8 rád, ako si zvýšiť sebavedomie

Takmer denne sa stretávam s tým, ako sa ľudia sťažujú na svoje nízke sebavedomie a tiež na to, že nevedia, čo s tým urobiť. Nízke sebavedomie je veru častým problémom, ktorý trápi veeeeľmi veľa ľudí. Našťastie, spôsob, akým na seba nazeráte je možné zmeniť. Netvrdím, že to je jednoduché, ani že to pôjde zo dňa na deň, no isto to pôjde. Ja sama som dlho hľadala spôsob, ako si zvýšiť sebavedomie a pri písaní týchto rád som vychádzala aj z vlastných skúseností :)

1. Zbavte sa negatívnych ľudí. Všetci máme v okolí ľudí, ktorí sú negatívni, neprimerane kritickí, majúci potrebu neustále upozorňovať na naše chyby a takí, ktorí na našu osobu nemajú ani jedno pekné slovo. Naše nízke sebavedomie takýchto ľudí vôbec nepotrebuje. Na začiatok je preto potrebné identifikovať týchto ľudí a následne s nimi obmedziť kontakt. Pokiaľ má človek zdravé sebavedomie, dokáže bez problémov odolávať aj takýmto vplyvom, no pokiaľ ho má niekto nízke, takto nastavení ľudia mu ho ešte viac znižujú. Samozrejme, niekedy nie je možné úplne vylúčiť týchto ľudí zo svojho života, no môžeme s nimi obmedziť kontakt do takej  miery, aby sme sa s nimi stýkali, len keď to je naozaj nutné. 
2. Spoznajte sa. Napriek tomu, že by sme mohli považovať za samozrejmé, že sa poznáme, nie je to pravda. Väčšina ľudí nedokáže z fleku povedať 5 svojich pozitívnych vlastností alebo si myslia, že nemajú na nič talent a považujú sa za "obyčajných". Nezamýšľajú sa nad svojím správaním, cítením a svojím životom. Pritom práve sebareflexia môže byť výborným zdrojom pozitívnych (ale aj negatívnych) pocitov, ktoré následne ovplyvnia naše sebavedomie. Všímajte si svoje prežívanie, svoje vlastnosti, schopnosti, váš postoj k iným ľuďom, spôsob komunikácie... Uvedomujte si, v čom sa odlišujete od ostatných -  pokiaľ to vnímate negatívne, zmeňte to a ak to je pozitívne, držte sa toho a buďte na to hrdí.
3. Naučte sa prijať kompliment. Znie to ako klišé, ale neverili by ste, ako veľa ľudí má problém prijať kompliment. Hlavne ľudia s nízkym sebavedomím. Preto, pokiaľ vám niekto nabudúce polichotí, neodbite ho hneď slovami "Ale, prosím ťa..." Pekne za pochvalu poďakujte a zapisujte si veci, ktoré vám boli pochválené. Tento zoznam si zaveste niekam, kde ho môžete stále vidieť. Bude vám pripomínať vaše dobré stránky, na ktorých môžete stavať.
4. Chváľte. Tento bod súvisí s tým predchádzajúcim. Pokiaľ budete rozdávať komplimenty a chváliť ostatných okolo seba, budú mať potrebu komplimenty vám vrátiť. Treba si uvedomiť, že ľudia nechvália iných ľudí preto, lebo na to nie sú zvyknutí. Nie je to spôsobené tým, že by nemali čo pochváliť. Preto pokiaľ niekto zareaguje na váš kompliment iným komplimentom, nehľadajte za tým žiadnu faloš, ale prijmite ho. A zapíšte si ho na zoznam :)
5. Pracujte na sebe a prekonávajte sa. Nie je žiadnym tajomstvom, že za nízkym sebavedomím stojí hlavne nespokojnosť so svojou osobou. Aj toto sa dá zmeniť, musíte na sebe ale popracovať. Pokiaľ nie ste spokojní so svojou postavou, vygooglite si cviky zamerané na partie, s ktorými nie ste spokojní. Ak máte pocit, že sa musíte hanbiť za svoje vedomosti v určitých oblastiach, vyčleňte si čas na to, aby ste obohacovali svoje vedomosti. Učte sa jazyky, cestujte, cvičte, čítajte. To všetko vám pomôže cítiť sa sebavedomejšie a istejšie v spoločnosti iných ľudí.
6. Naučte sa byť tolerantní a nesúdiť. Toto je veľmi ťažká vec, hlavne ak ste naučení sústreďovať sa na chyby a slabé stránky iných ľudí a následne im ich vyhadzovať na oči. Je to však len naučený spôsob myslenia, ktorý sa dá zmeniť. Snažte sa vždy, keď u niekoho identifikujete niečo kritizovania hodné, nájsť aj niečo pozitívne, čo si zaslúži pochvalu. Postupne sa naučíte hľadať automaticky to dobré a kritizovanie pôjde stranou. A prečo to je dôležité? Iste ste už niekedy počuli o tom, že každý vychádza zo seba a to platí aj v tomto prípade. Pokiaľ ste vy kritickí k iným, budete automaticky predpokladať, že aj iní sú rovnako kritickí k vám. To potom, samozrejme, negatívne ovplyvní aj vaše sebavedomie.
7. Dávajte si menšie ciele. Je možné, že so sebou nie ste spokojní aj kvôli tomu, lebo sa vám často nedarí. No a jedným z možných príčin toho, že sa vám nedarí je, že si dávate ťažko dosiahnuteľné ciele, ktoré nie sú primerané vaším schopnostiam. Preto sa vždy sústreďujte radšej na menšie, jednoduchšie ciele. A ktovie, možno sa vám vďaka nim podarí dosiahnuť aj nejaký väčší cieľ. Veľkým plusom je tiež to, že pokiaľ úspešne naplníte malé ciele a prekonáte jednoduchšie prekážky, uistíte sa v tom, že nie ste neschopní, a to pozitívne vplýva na vaše sebavedomie.
8. Myslite pozitívne. Musíte si uvedomiť, že zlyhanie je len uhol pohľadu. Keď sa vám v niečom nedarí, neberte to ako zlú vec. Skúste na to myslieť ako na príležitosť vyskúšať niečo nové. Svet nám predsa ponúka toľko možností, bolo by smutné, keby sme sa upínali len na pár vecí. A potom, neexistuje človek, ktorému by sa vo všetkom darilo. Aj úspešní ľudia si našli "tú svoju oblasť", ktorej sa venujú, pritom možno v ďalších milión veciach by zlyhávali. Dajte si za úlohu nájsť aspoň 3 oblasti, v ktorých sa vám darí a zamerajte sa na ne, a naopak. Keď sa vám v niečom dlhodobo nedarí, vypusťte to zo života a nahraďte to niečím novým.

Pokiaľ chcete mať zdravé sebavedomie, budete musieť na sebe trochu popracovať, ale verte mi, oplatí sa to. A pamätajte, pokiaľ robíme stále to isté, aj výsledok bude vždy rovnaký, preto je pre zmenu potrebné robiť veci trochu inak :) Držím palce pri zvyšovaní sebavedomia a budem rada, ak dáte spätnú väzbu, ako sa vám v tom darí :)

20 vecí, ktoré moje 15 ročné ja nevedelo (2. časť)

Takže, drahí čitatelia, prichádzam s druhou časťou môjho siahodlhého zoznamu vecí naučených počas posledných rokov :) Ak ste ešte nečítali prvú časť článku, môžete tak urobiť tu :)


11. Nemožné neexistuje. Mnoho ľudí len pasívne prijíma to, čo im život ponúka (majú síce zlé zamestnanie, ale nenapadne im zmeniť ho, sťažujú sa, že dedina, v ktorej bývajú je na nič, no nemajú ani pomyslenie na to, aby sa odsťahovali...) a preto predpokladajú, že ich život bol predurčený k tomu, aby bol "obyčajný". Lenže život je plný príležitostí a ja som sa naučila, že práve v momente, keď sa mi zdá, že už neexistuje iná možnosť či iné východisko z danej situácie, musím popustiť fantázii uzdu a zasnívať sa, čo by som robila v rovnakej situácii, keby som mala schopnosť dosiahnuť hocičo na svete. Potom si zvyčajne uvedomím, že väčšine tých snov stojím v ceste len ja a to, že si o tom myslím, že to je nedosiahnuteľné. Pritom v skutočnosti nie je. Stačí len trochu odvahy a môžete dosiahnuť, či si len zmyslíte, takže snívajte!
12. Nikdy nie je neskoro na "prepáč". Niekedy sa nezdá, no ľudia si nesú so sebou nepríjemné pocity, konflikty, urážky či poníženie celé roky, ešte aj potom, ako osoba, ktorá tieto nepríjemné pocity spôsobila, zabudne na ten daný moment. Keď niekomu takto ublížime, môže to dlhodobo ovplyvniť to, ako vidí sám seba, ako sa následne správa, či čo si o sebe myslí. A pritom, priznajme si, väčšina urážok, ktoré utrúsime počas hádky v skutočnosti ani nebola myslená vážne. Ja sama som bola už v oboch pozíciách (tá, ktorá ublížila a tiež tá, ktorej bolo ublížené) a preto viem posúdiť, že na jednej strane dokáže blbá narážka alebo poznámka veľmi ublížiť, na druhej strane však neskutočne pomáha, keď sa ospravedlníte a priznáte, že ste to nemysleli vážne.
13. Sťažovanie sa ti nepomôže. Veľmi dlho som bola negatívne naladenou osôbkou, ktorá sa považovala za kopu nešťastia a stále na všetko sa sťažovala. Potom sa niečo zmenilo a uvedomila som si, že mi to sťažovanie v skutočnosti nikdy nepomohlo. Jediné, čo mi vždy pomohlo bolo to, že som sa vzchopila a danú situáciu zmenila. Verím, že sme strojcami svojho vlastného šťastia a života a pokiaľ nie sme v živote spokojní, tak sa nemôžeme spoliehať na to, že niekto príde a pomôže nám, ale musíme niečo pre zmenu sami urobiť. Sťažovaním sa dá dosiahnuť jedine to, že sa nám ľudia začnú vyhýbať, pretože kto by už len chcel byť v spoločnosti večne negatívne naladeného človeka?
14. To, čo cítime neovplyvníme, ale to, ako sa správame áno. Ľudia a situácie v nás vyvolávajú rôzne emócie, môže sa stať, že nám niekto pripadá strašne hlúpy a najradšej by sme mu to povedali do očí, prípadne nás niekto nahnevá a všetky inštinkty nás nútia jednu mu streliť. Je to úplne v poriadku, sme ľudia, bytosti, ktoré boli stvorené, aby prežívali aj negatívne emócie ako sú hnev, nenávisť, závisť atď. Ale od zvierat nás odlišuje práve to, že dokážeme ovládať svoje správanie a v kritickej situácii sa zachovať nie inštinktívne, ale správne. Práve to, ako sa v takej situácii zachováme hovorí o tom, aký sme ľudia, o našom charaktere.
15. Nenechaj prvotnému dojmu ovplyvniť výber ľudí vo svojom okolí. Áno, stalo sa mi to. Veľakrát. Neviem, či sa to stáva len mne, alebo sa v tom nájdete aj vy, ale ak mi niekto nie je na prvýkrát sympatický, či na mňa nezapôsobí tým správnym dojmom, nemám potrebu venovať takejto osobe viac pozornosti. Automaticky ho mám v hlave v priečinku "nezaujímavý/á". Pritom sa mi už viackrát stalo aj to, že som bola situáciou "donútená" venovať sa takejto osobe viac a nakoniec som si ju veľmi obľúbila a zmenila na ňu názor. Je to vec, na ktorej sa stále snažím pracovať, no chcela by som apelovať aj na vás, aby ste ľudí nezaškatuľkovali len na základe toho, ako na vás pôsobia na prvýkrát. Venujte tej osobe trochu svojho času a možno sa z vás stanú BFF, nikdy neviete :) No a keď nie, proste sa ide ďalej.

16. Ver na karmu! Poviem vám jeden veľmi dobrý dôvod, prečo veriť na karmu, aj keď veríte na iné veci a nie práve na silu vesmíru. Placebo! Základná filozofia karmy spočíva v tom, že všetko dobré aj zlé sa nám časom vráti, aj keď nie v rovnakej forme, v akej sme to vykonali. Ak sa budete riadiť týmto pravidlom a snažiť sa konať čo najviac dobra v mene karmy, nevedome si budete všímať viac dobrých vecí, (namiesto tých zlých), ktoré sa vám budú potom diať, pretože budete očakávať,že bude vaše dobré konanie odplatené. Stane sa z vás tak pozitívnejší a lepší človek, pretože vaša viera v karmu vám nedovolí robiť iným zle :)  
17. Hovor o tom, čo cítiš. Mnohí z nás  nie sú zvyknutí vyjadrovať svoje pocity, alebo to ani nevedia, pretože to doma u rodičov nikdy nevideli. Pritom práve neschopnosť vyjadriť to, čo cítime môže spôsobiť veľa konfliktov a nedorozumení vo vzťahoch. Počas posledných rokov som sa naučila, aké dôležité je rozmýšľať o svojich emóciách, zistiť, čo ich v nás vyvoláva, vedieť ich správne pomenovať a následne vyjadriť. Dá sa to, len to chce trochu tréningu :)
18. Vyhýbaj sa "zlým" ľuďom. Presne tak. Každý z nás má možnosť vybrať si, akí ľudia ho budú počas života obklopovať. Treba si uvedomiť, že nás ľudia dokážu veľmi ovplyvniť, dokážu nás povzbudiť, inšpirovať, rozveseliť, ale aj demotivovať, odsať našu energiu či nás znechutiť. Ľudia vo vašom okolí ovplyvňujú kvalitu vášho života, a preto by ste si mali voliť ľudí, ktorí vám vyhovujú a nie zo súcitu udržiavať kontakt aj s ľuďmi, po stretnutí s ktorými musíte ich spoločnosť ešte pol dňa predýchavať.
19. Riskuj. Ja som veľmi nerozhodná osoba. V minulosti som premárnila strašné kvantá času vypisovaním si zoznamov pre a proti. V súčastnosti, keď sa neviem rozhodnúť či niečo spraviť alebo nie, je jediná vec, ktorú spravím, že si premyslím, aké následky majú moje možnosti. Pokiaľ nie sú nezvrátiteľné, tak idem do toho. Niekedy treba skočiť do vecí strmhlav, bez rozmýšľania. Prinajhoršom sa niečo nové naučíte a už to viac nespravíte :)
20. Mysli kriticky. Nikto z nás nevie všetko o všetkom, čo je v poriadku. Napriek tomu by sme mali namiesto nekritického prijímania rôznych informácií a faktov od iných o týchto veciach aj trochu rozmýšľať, prípadne si k tomu  niečo dohľadať a až na základe viacerých informácií a zdrojov si robiť na danú vec názor.

20 vecí, ktoré moje 15 ročné ja nevedelo (1. časť)

Po tom, ako som nedávno dovŕšila 25 rokov, snažila som sa zhodnotiť, čo ma za posledných 10 rokov naučil život. Bolo toho určite omnoho viac, no nasledovné body považujem za najdôležitejšie a jednoznačne najprínosnejšie pre moje súčasné ja.

1. Tím, ktorí ti ubližujú, bolo pravdepodobne tiež v minulosti ublížené. Ľudia sa zlými nestávajú zo dňa na deň, z minúty na minútu. To, akí sme, formuje naša rodina, prostredie, v ktorom vyrastáme a všetko dobré a zlé, čo sa nám počas života stalo. Agresívny manžel, dieťa, ktoré v škole bije menších, narkoman, ktorý je už 5.x na liečení - všetci majú svoju temnú minulosť, ktorá ich formovala do súčasnej podoby. Toto je prvá vec, ktorú som si (a nie len pred 10 rokmi) neuvedomovala. Odsudzovala som takýchto ľudí bez výnimky, dnes však už viem, že to nemusí byť len o tom, či chcú alebo nechcú byť k ľuďom vo svojom okolí zlí. Ich správanie je volaním o pomoc, spôsobom, akým sa snažia vyrovnať so svojimi "démonmi", aj keď je nesprávne.
2. To, že si iný, neznamená, že si horší. Naša spoločnosť nás akosi vedie k tomu, že chceme v každom smere zapadnúť. Nie je na tom nič zvláštne, nie je predsa zlé ani nezdravé chcieť niekam patriť. No nie vždy máme pocit, že zapadáme a v takomto prípade nie je nutné to siliť. Moje o desať rokov mladšie ja to, bohužiaľ, nevedelo, snažilo sa, pretvarovalo sa, dokonca sa presvedčilo, že s ním niečo nie je v poriadku, len aby bolo akceptované a prijaté ostatnými násťročnými spratkami. Dnes to vidím tak, že každý má iné priority, líšime sa v záľubách aj v osobnostných charakteristikách, prečo by sme mali robiť rovnaké veci, ako robia iní? Len preto, lebo niekto tvrdí, že to robiť musíme? Nemám rada, keď vidím ako v iných blogoch tvrdia, že každý mladý človek by mal cestovať, veľa čítať, študovať či učiť sa jazyky... Čo ak niekto nerád cestuje? Alebo ho jazyky vôbec nezaujímajú? Má sa premôcť a robiť niečo, čo ho vôbec nezaujíma len preto, lebo to je práve teraz moderné a spoločnosť to od neho očakáva? Nie, nikto by nemal dopustiť, aby bol inou osobou, trendmi súčasnej doby či očakávaniami spoločnosti dotlačený do vecí, ktoré sám v skutočnosti nechce robiť.
3. Nemáš právo súdiť iných. Ľudia si z nejakého nepochopiteľného dôvodu myslia, že majú právo posudzovať životy a činy ostatných ľudí. Mojou filozofiou už dnes je, že pokiaľ mňa nejakým spôsobom nezasiahne čin toho druhého, nič ma do toho nie je. Samozrejme, každý môže mať na veci svoj názor, nikto však nemá právo na to, aby na základe neho ostatných urážal alebo hodnotil. Čiže aj v prípade, že sa niekomu nepáčia tetovania, odsudzuje hipsterov alebo sa mu nepáči hudba, ktorú počúva niekto z okolia, má tento človek právo jedine na to, aby o tom premýšľal. Nikomu sa predsa nepáči, keď je urážaný za to, aký je a hlavne vtedy, ak je sám so sebou spokojný.
4. To, že sa na teba niekto hnevá, nemusí byť vždy tvoja vina. V 15-tich som nemala dostatočnú sebareflexiu a vhľad do pocitov a prežívania iných, dnes už však viem, že si každý z nás "ťahá" so sebou akýsi balíček vecí, ktoré nás trápia, tešia, poburujú a hnevajú. Všetci máme už niečo prežité a to nás často ovplyvní do takej miery, že v určitých situáciách reagujeme neprimerane. Môže sa stať, že vnímame obyčajnú výmenu názorov ako hádku, lebo sme zvyknutí byť v spoločnosti ľudí, ktorí na nás kvôli našim odlišným názorom útočia. Alebo máme tendenciu uraziť sa aj za konštruktívne podanú kritiku, lebo sme zvyknutí, že nás ľudia negatívne hodnotia a kritizujú. Ako násťročná (ale niekedy ešte aj teraz) som sa trápila kvôli tomu, že sa na mňa niekto nahneval aj napriek tomu, že som sa ja vinná necítila a v konečnom dôsledku som mala tendenciu sa ospravedlniť. Dnes už viem, že to, či nás niekto/niečo nahnevá môže ovplyvniť aj minulá skúsenosť, ktorá vôbec nemusí súvisieť s osobou, na ktorú sa práve hneváme. V takomto prípade by sme sa však mali zamyslieť nad tým, prečo reagujeme v danej situácii tak, ako reagujeme a snažiť sa svoje správanie pochopiť, aby sme s tým mohli pracovať.
5. Nemusí ťa mať každý rád. Ľudia sú rôzni. Každí preferuje spoločnosť iných ľudí, niekto má rád také osobnosti, iný zase onaké. To, že mi niekto nie je sympatický alebo sa mi nepáči niektorá z jeho vlastností neznamená, že ten človek je zlý a ja mám právo ho posudzovať. Je to proste človek, ktorý mi nesadol a tým pádom nebudem v budúcnosti vyhľadávať jeho spoločnosť. Je to jednoduché. Pred niekoľkými rokmi som to však videla tak, že ak ma niekto nemal rád, automaticky som to pripisovala tomu, že nie som dostatočne vtipná, zaujímavá, atď, alebo v niektorých prípadoch naopak, že je čudný ten druhý. Dnes už viem, že nie je možné, aby každý s každým vychádzal, ale chvalabohu, ľudí je na svete veľa, takže si každý môže nájsť "svojich" ľudí.
6. Názory iných na teba sa ťa niekedy vôbec netýkajú. To, ako vidíme veci a ľudí vo svojom okolí nevypovedá o tom, aké tie veci alebo ľudia sú, ale akí sme my. Ak sme príliš kritickí, vo všetkom a vo všetkých nájdeme chybu. Človek menej kritický by rovnaké veci a ľudí hodnotil omnoho pozitívnejšie. (Predstavte dvoch ľudí, s ktorými ste sa práve spoznali. Jeden vás hodnotí ako príliš výstredného človeka, ktorý strašne veľa rozpráva, zveličuje a ktorý musí byť neustále stredobodom pozornosti. Ten druhý vás zase vidí ako človeka s vlastným štýlom, ktorý je stále pozitívne naladený a veľmi zábavný, jednoducho človek, s ktorým nikdy nie je nuda. Vidíte? Obaja hodnotili jednu a tú istú osobu a ako odlišne! Hovorí to niečo o vás? Určite. Ale omnoho viac vypovedá o tom druhom. (Pokiaľ by vám však viacero ľudí vytýkalo to isté, určite sa zamyslite a vezmite to ako konštruktívnu kritiku.)
7. To, že niečomu nerozumieš neznamená, že nevieš nič. Ľudia majú tendenciu posudzovať ľudí podľa toho, čo vidia/počujú. Ak vás niečo zaujíma a viete o tom veľa, snažíte sa o tom hovoriť aj s inými ľuďmi. Ak však viackrát narazíte na nechápavý pohľad, či odpovede typu neviem, poviete si, že ten človek nebude mať bohvieaký prehľad, aspoň niektoré základné veci by predsa vedieť mohol! Skutočne to tak je? Ja sama som mala roky tendenciu myslieť si o ľuďoch, ktorí nevedeli to, čo ja, že sú hlúpi. Pritom som si neuvedomovala, že sa ten človek môže zaujímať o veci úplne odlišné od tých, ktoré zaujímajú mňa. To, že sa niekto  nevyzná v politike neznamená, že je hlupák, znamená to, že sa nevyzná v politike. Na druhej strane môže byť parádny expert v inom smere, napr. v umení, o ktorom zase nič nevie ten druhý.
8. Neškatuľkuj. Neviem prečo ani kedy presne mi tak strašne začalo vadiť čierno-biele uvažovanie, no už istý čas som veľmi citlivá na to, keď to vidím u iných ľudí. Škatuľkovaním však teraz nemyslím len klasické hádzanie do jedného vreca (...lebo všetky ženy sú také a všetci muži zase onakí), ale skôr našu tendenciu všetko nejako ohodnotiť a dať tomu "label". Všetko musíme hodnotiť ako dobré alebo zlé, moderné či nemoderné, odborné alebo neodborné....akoby sme potrebovali akúsi oddeľujúcu čiaru medzi tým, čo je ešte ok a čo už nie. Niekedy treba brať veci proste také, aké sú a nepremýšľať nad nimi príliš veľa. Bodaj by som už pred rokmi vedela, o koľko jednoduchší bude život s takýmto prístupom!
9. Nebagatelizuj problémy iných. Keď sa mi niekto pred rokmi prišiel posťažovať, že sa mu pokazil drahý telefón alebo dostal zlú známku v škole, moja reakcia bola "Prosím ťa, ľudia majú omnoho horšie problémy a teba trápi toto?" Dnes by som už takto nereagovala, pretože  si uvedomujem, že sa líšime (okrem iného) v prežívaní, myslení aj cítení, žijeme v rozličnom prostredí a máme iné priority. Nie je možné porovnať problémy niekoho, kto má rakovinu s niekým, komu sa práve pokazil drahý telefón. Z objektívneho hľadiska je isto väčší problém ten, že niekto umiera ako to, že prišiel o niekoľko sto eur, no zo subjektívneho hľadiska môže človek s pokazeným telefónom prežívať tento problém horšie ako človek s rakovinou, ktorý môže mať napr. optimistickú povahu a za sebou naplno prežitý život. Nie jeden zbagatelizovaný problém viedol k samovražde alebo agresívnemu správaniu voči iným, preto je potrebné rešpektovať to, že ak niekoho niečo trápi, prežíva to negatívne a nehodnotiť to ako hlúposť, aj keď sa nám daný problém ani nemusí javiť ako skutočný problém.
10. Žiadne vzťahy netrvajú večne. Nie len v 15-tich som mala naivnú predstavu, že láska (a to je jedno, či k partnerovi, priateľom či rodine) pretrvá a navždy udrží vzťahy a hlavne ľudí pokope. Predstavovala som si, že so svojimi kamarátmi zo základky budeme aj v 60-tke chodiť do kina a na kávu. Vtedy som však ešte nepoznala silu okolností a fakt, že sa ľudia menia. Mala som tendenciu hodnotiť ľudí, ktorí sa zmenili, negatívne, pretože ich nové správanie ovplyvnilo náš vzťah spôsobom, akým sa mi to nepáčilo. No moje súčasné ja chápe, že sa počas života meníme a prítomnosť ľudí v našom živote treba brať ako dar. Aj keď je ich prítomnosť v určitom úseku nášho života len dočasná, každý nás niečo naučí a veru svojou prítomnosťou nás aj nejako zmení. Naučila som sa, že netreba oplakávať staré vzťahy, ktoré už vlastne ani neexistujú, ale s nádejou treba vytvárať nové.

Mýty o psychológoch

Často sa stretávam s rôznymi (nesprávnymi) názormi na psychológov, ktorým ľudia aj napriek tomu, že sú nereálne, stále veria. Práve preto považujem za potrebné objasniť, ako sa v skutočnosti niektoré veci majú.

Mýtus č. 1 - Psychológ dokáže čítať myšlienky.

Prosím vás, toto nemôžete myslieť vážne. Aj napriek tomu, že už len samotná myšlienka na to, ako niekto niekomu číta myšlienky (v reálnom živote, nie v sci-fi) je smiešna, často sa ma ľudia pýtajú, či dokážem povedať, čo sa im práve honí hlavou. Odpoveď znie: nie, nedokážem. Predmet Čítanie myšlienok doteraz ešte ministerstvo školstva nezaradilo do osnov (kto by to len učil? Profesor X?) a pokiaľ sa tak nestane, vaše (nevypovedané) myšlienky ostávajú len a len vaše. 

Mýtus č. 2 - Psychológ dokáže bez problémov odhaliť, keď mu niekto klame.

Psychológ, bohužiaľ, nemá v hlave zabudovaný detektor lži, takže vám so 100% istotou nemôže povedať, či klamete alebo nie. Samozrejme, pokiaľ človek pracuje s ľuďmi denno-denne, môže mať vycibrený zmysel na odhalenie klamstva, ale to sa môže naučiť hocikto a ani nemusí byť psychológom. Pokiaľ si však myslíte, že je možné odhaliť klamstvo len na základe reči tela, mýlite sa. Je dokázané, že neexituje žiadny signál naznačujúci klamstvo. V minulosti sa síce verilo, že klamár uhýba pohľadom alebo sa nervózne mrví, ale dnes už tieto veci neplatia, keďže sa ľudia počas rokov (asi v rámci evolúcie :) ) naučili klamať tak, aby ich nebolo ľahké odhaliť. Čiže ak sa s niekým rozprávate a ten človek neustále uhýba pohľadom, to ešte zďaleka neznamená, že klame. Pravdepodobne mu je len nepríjemný priamy očný kontakt. Aj takí ľudia sú.

Mýtus č. 3 - Psychológ Vám dá zaručené rady na hocijaký problém.

Tak a toto už vôbec nie. Je všeobecne rozšírené, že psychológovia dávajú ľuďom na terapii rady, ako by mali zvládnuť svoje problémy, lenže tak to vôbec nie je. Úlohou psychológa nie je ľuďom radiť, práve naopak. Jeho úlohou je naviesť vás k správnej odpovedi, pomôže vám spoznať a pomenovať emócie a veci, ktoré vás trápia a následne s nimi pracovať. Nikdy vám však nepovie, čo je správne riešenie vášho problému, lebo to nemôže poznať nikto okrem vás.

Mýtus č. 4 - Psychológ je "dokonalý" človek.

Síce som to s tým slovom "dokonalý" trochu prehnala, ale zdá sa mi, že každý od psychológa očakáva, aby dokázal správne reagovať na každý problém, aby vždy vedel, ako sa zachovať v danej situácii, nič ho nerozrušilo a presne vedel človeka odhadnúť už po prvom pohľade na neho. Očakáva sa od neho, aby bol v sociálnych vzťahoch neomylný. Treba si však uvedomiť, že aj psychológ je človek ako každý iný, má svoje charakterové črty a vlastnosti rovnako ako "nepsychológovia", a teda sa môže stať, že sa v niekom zmýli, alebo bude v nejakej situácii reagovať nevhodne. Nikto predsa nie je dokonalý, rovnako ako ani úlohou psychológa nie je byť dokonalým.

Mýtus č. 5 - Psychológ musí vedieť pracovať s každým človekom.

(Práve som prevrátila oči.) Nie, nemusí. Ako som už aj vyššie spomínala, aj psychológ je len človek. To znamená, že niekto mu môže byť sympatický, niekto iný zase menej, a to nie len v súkromnom živote, ale aj v práci. Psychológovia si vyberajú s kým chcú pracovať. Niekomu nevyhovuje pracovať napr. s deťmi, inému zase s alkoholikmi, schizofrenikmi alebo homosexuálmi. Je to individuálne a keďže je jednou z podmienok terapie bezpodmienečné prijatie klienta, psychológ sa nehrnie do práce s človekom, ktorého by nemohol bezpodmienečne akceptovať. V takomto prípade klienta odporučí inému kolegovi, ktorý s ním dokáže pracovať lepšie.

Mýtus č. 6 - Psychológ, ktorý potrebuje "pomoc" iného psychológa, je zlý psychológ.

Ani toto nie je správne presvedčenie. Mnohí psychológovia (v závislosti od špecializácie a oblasti, v ktorej pracujú) absolvujú individuálnu terapiu, ktorá je dôležitou súčasťou psychohygieny. Nedávno mi jeden "kolega" povedal zaujímavú vec, a to, že klienta môžeme dostať len tak ďaleko, ako sme my sami. Čiže ak má psychológ nespracované traumy alebo problémy, ktoré ho zaťažujú (a to určite má každý jeden, veď sme tiež ľudia), práca s klientom nemusí byť taká efektívna, aká by mala byť. No a liečiť sám seba nie je najlepší nápad :)  

Ľudia sa menia, vzťahy sa menia...

Nejeden z nás už mal určite sentimentálnu chvíľku, kedy sa zamyslel nad tým, ako je možné, že človek, ktorý nám bol v minulosti blízky, pre nás v prítomnosti nič neznamená. Ako sa môže stať, že sa dvaja ľudia takto odcudzia? Často sa ani nemusíme pohádať s tou druhou osobou, proste náš záujem o ňu upadá, až kým si neuvedomíme, že sme sa nevideli mesiace a ani nám to veľmi nevadí. Ja sama mám v okolí viac takých ľudí, a to ma donútilo zamyslieť sa nad tým, čím to je. Môže to byť moja vina? Alebo vina toho druhého človeka? Nuž, môže a nemusí...

Vzťahy medzi ľuďmi vznikajú hlavne vďaka tomu, že si ľudia navzájom "sadnú", rozumejú si, majú spoločné záujmy, podobný zmysel pre humor, bývajú blízko seba, sú spolužiaci, kolegovia alebo niečo podobné. Aby však vzťahy vydržali, je potrebné, aby si ľudia udržali to, čo majú spoločné (hoci aj to bydlisko), lenže práve to je často kameňom úrazu. Osobnosť človeka sa postupne vyvíja, rastie a mení sa (alebo aj upadá :) ). Každá skúsenosť, ktorá sa nám prihodí, každý človek, ktorého spoznáme, každý pribúdajúci rok na nás pôsobí a ovplyvňuje nás. Mení nás. Pokiaľ ten druhý človek vo vzťahu nie je ovplyvnený podobne (nestretáva tých istých ľudí ako my, necestuje, pričom mi áno, atď.), jeho osobnosť sa môže meniť úplne iným spôsobom/smerom, akým sa mení tá naša. Postupne sa môžu meniť naše záujmy, priority či pohľad na svet, až si uvedomíme, že nám tá druhá osoba vo vzťahu neposkytuje to, čo od vzťahu očakávame alebo potrebujeme (alebo nám neposkytuje to, čo nám bolo doteraz poskytované). 

Vzťahy, ktoré nie sú založené na viacerých pilierových bodoch (spoločných veciach) sú krehké a keď sa o ne nestaráme, rýchlo sa rozpadnú. Pokiaľ dvoch ľudí spája to, že bývajú blízko seba (napr. chlapci, ktorí sa kamarátia od malička práve preto, lebo boli susedia od narodenia), stačí, aby sa jeden z nich odsťahoval a samotný fakt, že sa nestretávajú každý deň spôsobí, že sa prestanú vyhľadávať. Alebo dve ženy, obe karieristky, ktoré si rozumejú vďaka svojim názorom na prácu, sa prestanú vídať, keď jedna z nich otehotnie a už sa tak nezaujíma o svoju kariéru. Prípadne partneri, z ktorých jeden musí odcestovať na dlhšiu dobu do zahraničia (napr. kvôli práci) a tým, že spoznal inú kultúru, inú mentalitu, iný spôsob života, sa zmenia jeho priority a svetonázor, a to ovplyvní aj jeho správanie vo vzťahu k partnerovi. 

Je takáto zmena zlá? Kto je vlastne na vine? Myslím si, že viniť by sme nemali nikoho, pretože to by svedčilo jedine o našom pokrytectve. Tak, ako tá druhá osoba, ani my nemôžeme mať úplne pod kontrolou spôsob, akým nás ovplyvní prostredie. Život je zmena a aj keď tá zmena spôsobí, že si už s niekým nerozumieme tak, ako sme si rozumeli predtým, nemáme čo ľutovať. Buď si nájdeme niečo iné, čo by nás s tým druhým spájalo, alebo sa otvoríme novým možnostiam (ľuďom) a vytvoríme si skvelý vzťah s niekým, kto je v danom životnom úseku nášmu srdcu bližší.

Absolvent = nezamestnaný?

Práve ste skončili školu, úspešne ste zmaturovali/zoštátnicovali a idete sa zaregistrovať na Úrad práce. Ste mladí, ambiciózni, chcete si nájsť prácu, ale na úrade vám nevedia ponúknuť také pracovné miesto, ktoré by vás, či už platovo alebo obsahovo zaujalo. Keď si hľadáte prácu na vlastnú päsť, nedarí sa vám o nič viac. Na pohovoroch vám vytýkajú nedostatok praxe a celkovo málo skúseností v danej oblasti alebo vám povedia, že ste na to konkrétne pracovné miesto prekvalifikovaní, prípadne ponúkajú plat, ktorý sa nerovná vašim predstavám. Na vine je vaša škola, lebo vám nezabezpečila dostatok príležitostí na prax, tiež štát, lebo nedokáže vyprodukovať potrebné množstvo pracovných miest, hospodárska kríza, vďaka ktorej by ste dostali v novom zamestnaní mizerný plat, a možno aj zamestnávateľ, ktorý vás nezamestnal, lebo nedokázal odhaliť vaše skryté vlohy. Je vám táto situácia známa? A je to všetko naozaj tak?

Mnoho absolventov, či už stredoškolských alebo vysokoškolských má v posledných rokoch problém zamestnať sa po škole. Vyššie uvedené dôvody môžu naozaj ovplyvniť možnosť zamestnať sa, ale to je úplne jasné každému študentovi už od okamihu, kedy začne študovať. Tieto faktory, bohužiaľ, nedokážeme ovplyvniť, ale niečo predsa len môžeme urobiť pre našu budúcu kariéru už počas štúdia.
V prvom rade by sme si mali uvedomiť, či študujeme to, čím by sme sa chceli v budúcnosti zaoberať. Zastávam názor, že študovať niečo len pre titul je v dnešnej dobe, kedy má vysokoškolský titul polovica slovákov, úplne zbytočné. Titul už dnes nezabezpečí vyšší plat. Práve naopak. To, že sa už každý snaží študovať na vysokej škole spôsobilo, že je nedostatok kvalifikovaných pracovníkov v oblastiach ako sú krajčírstvo, klampiarstvo, stolárstvo, murárstvo atď. a o pár rokov nám už nebude mať kto postaviť dom, stavať diaľnice, šiť šaty, kopať studne alebo opravovať odtok. Dôvodom voľby štúdia na vysokej škole je u veľkej časti študentov vyhliadka na lepšie platobné podmienky po ukončení školy. Ak to bude takto pokračovať, bude obrovské množstvo právnikov, sociálnych pracovníkov, ekonómov a áno, aj psychológov, ktorí sa nebudú vedieť zamestnať v odbore. Na druhej strane však bude málo klampiarov, murárov a maliarov, ktorí nebudú mať konkurenciu a za svoju prácu dostanú veľmi dobre zaplatené, v konečnom dôsledku možno ešte lepšie, ako niektorí vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Preto odporúčam nehrnúť sa na vysokú školu za každú cenu, skôr sa zamyslieť nad záujmami a snažiť sa ich prepojiť aj s budúcim zamestnaním.
Ďalší problém, ktorý vidím u vysokoškolákov je neochota urobiť niečo navyše. Už som spomínala, že dnes je obrovské množstvo vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorých produkujú naše školy ako na bežiacom páse. Na druhej strane je však málo pracovných miest, z čoho vyplýva, že zamestnávateľ má možnosť vyberať si z množstva uchádzačov. Je úplne pochopiteľné a prirodzené, že si vyberie toho najlepšieho. Pýtate sa, ako môže vedieť, že je najlepší? No jednoducho, pozrie sa na jeho životopis! Absolvent, ktorý skončil školu ale v životopise nemá uvedené nič navyše, žiadne kurzy, stáže, prax atď. je iba jeden z mnohých. Ale absolvent, ktorý sa už počas štúdia snažil urobiť pre svoju kariéru niečo viac, ako len sedieť v škole, je pre zamestnávateľa zaujímavý, lebo to svedčí o jeho snahe zlepšovať sa, o jeho ambicióznosti, o tom, že myslí na budúcnosť, je snaživý a okrem iného má už aj nejaké skúsenosti (prax a stáže). Mnoho študentov odradí od stáže samotný fakt, že nie je platená. Mali by to však brať ako investíciu do svojej budúcnosti, pretože práve tá časť životopisu zaujme zamestnávateľov najviac. Hlavne by si však mal každý absolvent uvedomiť svoje schopnosti a vedomosti a v budúcom zamestnaní očakávať aj primerané platové podmienky. Nie je reálne, aby niekto, kto vyštudoval odbor, ktorý ho vôbec nebavil a ani sa mu nikdy nevenoval viac ako len v škole (prečítať si o tom niečo viac, ísť na školenia, konferencie, stáže, prednášky mimo školu alebo dokonca ani na tie v škole) sa zamestnal v odbore hneď po štátniciach a zarábal si podľa svojich predstáv (beriem na vedomie výnimky, ktoré majú šťastie, známosti..).
Takže pokiaľ máme problém zamestnať sa, môžeme viniť každého a všetko, ale rovnako musíme viniť aj seba. Vždy je tu možnosť zlepšovať sa, kariérne rásť a naučiť sa niečo nové, hlavne pokiaľ študujeme. Ako študenti máme neskutočné množstvo možností, zliav a ponúk, ktoré čakajú na to, kedy ich konečne využijeme. Preto nestrácajte čas a urobte niečo pre svoju budúcnosť už teraz!

30 dňová výzva: Staňte sa lepším človekom!

Dnešné krásne počasie ma inšpirovalo k napísaniu niečoho, čo mi už dlhšie nedá spať. Mnohokrát sa mi stalo, že som si v určitej situácii pomyslela, o koľko lepším človekom by som mohla byť, keby som čo i len jednu vec robila v živote inak. Keď sa mi to už stalo viackrát, povedala som si, že je na čase spísať si nejaké "pravidlá", ako sa stať lepšou verziou seba samej a konečne na tom aktívne začať pracovať.
Pokiaľ máte podobné ambície, ale neviete ako začať, poviem (napíšem) vám, ako som to začala realizovať ja.
Určite nie je dobré, ak sa porovnávate s niekým iným (súrodencom, rodičom, učiteľom, proste nejakým ideálom), a to z viacerých dôvodov. Po prvé, môžete si takto akurát permanentne znížiť sebavedomie, čo vám nijako nepomôže. Po druhé, každý z nás vyrastal v inom prostredí, má iné vlohy, záujmy, ciele a snahu ich uskutočňovať. Bolo by to, ako keby ste porovnávali jablká s hruškami. A po tretie, porovnávanie sa s vaším ideálom by mohlo viesť k tomu, že keď sa sústredíte na jeho správanie a budete ho doslova skúmať, môžete objaviť veci (vlastnosti, správanie, nedostatky), ktoré ste doteraz prehliadali, a ktoré zmenia váš pohľad na túto osobu. Takže vám odporúčam predstaviť si ideálnu verziu vás samých. Všetci iste poznáte vlastné možnosti a schopnosti, ale aj vlastné prednosti a nedostatky, a tak viete posúdiť, v ktorej oblasti sa môžete zlepšiť, a v ktorej sa radšej ani nebudete snažiť. Vypíšte si všetky oblasti, v ktorých by ste sa chceli zmeniť (zlepšiť), následne si ich zoraďte podľa obtiažnosti (veci, ktoré zmeníte najľahšie, dajte na začiatok a veci, o ktorých si myslíte, že sa budú meniť ťažšie, dajte na koniec, inak by vás mohli hneď na začiatku demotivovať). Odporúčam pracovať vždy len na jednom nedostatku, aby ste sa na to mohli plne sústrediť a tak zmenu zefektívniť. Potom si vezmite problém číslo 1 -teda ten najľahšie riešiteľný - a do detailov ho popíšte (čo vám konkrétne vadí, v čom sa chcete konkrétne zmeniť). Mne pomohlo aj to, keď som si predstavila reálne situácie, v ktorých sa často ocitám, a v ktorých robím (opakovane) danú chybu a napísala som si moju predstavu o tom, ako by moje ideálne ja konalo na mojom mieste.
Potom prichádza najťažšia časť. Musíte svoju predstavu aplikovať v skutočnom živote a v "problémovej" situácii konať v súlade so svojím ideálnym ja. Snažte sa predstaviť si (ešte predtým, ako by ste akokoľvek reagovali), čo by ste mali urobiť a potom to tak aj urobte. Po čase si toto správanie zautomatizujete a bude pre vás prirodzené (veď aj "zlé" správanie, ktoré sa snažíme zmeniť, je len výsledkom učenia).

Ja som mala na zozname dosť veľa vecí, ktoré by som chcela zmeniť, ale tu uvediem len pár, aby ste si to vedeli predstaviť.

1. Nerobiť unáhlené závery - Moje ideálne ja sa nenechá ovplyvniť prvým dojmom a nerobí unáhlené závery, na základe ktorých môže niekoho odsúdiť alebo posúdiť nejakú situáciu neadekvátne. Snaží sa o veciach získať viac informácií a až po tom z toho vyvodzuje nejaké závery. Či už teda ide o človeka, ktorý sa mi na prvý pohľad zdal nesympatický, alebo o situáciu, ktorá vyzerá na prvý pohľad inak, ako sa neskôr v skutočnosti ukáže, posnažím sa tomu dať viac času a zhodnotím to až potom, ako budem mať viac informácií.

2. Byť milá ku každému - Môj večný problém je, že pokiaľ mi niekto nie je sympatický alebo mi pripadá hlúpy, ani sa nesnažím byť k nemu milá. Toto je druhý bod na mojom zozname, v ktorom sa líšim od svojho ideálneho ja. Nikto nemôže za to, či je niekomu sympatický alebo nie a tobôž už nikto nemôže za to, s akou inteligenčnou základňou sa narodí.Práve preto si nezaslúži, aby sa k nemu niekto správal škaredo. Čiže odteraz preferujem rovnaký prístup ku každému.

3. Nebiť škodoradostná - Neviem, či sa to stáva len mne, alebo aj niekomu z vás, ale keď sa niekomu, koho nemám rada nedarí, poviem si, že mu tak treba, a to len preto, lebo ho nemám rada. Odteraz žiadne také. Budem dobrá a doprajem aj svojmu najväčšiemu nepriateľovi, pretože všetci poznáme, ako funguje karma.

4. Pokúsiť sa každý deň o dobrý skutok - Odteraz, keď bude na mňa v obchode predavačka "gániť", usmejem sa na ňu, keď sa bude niekto na stanici ponáhľať na vlak (a ja nie), pustím ho pred seba v rade na lístok, nechám si starých ľudí v autobuse sadnúť (aj keď to niekedy robím, ale nie vždy), pokiaľ ma niekto urazí, neurazím ho tiež, práve naopak,pochválim ho a ak ma niekto požiada o pomoc, namiesto toho, aby som rozmýšľala nad tým, ako sa pomoci vyhnúť, nájdem spôsob, ako mu pomôcť.Aj keď to nie sú vyslovene dobré skutky, niekomu to môže zmeniť deň v lepší a mňa to niekedy naozaj nestojí nič, ani len tú námahu.

5. Rozšíriť si všeobecný prehľad - Keďže veľmi obdivujem vzdelaných ľudí a ľudí, ktorí majú dobrý všeobecný prehľad, aj moje ideálne ja je o niečo múdrejšie ako moje skutočné ja. Takže som sa rozhodla dovzdelať sa v oblastiach, ktoré nie sú akurát "mojou šálkou kávy", teda v geografii, histórii a možno trochu aj v umení. Okrem toho by som sa chcela naučiť hrať na klavíry, naučiť sa poriadne ďalšie dva jazyky a naučiť sa (konečne) poriadne plávať.

Povedala som si, že si dám na každý bod mesiac, počas ktorého sa budem snažiť vyhýbať chybám môjho starého ja, a tak sa stať aspoň o niečo lepším človekom. Určite to nebude ľahké, keďže všetci vieme, že zvyk je železná košeľa, ale je najvyšší čas sa o to (aspoň) pokúsiť. Každý z nás sa predsa môže stať lepším človekom, len si treba uvedomiť ( a priznať si) svoje chyby.

Priatelia prichádzajú a odchádzajú - stále však máte....seba!

Nedávno som čítala článok o  priateľstve, ktorý ma veľmi inšpiroval. Nebol to však bežný článok popisujúci kvalitný priateľský vzťah medzi dvomi ľuďmi, naopak, zaoberal sa tým, ako sa stať svojím najlepším kamarátom. Začínalo sa to nejako takto: "Priatelia prichádzajú a odchádzajú..."
Nedalo mi to a dlho som nad tým rozmýšľala. Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí tvrdia, že nič také ako najlepšieho kamaráta/tku nemajú. Niektorí tvrdia, že z "takýchto vecí" už vyrástli a na to, aby preberali svoje intímnosti majú partnera. Iní zase argumentujú, že na to, aby si s niekým vybudovali takýto vzťah, nemajú čas. Ja si myslím, že na to, aby ste našli svoju spriaznenú dušu (väčšinou rovnakého pohlavia, totiž väčšina ľudí potrebuje okrem partnera aj kamarátov/tky) čas nepotrebujete a rozhodne na to nikdy nebudete starý. Je to niečo, ako nájsť toho "pravého/pravú". Väčšinou už po chvíľke rozhovoru viete, že ten človek vám úplne sadol (ako riť na šerbeľ) a keď sa s ním ešte párkrát stretnete, vybudujete si určité priateľské puto, ktoré vás k tomu druhému "priťahuje" (pozor, nie fyzicky!).

Lenže čo v takom prípade, ak sa vám takého človeka nepodarí nájsť, partnera nemáte alebo je dočasne odcestovaný a vy ste obklopení len kvázi kamarátmi (známymi), s ktorými si sem tam zájdete na pivo alebo do kina, ale nikdy by ste s nimi neprebrali niečo súkromnejšie/osobnejšie a navzájom svoju spoločnosť intenzívne nevyhľadávate? Možno ste z tých, ktorí ani nehľadajú niekoho tak blízkeho, nie pre každého je totiž príjemné "odhaliť sa" pred niekým, povedať mu svoje tajomstvá, plány, nápady, problémy, hovoriť s ním o pocitoch a obavách... Bezpečnejšie je nechať si to všetko pre seba. Ale na druhej strane je veľmi príjemné, keď viete, že niekto, koho máte radi a koho obdivujete (väčšinou svojich najlepších kamarátov obdivujeme) nás podporuje v našich plánoch, prípadne nám ich pomáha zrealizovať.
No ak ste z tých, ktorí ešte takú osobu nenašli, poprípade o ňu z rôznych dôvodov prišli, nezúfajte. Vždy sa môže stať, že na niekoho takého natrafíte. Ak sa vám však už nechce čakať, mám pre vás radu. Staňte sa svojím najlepším kamarátom/tkou! Počuli ste už ľudovú múdrosť typu: "Ak nemáš rád sám seba, ani iní ťa nebudú mať radi." alebo "Pokiaľ nedokážeš tráviť čas sám so sebou, nikdy nebudeš spokojný ani v spoločnosti iných."? (Presné znenie týchto "citátov" si už nepamätám, odpusťte, ale ide o pointu). Vychádzajúc z týchto múdrostí, by ste mali urobiť všetko pre to, aby vám bolo vo vlastnej spoločnosti príjemne. Ak sa vám stane, že sa na vás v piatok večer vykašlú vaši kvázi kamaráti, patner/ka nie je "po ruke" a vy nechcete sedieť doma pri X-Faktore, zájdite si napr. do kina, hoci aj sami! Prvýkrát to bude možno trápne, ale ten pocit sa dá prekonať a nakoniec si ten film aj užijete. Keď sa doma nudíte a nemáte s kým tráviť čas, pokojne choďte na prechádzku, nejakú zaujímavú prednášku, na výstavu alebo do divadla aj sami. Uvedomíte si, že čas sa dá tráviť kvalitne aj bez osoby, ktorá by po krátkom pohľade na vás dokázala povedať, na čo myslíte.
Môže sa síce stať, že na vás budú ľudia v kine čudne zazerať a myslieť si, že vám na rande zabudol prísť partner, ale nech vás to vôbec netrápi. U nás to ešte nie je trendom, ale vo svete sa už pomaly rozvíja aj myšlienka turizmu pre jedného (teda, že idete na dovolenku sami) a podľa cestovných kancelárií, ktoré podobné služby ponúkajú, to je celkom populárne. To je veľmi dobrý začiatok pre ľudí, ktorí sa chcú spriateliť sami so sebou. Pokiaľ vám je však smutno, že nemáte osobu, ktorú by ste mohli nazvať tou "naj", určite nepozerajte filmy a seriály, kde hlavného hrdinu nakoniec vždy zachráni jej/jeho najlepší kamarát. Myslite na to, že je najvyšší čas, aby ste sa stali hrdinom vlastného života!