii.

Počas asistentskej práce vo Viedenskom psychologickom inštitúte začal so skúmaním činnosti nervového systému, ktorý mu neskôr priniesol postup v kariére – išlo o štúdium nervových ochorení a ich liečbu.

Dokázal, že v nás drieme nebezpečná sila, potláčaná slušnou výchovou a zákonmi civilizácie. Vybíja sa v zločinoch a zvrhlostiach, duševných chorobách alebo v ťaživých snoch. Upozornil na seba tým, že odhalil sexuálne tajomstvá, pretože podľa jeho teórie je ľudské správanie rozhodujúcou mierou ovplyvnené sexuálnymi silami. Ako hlavný pohon určil „Libido“ (chuť, túžba, žiadostivosť, pohlavný pud), ktorá je protikladom k „Smrteľnému pudu“.

Základ jeho psychológie spočíval vo vypracovaní dvoch topických modelov subjektu, t.j. modely komponentov psychického aparátu.

Jeden model obsahuje pojmy ako Id (ono), Ego (ja), Super – ego (nad ja)

Ďalší model obsahuje pojmy ako VEDOMIE, PREDVEDOMIE (PODVEDOMIE), NEVEDOMIE.

Práve nevedomie, ako ústredný pojem, zohrával dôležitú úlohu v jeho psychológii, nadväzujúc na prax. Freud tvrdil, že práve nevedomie determinuje celý duševný život človeka a teda je to pojem, ktorý by mal vysvetliť všetky psychické javy.

Teória nevedomia a jej význam v správaní človeka si, podľa Freuda, žiada osobitú pozornosť.

Nevedomie tvorí základ osobnosti a nie je to zdroj pasívneho materiálu, ale oblasť vysoko-aktívnych silných pohnútok, zabudnutých túžob, ktoré v skrytej alebo premenenej forme tlačia na vedomie mysle.

Pokúšal sa nájsť metódu, ktorá by umožnila odhaliť obsahy nevedomia, čiže to, čo pacient „vie len nevie že to vie“ odhaliť a priviesť opäť do vedomia.

Takto vznikla psychoanalýza.

Pri nej využíval metódy ako napríklad výklad snov, metódu voľných asociácií, hypnózu alebo interview.

Zameral sa na rôzne situácie, zažívané v každodennom živote, na ktorých poukázal ako nás vie naše nevedomie ovplyvniť, resp. k čomu nás môže donútiť. Pretože práve nevedomie predstavuje schránku násilne potlačených/zabudnutých nepríjemných pocitov.

Harry Harlow

Harry Frederick Harlow (žil od 31. 10 1905 do 6.12.1981) bol americký psychológ, ktorý poskytol nový pohľad na ľudské správanie na základe výsledkov štúdií sociálneho správania opíc. Jeho výskumy majú zásadný význam pre všeobecnú a detskú psychológiu. Po roku štúdia na Reed College v Portlande Harlow získal vstup na univerzitu Stanford, kde aj doštudoval a získal titul PhD. Hneď potom si zmenil meno zo svojho skutočného (Harry Izrael) na Harryho Harlowa. Po dokončení svojej dizertačnej práce, Harlow prijal profesúru na univerzite Wisconsin. Jeho najvýznamnejším úspechom bolo, že presvedčil univerzitu, aby postavili laboratórium na skúmanie primátov, ktoré bolo z prvých svojho druhu na svete.  Pod Harlowovým vedením sa to laboratórium stalo miestom špičkového výskumu, v ktorom asi 40 študentov získalo svoje doktoráty.

Harlow získal mnoho ocenení a pôct, vrátane Medaily Howarda C. Warrena (1956), národné medaily vedy (1967) a Zlatú medailu Americkej Psychologickej nadácie (1973).  Pôsobil ako vedúci oddelenia ľudských zdrojov pre Ministerstvo obrany od 1950 do 1952, vedúci oddelenia antropológie a psychológie Národnej výskumnej rady (1952-1955), konzultant Armádneho vedeckého výboru a prezident Americkej psychologickej asociácie (1958 – 1959). 

Harry Harlow zomrel v roku 1981, vo veku 75 rokov. 

(Zroj: http://www.muskingum.edu/~psych/psycweb/history/harlow.htm)