Fenomén Baader-Meinhof

Stalo sa vám už niekedy, že potom, ako ste sa dozvedeli nejakú novú informáciu, možno nejaké pre vás doteraz neznáme slovo alebo názov, ste na tento údaj akoby náhodou znovu a znovu opakovane natrafili? Možno ste si v tom okamihu povedali: "To je ale divné, minulý týždeň som počula to slovo prvýkrát a teraz ho počujem neustále z telky, v rádiu, od suseda..." V skutočnosti práve v takomto okamihu zažívate fenomén nazývaný Baader-Meinhof.

Dôvodom vzniku tohto zaujímavého fenoménu je postoj nášho mozgu voči vzorcom. Naše mozgy sú síce úžasné "stroje" na rozpoznávanie vzorcov, čo je na jednej strane výborná vlastnosť pre ľahšie učenie, ale na druhej strane to spôsobuje, že náš mozog prisudzuje prílišný význam aj všedným udalostiam. Vzhľadom k tomu, s koľkými slovami, menami a myšlienkami sa stretávame denne je prekvapivé, že sa stretneme s rovnakou informáciou viackrát v krátkom čase. Ak sa stane takáto vec, náš mozog pripíše tomu slovu alebo informácii väčšiu dôležitosť ako iným, pretože predpokladá, že tieto dve prípady tvoria začiatok série náhod. Na druhej strane si denne nevšimneme stovky, tisícky informácií, ktoré sa neopakujú, a tak im mozog nepripisuje žiadny význam, pretože nezodpovedajú žiadnemu vzorcu. Táto tendencia mozgu ignorovať neopakované informácie sa nazýva selektívna pozornosť.

Náhody sú v skutočnosti len dielom nášho vnímania. My, ľudia, máme tendenciu podceňovať pravdepodobnosť zhodných udalostí, takže sú naše očakávania v rozpore s realitou. Udalosti, ktoré sa nedejú náhodne, nezaujmú našu pozornosť s rovnakou intenzitou ako náhodné udalosti, pretože náhoda je vzorec a náš mozog nás podnecuje práve k úspešnej detekcii vzorcov. Práve preto im pripisuje prehnaný význam. 

Ale ak počujeme slovo alebo meno, ktoré sme deň predtým počuli prvýkrát, zdá sa nám to viac ako len obyčajná náhoda. To je spôsobené tým, že fenomén Baader-Meinhof umocňuje aktuálny efekt, kognitívne skreslenie, ktoré "nafúkne" význam nedávnych podnetov. To zvyšuje šancu na to, že sa naša pozornosť upriamí a znovu zachytí rovnakú informáciu aj v blízkej budúcnosti.

Dodnes nie je úplne jasné, prečo sa tento fenomén stal známym pod názvom Baader-Meinhof. Je pravdepodobné, že sa nejaký ľudia v minulosti dozvedeli o existencii historického nemeckého mesta partizánov, ktoré nieslo práve tento názov. Potom v krátkom čase počuli názov opakovane a nakoniec jav pomenovali po samotnom objekte, ktorý ho vyvolal.

(Zdroje: http://www.damninteresting.com/the-baader-meinhof-phenomenon/

http://unusual.info/2013/11/15/the-oddity-of-the-brain-the-baader-meinhoff-phenomen/)

Zeigarnikovej efekt

Nemecký psychológ Kurt Lewin si raz všimol zaujímavú vec. Čašníci si v reštauráciách ľahšie zapamätali objednávky, ktoré ešte neboli vybavené ako tie, ktoré už vybavené a zaplatené boli. Jedna z Lewinových študentiek, Bluma Zeigarniková (ruská psychiatrička), na tejto zaujímavosti neskôr vypracovala teóriu fenoménu, ktorý je dodnes známi ako Zeigarnikovej efekt.

Zeigarnikovej efekt je psychologický jav, ktorý hovorí, že sme viac motivovaní k dokončeniu prerušených a neúplných úloh, akoby sme mali začať pracovať na nových. Inak povedané, ak pracujeme na úlohe, ktorá je pre nás zaujímavá a sme motivovaní k jej vyriešeniu a musíme na nej prestať pracovať, zistíme, že je ťažké na ňu nemyslieť, pokiaľ sa k nej nevrátime a nedokončíme ju. 

Bluma Zeigarniková skúmala tento fenomén aj v laboratóriu, kde dávala probandom rôzne úlohy s číslami, úlohy spojené s riešením hádaniek alebo navliekaním korálok. Niektorých v riešení úlohy prerušila, iných nechala úlohu vyriešiť úplne. Zistila, že probandi, ktorých pri práci prerušila si pamätali úlohu až dvakrát lepšie, ako probandi, ktorých nechala úlohu doriešiť.Vvyvodila z toho záver, že si lepšie pamätáme neukončené veci.

Prečo to tak je? Keď začneme riešiť novú úlohu, vzniká v nás napätie (motivácia doriešiť ju), keď dosiahneme cieľ a úlohu vyriešime, napätie sa uvoľní (mozog sa tým už nemá prečo zaoberať a ľahšie na ňu zabudneme). Ak však cieľ (riešenie) nedosiahneme, napätie v nás naďalej ostáva a núti nás vracať sa k úlohe vždy, keď to je možné. V skratke, náš mozog potrebuje veci "odškrtnúť" a označiť ako ukončené a už potom sa nimi nezaoberá. Pokiaľ danú vec vyhodnotí ako neukončenú, núti nás na ňu stále myslieť. Motivácia tu však zohráva dôležitú úlohu, pokiaľ človek nie je dostatočne motivovaný k dokončeniu úlohy, Zeigarnikovej efekt nie je dosť silný a na úlohu tak či tak zabudneme. 

Zeigarnikovej efekt vysvetľuje napríklad aj nutkanie dopozerať seriál, ktorý sme začali pozerať, alebo prečo musíme myslieť na osobu, s ktorou sme sa pohádali kvôli nedorozumeniu a nemohli sme jej situáciu vysvetliť.

Tipy ako využiť Zeigarnikovej efekt v náš prospech v pracovnej oblasti:

1.  Naučte sa využívať Zeigarnikovej efekt každý pracovný deň. Neukončite deň s "úplne odškrtaným" zoznamom plánovaných úloh. Ak tak urobíte, budete sa musieť ďalší deň znovu namotivovať a začať "od nuly". Ak necháte nejakú úlohu nedokončenú, ďalší deň sa do jej vyriešenia (doriešenia) vrhnete motivovanejší. Tiež vám to umožňuje začať každý pracovný deň s pocitom, že ste niečo dosiahli. 

2. Ak pracujete na nejakom dlhodobom projekte alebo úlohe, zastavte sa v momente, keď ešte máte chuť pokračovať a robte niečo úplne iné. Ak by ste šli na dovolenku, celý dovolenkový pobyt sa bude váš mozog podvedome zaoberať tým, ako by sa dala úloha najlepšie dokončiť. Takto sa vám podarí úlohu vyriešiť efektívnejšie/kreatívnejšie ako by ste ju vyriešili, keby ste v ten spomínaný okamih pokračovali. 

3. Pri prezentácii nejakého produktu/myšlienky ponúknite ľuďom akúsi ukážku (teaser) toho, čo im chcete odprezentovať, ale neprezraďte im úplne celú pointu prezentácie. Napríklad: "V dnešnej prezentácii vám prezradím 3 spôsoby ako motivovať sám seba bez akéhokoľvek úsilia, ale najskôr..." alebo napr. "V tomto momente sa vám chystám prezradiť, ako zdvojnásobiť svoj osobný príjem bez akéhokoľvek úsilia z vašej strany..." Ľudia ostanú "namotaní", až kým nezistia, čo ste im nepovedali. 

(Zdroje: http://www.managetrainlearn.com/page/the-zeigarnik-effect

http://sv-sidonie.webnode.cz/news/efekt-zeigarnikove/

http://tracks.roojoom.com/u/shirly-ronen-harel,60/the-zeigarnik-effect-our-brain-nag-us-about-unfinished-work-2,5040#/trek?page=1)

Od strachu k fóbii

Strach

Strach je základnou súčasťou nášho života. Sprevádza nás od narodenia až po smrť, to však neznamená, že si ho neustále uvedomujeme.  Objavuje sa v situáciách, keď sa cítime v ohrození alebo v nebezpečenstve, ale máme sklon vyhýbať sa mu alebo ho maskovať. V dejinách ľudstva sa stretávame stále s novými pokusmi ako zvládnuť strach, prekonať ho alebo spútať. Usilovala sa o to napríklad aj mágia, náboženstvo alebo veda. S dobou sa však menia aj objekty strachu, alebo teda to, čo v nás strach vyvoláva. V minulosti sa ľudia obávali vecí, ktoré dnes už nevnímajú ako nebezpečné. Boli to napríklad rôzne prírodné úkazy ako hromy, blesky, voda, oheň ale aj vyššie – božské sily. Dnes sa však ľudia boja oveľa viac vecí ako v minulosti. V modernej dobe existuje strach z dopravných nehôd, z baktérií, z rôznych chorôb alebo aj osamelosti.

Každý z nás musí prekonať a zvládať strach v rôznych životných situáciách, aby sa mohla jeho osobnosť naďalej vyvíjať. V dnešnej dobe neexistuje nič, z čoho by sme nemohli mať strach. Podľa autora knihy „Základní formy strachu“ Fritza Riemanna majú všetky úzkosti niečo spoločné s týmito základnými formami strachu. Sú to buď ich extrémne varianty a deformácie, alebo presuny na iné objekty. Ľudia totiž majú podľa Riemanna sklony presúvať nespracované a nezvládnuté úzkosti na neškodné náhradné objekty, ktorým sa môžeme jednoduchšie vyhnúť, ako skutočným spúšťačom nášho strachu.

Úzkosť

Úzkosť je bežná reakcia organizmu na nebezpečenstvo alebo stres a človeku spôsobuje problémy iba vtedy, keď je strach neprimerane silný vzhľadom k vyvolávajúcej situácii alebo trvá až príliš dlho. Úzkosť patrí spolu so strachom k adaptívnym emóciám, ktoré nám slúžia na to, aby nás pripravili na nejakú nebezpečnú situáciu a tak k okamžitej reakcii organizmu vo chvíli, keď sa nebezpečenstvo objaví. Istá miera úzkosti a obáv je však súčasťou bežného života a niekedy človeku dopomôže k dobrému výkonu, napríklad na skúške. Aj psychologické pokusy preukázali, že človek podáva najlepší výkon, keď cíti miernu úzkosť. Problémom sa stáva, ak úzkosť výrazne komplikuje život. Zahrňuje tri zložky, ktoré pôsobia spoločne a spôsobujú jednotlivé príznaky toho, čo nazývame „úzkosťou“. Ide o telesné pocity ako nepravidelné dýchanie, teplo v žalúdku, potreba ísť na toaletu a iné. Ďalšou zložkou je správanie a ide o to, čo robíme vo chvíli, keď sa ocitneme v situácii, ktorá v nás vzbudzuje úzkosť. Treťou zložkou sú myšlienky a predstavy, ktoré sa nám vybavujú o tom, čo nám v tejto situácii hrozí.

      Fóbia

Slovo „fóbia“ pochádza z gréckeho slova „phobos“, čo znamená strach, úzkosť a zmätok. Fóbiu môžeme opísať ako iracionálny strach zo špecifických objektov, aktivít alebo situácií, ktorý spôsobuje nutkavú túžbu vyhnúť sa týmto ohrozujúcim situáciám.
Na rozdiel od strachu, ktorý sa dá vôľou racionálne zvládnuť, fóbia je mimo vôľovej kontroly, objavuje sa náhle a ruší bežnú myšlienkovú činnosť. Často vedie k obsedantným myšlienkam, nutkavým úkonom, rituálnemu konaniu, ktoré majú zahnať fóbiu. Tento strach sa zmocňuje subjektu v určitej situácii a je sprevádzaný vegetatívnymi dysfunkciami (napríklad nadmerné potenie, búšenie srdca).   

Fóbia je jednou z najčastejších duševných porúch, stretne každú štvrtú ženu a každého ôsmeho muža. Ženy k úzkostným a depresívnym poruchám inklinujú viac. Môže za to okrem iného rozdielne hormonálne vybavenie a jeho časté zmeny (pôrod, kojenie, menštruácia, menopauza). Tak isto sa oveľa častejšie stávajú obeťami zneužívania alebo znásilnenia.

Niektorí ľudia sú odolnejší a ich mozog traumatický zážitok ľahšie spracuje, ako mozog podráždeného človeka s krehkou psychikou. Fóbie sa však neprenášajú iba s genetickou výbavou, ale dá sa jednoducho odpozerať (pokiaľ matka piští vždy, keď vidí pavúka, malá dcéra sa naučí, že keď vidí pavúka, treba pišťať a tak si sama nevedome vypestuje fóbiu). 

Druhy fóbií

 Predmetom fóbie môže byť čokoľvek, existuje toľko fóbii, koľko je typov osobností. Rozlišujeme tri základné druhy fóbií: bežné, sociálne a agorafóbie. Osoby trpiace bežnou fóbiou majú strach z určitých predmetov, miest alebo situácií. Agorafóbia predstavuje psychickú poruchu, ktorej podstatou je strach z neznámych miest. Pri sociálnej fóbii sa chorí jedinci vyhýbajú všetkým skupinám ľudí.

Agorafóbia

Agorafóbia patrí k úzkostným poruchám. Vo všeobecnosti sa chybne považuje za strach z otvorených priestranstiev, ale ide skôr o strach z verejných priestranstiev, miest, kde by nebola rýchlo dostupná pomoc. Tieto obavy môžu spôsobiť, že osoba trpiaca agorafóbiou sa bojí opustiť domov. Vyhýba sa dopravným prostriedkom, supermarketom, veľkým priestranstvám, návšteve kín, divadiel, v horšom prípade aj akémukoľvek opusteniu domova bez sprievodu. Pritom však môže prijímať návštevy a pracovať, bez toho, aby sa porucha prejavila. Musí však zostať vo svojej „bezpečnej zóne“. Názov má pôvod v gréckych slovách „agora“ a „fobos“. Slovo „agora“ v starej gréčtine znamená „kde sa zhromažďujú ľudia“ alebo „strach z trhoviska“. Ľudia trpiaci agorafóbiou mávajú ťažké záchvaty paniky, ak sa cítia lapení, nedostatočne chránení, ak majú pocit, že strácajú kontrolu alebo sú priďaleko od svojej „bezpečnej zóny“. Počas silných záchvatov úzkosti môžu byť agorafobici uväznení v dome, v určitej izbe alebo pripútaní na lôžko, kým sa ich podráždený nervový systém upokojí a hladina adrenalínu sa vráti na normálnu úroveň. Ľudia trpiaci touto poruchou sú často precitlivení na svoje telesné reakcie a podvedome prehnane reagujú na úplne normálne situácie. Napríklad úsilie vynaložené na vyjdenie schodov môže agorafobik vnímať ako príčinu záchvatu paniky, lebo sa mu zrýchľuje pulz a dýchanie.  Začiatok poruchy býva väčšinou po tridsiatom roku života, len zriedka vzniká v detstve alebo po dosiahnutí veku 45 rokov.

 Špeciálne fóbie

 Sú obmedzené na vysoko špecifické situácie. Aj keď je spúšťacia situácia nenápadná, môže jej prítomnosť vyvolať paniku ako u agorafóie alebo sociálnej fóbie. Vznikajú v ranom detstve a v dospelosti často zmiznú sami, prípadne sa dajú ľahko odstrániť. Aspoň raz v živote stretnú 10 percent populácie. Viažu sa na konkrétny predmet, zviera alebo situáciu a môže ich byť aj niekoľko.

Sociálna fóbia

 Sociálna fóbia je neurotická porucha, charakteristická strachom z určitého sociálneho medziľudského kontaktu, čo je sprevádzané úzkosťou prameniacou z vedomých a nevedomých negatívnych očakávaní vlastného zlyhania v tejto osobnej rovine. Tieto očakávania pramenia z často hlboko zakorenených negatívnych predstáv o sebe, získaných predovšetkým výchovou, keď dieťa nebolo rodičmi prijaté a milované nepodmienečne a spontánne ako jediná ľudská bytosť s právom na chyby a nezískalo tak zdravý a trvalý pocit vlastnej hodnoty a lásku k sebe samému. Tak ako sa od začiatku neisto zachádzalo s jeho prejavmi, tak neisto očakáva správanie aj od okolia. Človek trpiaci sociálnou fóbiou má silný strach z kontaktov s okolím. Bráni sa tak, že sa nepríjemným situáciám vyhýba, čo v konečnom dôsledku prináša vážne zásahy do jeho života. Veľmi často si človek trpiaci fóbiou myslí, že úzkosť, ktorú v určitých situáciách cíti, je črtou jeho povahy. Nechce požiadať o to, čo potrebuje, má hrôzu z toho, že sa iní naňho pozerajú a on sa znemožní, bojí sa použiť verejné toalety, nadviazať rozhovor, často nedokáže telefonovať, rozprávať sa s cudzím človekom, vystúpiť na verejnosti alebo pred malou skupinou ľudí či nejakou autoritou.

Čo prežíva fobik, keď ho prepadne strach:

·    chveje sa, potí sa, je nervózny, úzkostný

·    má rozšírené zrenice

·  má pocit, že mu ide „rozhodiť“ hrudník od tlaku, nedokáže sa nadýchnuť

·    cíti nevoľnosť, až mdloby

·    vyhýba sa tomu, čoho sa bojí ,žiada o pomoc

·   škodí sám sebe, nechce mať problémy v práci alebo v rodine, napriek tomu nevie prekonať svoj strach

·    pri sociálnej fóbii sa navyše červená a koktá, trasú sa mu ruky, potí sa, je mu na zvracanie alebo ho nutká na stolicu

 Niekedy sa sociálna fóbia zamieňa s trémou, pri nej však človek neprežíva taký silný stres a nespráva sa vyhýbavo. Ľudia trpiaci sociálnou fóbiou sú častejšie slobodní, zneužívajú drogy, páchajú samovraždy, mávajú nižšie vzdelanie, bývajú sociálne izolovaní, závislí od štátnych podpôr a ťažšie si nachádzajú stálu prácu. Sociálna fóbia sa lieči psychofarmakami spolu s viacerými spôsobmi psychoterapie.

Sociálna fóbia je treťou najčastejšie sa vyskytujúcou úzkostnou poruchou. Napriek častému výskytu je však toto ochorenie relatívne málo diagnostikované, pretože ľudia ním trpiaci často nevyhľadajú odborníka - hanbia sa za svoje problémy a majú strach o nich hovoriť s neznámym človekom. Často sa domnievajú, že ich úzkosť v sociálnych situáciách je povahová črta, prípadne sa obávajú nálepky psychickej poruchy.

Možnosti liečby

Na liečbu sociálnej fóbie poskytuje súčasná veda tri spôsoby:

• Liečbu liekmi

• Psychoterapiu

• Kombinovanú liečbu

Úlohou pacienta pri liečbe je každodenná práca na zlepšovaní vlastných pocitov a učenie sa pozitívne zvládať spoločenské a akademické situácie, ktoré zapríčiňujú úzkosť. S účinnou liečbou sa príznaky sociálnej fóbie zvyčajne dajú zvládnuť. Liečba pomáha pri zabraňovaní príznakou sociálnej fóbie v obmedzovaní schopnosti zúčastňovať sa života a tešiť sa z neho. Zvlášť dôležité je, aby sa s liečbou začalo čo najskôr. Skorá liečba sociálnej fóbie predchádza zhoršeniu tohto stavu.

Zlepšenie pocitov sa nestane cez noc a pred zaznamenaním zlepšenia je potrebná niekoľkotýždňová liečba. S liekmi sa môže objaviť isté zlepšenie v priebehu dvoch týždňov. Na samotnej psychoterapii to trvá dlhšie. Celková liečba môže trvať niekoľko mesiacov alebo i dlhšie.

Niektorí ľudia sa uspokoja s vedomím, že sociálna fóbia je medicínsky stav. Tým, že sa o svojom stave postihnutý naučí viac, urobí často prvý úspešný krok k zlepšeniu svojho stavu.

Život s neliečenou sociálnou fóbiou

Neliečená sociálna fóbia je dlhotrvajúca a ťažká. Aj keď ľudia s týmto ochorením dokážu dočasne zredukovať príznaky vyhýbaním sa spoločenským alebo akademickým situáciám, z ktorých mávajú strach, základná úzkosť zostáva prítomná. Približne 85% ľudí s týmto stavom má ťažkosti v škole i počas ich kariéry - zapríčinené ich neschopnosťou vyrovnať sa so spoločenskou potrebou získania a udržania zamestnania alebo dosiahnutia akademického úspechu. V jednej štúdii tohto ochorenia nebola takmer polovica postihnutých sociálnou fóbiou schopná dokončiť strednú školu, 70% bolo na najnižšom stupni ekonomického rebríčka a 22% bolo na niektorej z foriem verejnej finančnej pomoci.

Približne polovica ľudí postihnutých sociálnou fóbiou trpí spravidla aj ďalšou poruchou nálady alebo iným úzkostným stavom. Mnohí ľudia so sociálnou fóbiou pristupujú k „samoliečbe", aby tak zmiernili svoju úzkosť pred vystavením sa stresovej situácii, čo vedie často k zneužívaniu drog a alkoholu.

(Zdroj: Praško, J., a kol., Úzkost a obavy, Portál, s.r.o., 2008, ISBN 978-80-7367-410-6, str. 232; Riemann, F., Základní formy strachu, Portál s.r.o. Praha, 2007, ISBN 978-80-7367-345-1, str. 200, 2. vydanie; Kopcsayová, I., Fóbie možno liečiť. Je to však zložité, SME [online], 2009, Dostupné na internete: http://primar.sme.sk/c/4912222/fobie-mozno-liecit-je-to-vsak-zlozite.html)

           

Hypnóza a sugescia

Hypnóza bola používaná ľuďmi po dobu tisíce rokov, takmer od začiatku našich dejín. Jej účinky boli od začiatku pripisované mágii, nadprirodzeným, náboženským obradom a mnohým iným nesprávnym teóriám. Významný moment nastal v osemnástom storočí, kedy austrálsky fyziológ Anton Mesmer vyliečil svojich pacientov neobvyklým spôsobom, prikladal k ich telu magnety. Podľa Mesmera, boli pacienti vyliečení pomocou javu, ktorý Mesmer názval "Živočíšny magnetizmus". Podľa neho to fungovalo prevodom nehmotnej sily terapeuta k pacientovi. V skutočnosti použil jednu formu hypnotickej sugescie. Jeho teória bola a ešte aj dodnes je často nazývaná mesmerizmom.
V devätnástom storočí Francúzsky neurológ Charcot zistil, že hypnóza môže byť cennou terapeutickou technikou v stave nazývanom hystéria - zdanlivo beznádejnom stave, často veľmi bolestivom, ktorý ovplyvnil mnoho žien v minulosti. Sigmund Freud bol Charcotovým študentom a potom vo svojich raných dielach často používal hypnotické techniky.


Hypnóza a sugescia
Tento výraz je odvodený z gréckeho slova hypnos a v preklade znamená spánok. Prvýkrát použil tento výraz James Braid, v skutočnosti však nejde o stav spánku, ale o sugesciou navodený stav hlasom hypnotizátora so zúženou a rôzne zníženou polohou vedomia.
Sugescia pochádza zo slova subgerere a znamená podstrčiť alebo podložiť. Sugescia je vlastnému ja cudzí vplyv, ktorý sa prijíma pri pozitívnom emocionálnom vzájomnom vzťahu. Spracúva sa autosugestívne. V stave hypnózy sú všetky funkcie zmyslových orgánov značne znížené, jedine sluch je čiastočne nastavený na hlas hypnotizátora, prostredníctvom ktorého je hypnotizovaný spojený s okolím. Počas hypnózy ovládanie svalov nepodlieha vôľovému nervovému systému ako v stave bdenia. Takto sa dosiahne neúnavného svalového stuhnutia. Dochádza k zdvojnásobeniu reakčného času (čas potrebný na reakciu na určitý podnet) v dôsledku hypotónii svaloviny (znížené napätie svalov) a k poklesu telesnej teploty.

Rozdiel medzi stavom hypnózy a spánkom je, že v hypnóze vzniká zvýšené napätie pozornosti v smere sugescie.


Päť základných hypnotických stavov


Exituje päť základných štádií, ktorými človek musí prejsť pri navodzovaní hynózy.


1. Stav – hypnotizovaný ešte nestráca vedomie, ale jeho telesné sily môžu byť natoľko spútané a oslabené, že nedokáže napríklad pohnúť rukami, keď mu hypnotizér povie, že je stuhnutá. Tieto dojmy však trvajú niekoľko minút.

2. Stav – hypnotizovaný je v stave snenia, ľahkého spánku. V tomto štádiu môže hypnotizér vsugerovať hypnotizovanému mnoho nemožných vecí, ktoré sa však odohrávajú len v jeho predstavivosti. Po prebudení si hypnotizovaný pamätá, čo prežíval, ale považuje to len za sen.

3. Stav – hypnotizovaný upadne do hlbokého spánku, vníma rozkazy a želania hypnotizéra. Môže byť navodený dlhotrvajúci spánok.


4. Stav – hypnotizér môže nechať telo hypnotizovaného tak stuhnúť, že údy aj telo je tuhé a tvrdé ako drevo. Toto štádium je vhodné na zavedenie anestézie, teda umŕtvenia, pri ktorom možno vykonávať menšie chirurgické zákroky úplne bezbolestne. Necitlivosť voči fyzickej bolesti existuje aj v 3. stave, ale nie je taká účinná.

5. Stav – v tomto stave je možné u hypnotizovaného navodiť to, čo sa vedecky nazýva “jasnovidectvo“, teda stav, v ktorom má hypnotizovaný schopnosť vidieť a popisovať deje a udalosti, ktoré sa odohrávajú inde, v obrovských vzdialenostiach. Podľa Dr. Kvackenbosa je možné navodiť jasnovidectvo a tvrdí tiež, že umožnenie týchto nadnormálnych výkonov je uľahčené zavedením hypnózy. Psychologická veda má mnoho dôkazov a záznamov, ktoré toto dostatočne potvrdzujú.

Hĺbka hypnózy

Pre zadelenie štádií hĺbky hypnózy a jej posúdenia sú stanovené objektívne znaky.

•  Somnolencia (ospanlivosť) 

Je to najľahší hypnotický stav, ktorý sa považuje dosiahnutý najneskôr po zavretí mihalníc. Nastane uvoľnenie svalov tváre spojené s čiastočnou stratou charakteristických čŕt tváre. Síce sú mihalnice ťažké, pri väčšej námahe je ich možné otvoriť. V niektorých prípadoch je pozorovateľné charakteristické chvenie očných gúľ a považuje sa za ekvivalent REM-spánku, ktorý predstavuje aj fázu sna. Dýchanie je pokojné a povrchné.

•  Hypotaxia (podriadenosť)

Hypotaxia prináša prevažnú časť hypnotických fenoménov a hodí sa pre terapeutické sugescie. V tomto štádiu dochádza k realizácii sugescií katalepsie (strnulosť svalstva so zníženou citlivosťou na bolesť) a levitácie (vznášanie sa jednotlivých končatín), k neunavujúcemu zotrvaniu v každej pozícii, k automatickým pohybom, k úplnej necitlivosti bolesti sugestívne úmerne ovplyvnených častí tela, k realizácii sugestívnej produkcie sekrečných procesov, k čiastočnému ubúdaniu pamäti bez zvláštnej sugescie a parciálnemu návratu ku skorším vekovým stupňom na danú sugesciu.

• Somnabulizmus (námesačnosť)

Je to najhlbšie štádium hypnózy, ktoré umožňuje okrem realizovania všetkých už spomenutých hypnotických priebehov sugestívne regulovanie všetkých telových funkcií, vyvolanie pozitívnych a aj negatívnych halucinácií, ktoré pôsobia na všetky zmysli hypnotizovanej osoby, úplnú anestéziu, úplnú amnéziu, možnosť ľubovoľného falšovania spomienok. V tomto štádiu je možné otvoriť oči a splniť množstvo príkazov daných sugesciou pri udržaní hypnotického stavu. Toto štádium je však možné dosiahnuť len po niekoľkých predchádzajúcich hypnózach, u veľmi sugestibilných osôb niekedy za dobrých podmienok aj počas prvej hypnózy.

Rýchlosť uzavretia mihalníc informuje o štádiu, ktoré sa snažíme docieliť. Ak sa mihalnice zavrú do niekoľkých sekúnd, je skoro hneď možné docieliť hlboké štádium hypnózy, ak však naň potrebujeme počkať niekoľko minút, to znamená, že toto štádium môžeme dosiahnuť až po niekoľkých ďalších hypnózach. Po uzavretí mihalníc však možno vždy dosiahnuť aspoň štádium somnolencie.

Stredné štádium hypnózy môžeme skontrolovať prostredníctvom realizácie kataleptických a levitačných sugescií a automatických pohybov. Trénovaný človek vydrží nepohodnú polohu nanajvýš dvadsať minút, no v tomto štádiu hypnózy môže aj fyzicky slabší človek vydržať sugestívne navodené kataleptické polohy tridsať minút a aj dlhšie, a to bez toho, aby sa unavil.

Preskúšanie tretieho, somnambulného štádia je možné počas hypnózy na stupňovaní zmyslovej citlivosti. To znamená, že hypnotizovaný môže vnímať vyžarovanie vychádzajúce z rúk terapeuta aj na sto centimetrov a po hypnóze sa dostaví amnézia.

Hypnabilita

Úspešnosť navodenia hypnózy do veľkej miery závisí od individuálnej hypnability hypnotizovaného. Hypnabilitu považuje väčšina odborníkov za vrodenú vlastnosť. V rôznych obdobiach života reagujú hypnotizovaní na hypnózu rozdielne. Najlepšie na hypnózu reagujú mladí ľudia.
Približné vyjadrenie hypnability populácie v percentách

• 5% Nehypnotizovateľný štandardnými technikami

• 30% Ľahká hypnóza – hypnotizovaný je príjemne zrelaxovaný, je možné vsugerovať pocit únavy, tiaže, ospalosti a jednoduchšie motorické sugescie. Dá sa dosiahnuť terapeutický efekt, ale len za tej podmienky, že hypnotizovaný s hypnotizérom spolupracuje, inak sa dokáže sugesciám veľmi účinne brániť.

• 48% Stredná hypnóza – u hypnotizovaného je možné vyvolať väčšinu hypnotických javov a postačuje aj na použitie klinickej hypnózy. 

•  15% Hlboká hypnóza - sugestívne sa dajú ovplyvniť všetky psychofyziologické procesy, dokonca aj tie, ktoré považuje tradičná medicína za autonómne (potenie sa, činnosť ciev...). V tejto oblasti nie je hypnóza dostatočne využitá medicínou v liečebnom procese. Je možná aj posthypnotická podpora účinku užívaných liekov a zmiernenie ich vedľajších účinkov. Tiež je možné vyvolať pozitívne a negatívne halucinácie vo všetkých zmyslových oblastiach, presvedčivú vekovú regresiu vrátane reinkarnačnej hypnózy a iné transpersonálne zážitky, ako sú cesty do budúcnosti, alebo iných svetov. Po ukončení hlbokej hypnózy sa môže dostaviť spontánna amnézia na hypnózu. Pokiaľ chceme, aby si subjekt hypnózu pamätal, udelíme mu posthypnotickú sugesciu, že si bude celú hypnózu pamätať. Dokonca je možné spomienku na hypnózu zaznamenať tak, že si zážitky z hypnózy pamätá subjekt podrobne dlhé roky. V niektorých prípadoch je možné udeliť amnéziu na hypnózu zámerne. 

• 2% Majú výnimočný hypnotický talent. V týchto prípadoch je možné spoľahlivo navodiť všetky spomenuté hypnotické javy.

(Zdroj: Meinhold, W., Veľká príručka hypnózy, Fontána Kiadó, Šamorín, 1992, s. 434, ISBN 80-85701-01-4; Zíka, J., Hypnóza není spánek, LAIWA PRESS, 1992, s. 132, ISBN 80-90117-0-5; Damon, C., Tajemství hypnózy a sugesce, Eko-konzult, 2010, s. 188, ISBN: 9788088809319)






Hykgfjlf

Naučená bezmocnosť

Tento pojem vytvoril M. Seligman na základe sledovania pokusov so zvieratami. Ide o jav, kedy sa pokusné zviera naučí, že nemôže kontrolovať averzívny podnet (elektrošoky) a teda sa stáva bezmocným, demotivovaným a nerobí nič, aby sa elektrošokom vyhol, len ich pasívne prijíma. Čiže na základe predchádzajúcich skúseností si myslí, že nech robí hocičo, nepríjemný podnet bude prichádzať aj naďalej, preto sa vzdá a len pasívne prečká, pokiaľ to celé skončí. 

Tento experiment bol neskôr zopakovaný aj na ľudskej vzorke a potvrdil, že naučená bezmocnosť sa netýka len zvierat. U ľudí sa prejavuje napríklad v oblastiach lásky (keď je niekto neustále odmietaný osobami opačného pohlavia, po istom čase sa už prestane snažiť a úplne vzdá sa nádeje na to, že si nájde partnera), práce (osoba, ktorá si dlhodobo nedokáže nájsť prácu, aj keď ju hľadá a chodí na pohovory, ale je stále odmietaný, sa po čase zmiery s tým, že si prácu nenájde a prestane ju hľadať), školy (študent sa učí, ale ani tak nespraví za sebou viacero skúšok, začne sa cítiť bezmocný a teda sa na zvyšné skúšky ani nenaučí), politike (ľudia to už s vládou vzdali, pretože ak chodili pravidelne voliť, žiadna zmena však nenastala, zmierili sa s tým, že nič už nezmôžu, treba to len pretrpieť) a v mnohých iných (napríklad aj pri prepade na ulici, človek sa na začiatku ešte bráni, ale ak sú útočníci v prevahe, vzdá to a už sa to len snaží prežiť, viac sa už nebráni).

Podľa Seligmana má naučená bezmocnosť veľmi úzky vzťah so vznikom depresie, táto jeho teória však nebola experimentálne potvrdená. 

Neskôr však vypracoval ďalšiu teóriu (spolu so psychológom J. Teasdalom), podľa ktorej sa naučená bezmocnosť spájala s miestom riadenia. Teória miesta riadenia rozdeľovala ľudí na externalistov (tých, ktorí pripisujú výsledky svojich činov vonkajším faktorom) - neurobila som skúšku, na vine je vyučujúci, lebo dal hlúpe otázky; a internalistov (ktorí, práve naopak, výsledky svojho správania pripisujú vnútorným faktorom - sebe) - nespravila som skúšku, je to moja vina, lebo som sa poriadne nenaučila.

Zdroj: Hunt, M.: Dějiny psychologie. Praha, Portál, 2000; Nakonečný, M.: Sociální psychologie. Praha, Academia, 2000)

Empatia

„Empatizovať znamená vidieť očami druhého človeka, počuť ušami druhého človeka a cítiť jeho srdcom.“ (Alfred Adler)

Empatia je schopnosť, ktorá človeku v rámci bezprostredného kontaktu pomocou procesov komunikácie s druhým človekom umožňuje vžiť sa do jeho psychického stavu, to zn. vnímať svet tak, ako ho vníma ten druhý, zakúsiť jeho city, ambície, úspechy i neúspechy. Možno povedať, že empatia je rezonancia jedného človeka na konkrétnu osobnosť iného človeka. Na základe tejto rezonancie, takéhoto vžitia sa vie človek doslova vycítiť v inom človeku tie jeho city, motívy, snaženia, ktoré ten druhý ani nemusí vyjadriť priamo slovami a ktoré neraz ani bezprostredne nevyplývajú zo situácie medziľudských vzťahov.

Podstatou empatie je komunikácia a teda výmena a kódovanie signálov. Na empatiu je potrebná bezprostredná komunikačná situácia, teda prejavy druhého človeka musíme sledovať z bezprostrednej blízkosti všetkými zmyslovými orgánmi, ktoré môžu mať úlohu v každodennej bezprostrednej komunikácii. Vtedy sa rozvíja aj možnosť, že človek, ktorý vedome uplatňuje empatiu, pomocou vlastnej komunikácie privedie toho druhého do takej situácie, v ktorej sa stáva pre empatiu čoraz prístupnejším. Podnecuje ho teda k oznamovaniu takých informácií, pomocou ktorých sa môžu jeho emocionálne stavy a nálady empaticky ľahšie sprístupniť. Empatia sa však môže úspešne rozvinúť aj pri nedostatočných komunikačných podmienkach.

Človek, ktorý sa sústreďuje na empatiu a uplatňuje ju, dokáže túto schopnosť rozvíjať a tento rozvoj sa dá vedeckými prostriedkami urýchliť a rozšíriť. No na druhej strane, u ľudí s väčšími intelektuálnymi schopnosťami empatia degeneruje oveľa pravdepodobnejšie ako v ľuďoch, ktorí nemajú intelektuálne schopnosti vypestované až tak.

Schopnosť empatie je v detstve prirodzene veľká, no od puberty sa stáva skrytou a spravidla až do staroby postupne klesá. Rozdiely medzi empatickými schopnosťami ľudí závisia aj od rozličných kultúr. Totiž v kultúre, kde racionálne myslenie nemá takú dôležitú úlohu, sú pre rozvoj empatie lepšie predpoklady.

Empatia prejavujúca sa v každodennom živote je vcelku viazaná na nejakú situáciu a jej optimálne úrovne majú prirodzené hranice. Ľudia sa neusilujú o väčšiu empatiu, akú si situácia vyžaduje, a ani si to navzájom veľmi neumožňujú.

„Schopnosť empatie spravidla závisí od vývinovej úrovne osobnosti, od množstva zážitkov a ľudských vplyvov. Z toho vyplýva, že nie je trvalou vlastnosťou a v rozličných úsekoch života sa môže meniť. Nie je taká ako schopnosti s biologickým základom alebo inteligencia, ktorá sa podľa dnešných názorov počas života veľa nemení. Aj v tom- ktorom období života sa môže prejaviť zmena v tom, že rozličné okolnosti môžu napomáhať uplatneniu empatie alebo mu zabraňovať. Okolnosti pôsobia na aktuálny stav osobnosti, a tým uľahčujú alebo sťažujú empatiu.

Medzi empatiou a stavom, v ktorom sa človek cíti zamilovaný existuje paralela. Skutočná empatia predpokladá, že človek chápe sám seba a vyzná sa vo svojich pocitoch.  Porozumieť druhým ľuďom a dokázať sa do nich vcítiť dokáže človek len v takom rozsahu, v akom má rozvinutú emočnú inteligenciu. Empatia je predpokladom lásky, pretože keby sme sa do druhého  nevcítili, zostala by láska bez citu a to je samo o sebe protirečenie.

(Zdroj: Buda, B., Empatia: psychológia vcítenia a vžitia sa do druhého, 1996,  Psychoprof, Nové Zámky, 2. vydanie, ISBN 80-967148-0-5, s. 338)