8 rád, ako si zvýšiť sebavedomie

Takmer denne sa stretávam s tým, ako sa ľudia sťažujú na svoje nízke sebavedomie a tiež na to, že nevedia, čo s tým urobiť. Nízke sebavedomie je veru častým problémom, ktorý trápi veeeeľmi veľa ľudí. Našťastie, spôsob, akým na seba nazeráte je možné zmeniť. Netvrdím, že to je jednoduché, ani že to pôjde zo dňa na deň, no isto to pôjde. Ja sama som dlho hľadala spôsob, ako si zvýšiť sebavedomie a pri písaní týchto rád som vychádzala aj z vlastných skúseností :)

1. Zbavte sa negatívnych ľudí. Všetci máme v okolí ľudí, ktorí sú negatívni, neprimerane kritickí, majúci potrebu neustále upozorňovať na naše chyby a takí, ktorí na našu osobu nemajú ani jedno pekné slovo. Naše nízke sebavedomie takýchto ľudí vôbec nepotrebuje. Na začiatok je preto potrebné identifikovať týchto ľudí a následne s nimi obmedziť kontakt. Pokiaľ má človek zdravé sebavedomie, dokáže bez problémov odolávať aj takýmto vplyvom, no pokiaľ ho má niekto nízke, takto nastavení ľudia mu ho ešte viac znižujú. Samozrejme, niekedy nie je možné úplne vylúčiť týchto ľudí zo svojho života, no môžeme s nimi obmedziť kontakt do takej  miery, aby sme sa s nimi stýkali, len keď to je naozaj nutné. 
2. Spoznajte sa. Napriek tomu, že by sme mohli považovať za samozrejmé, že sa poznáme, nie je to pravda. Väčšina ľudí nedokáže z fleku povedať 5 svojich pozitívnych vlastností alebo si myslia, že nemajú na nič talent a považujú sa za "obyčajných". Nezamýšľajú sa nad svojím správaním, cítením a svojím životom. Pritom práve sebareflexia môže byť výborným zdrojom pozitívnych (ale aj negatívnych) pocitov, ktoré následne ovplyvnia naše sebavedomie. Všímajte si svoje prežívanie, svoje vlastnosti, schopnosti, váš postoj k iným ľuďom, spôsob komunikácie... Uvedomujte si, v čom sa odlišujete od ostatných -  pokiaľ to vnímate negatívne, zmeňte to a ak to je pozitívne, držte sa toho a buďte na to hrdí.
3. Naučte sa prijať kompliment. Znie to ako klišé, ale neverili by ste, ako veľa ľudí má problém prijať kompliment. Hlavne ľudia s nízkym sebavedomím. Preto, pokiaľ vám niekto nabudúce polichotí, neodbite ho hneď slovami "Ale, prosím ťa..." Pekne za pochvalu poďakujte a zapisujte si veci, ktoré vám boli pochválené. Tento zoznam si zaveste niekam, kde ho môžete stále vidieť. Bude vám pripomínať vaše dobré stránky, na ktorých môžete stavať.
4. Chváľte. Tento bod súvisí s tým predchádzajúcim. Pokiaľ budete rozdávať komplimenty a chváliť ostatných okolo seba, budú mať potrebu komplimenty vám vrátiť. Treba si uvedomiť, že ľudia nechvália iných ľudí preto, lebo na to nie sú zvyknutí. Nie je to spôsobené tým, že by nemali čo pochváliť. Preto pokiaľ niekto zareaguje na váš kompliment iným komplimentom, nehľadajte za tým žiadnu faloš, ale prijmite ho. A zapíšte si ho na zoznam :)
5. Pracujte na sebe a prekonávajte sa. Nie je žiadnym tajomstvom, že za nízkym sebavedomím stojí hlavne nespokojnosť so svojou osobou. Aj toto sa dá zmeniť, musíte na sebe ale popracovať. Pokiaľ nie ste spokojní so svojou postavou, vygooglite si cviky zamerané na partie, s ktorými nie ste spokojní. Ak máte pocit, že sa musíte hanbiť za svoje vedomosti v určitých oblastiach, vyčleňte si čas na to, aby ste obohacovali svoje vedomosti. Učte sa jazyky, cestujte, cvičte, čítajte. To všetko vám pomôže cítiť sa sebavedomejšie a istejšie v spoločnosti iných ľudí.
6. Naučte sa byť tolerantní a nesúdiť. Toto je veľmi ťažká vec, hlavne ak ste naučení sústreďovať sa na chyby a slabé stránky iných ľudí a následne im ich vyhadzovať na oči. Je to však len naučený spôsob myslenia, ktorý sa dá zmeniť. Snažte sa vždy, keď u niekoho identifikujete niečo kritizovania hodné, nájsť aj niečo pozitívne, čo si zaslúži pochvalu. Postupne sa naučíte hľadať automaticky to dobré a kritizovanie pôjde stranou. A prečo to je dôležité? Iste ste už niekedy počuli o tom, že každý vychádza zo seba a to platí aj v tomto prípade. Pokiaľ ste vy kritickí k iným, budete automaticky predpokladať, že aj iní sú rovnako kritickí k vám. To potom, samozrejme, negatívne ovplyvní aj vaše sebavedomie.
7. Dávajte si menšie ciele. Je možné, že so sebou nie ste spokojní aj kvôli tomu, lebo sa vám často nedarí. No a jedným z možných príčin toho, že sa vám nedarí je, že si dávate ťažko dosiahnuteľné ciele, ktoré nie sú primerané vaším schopnostiam. Preto sa vždy sústreďujte radšej na menšie, jednoduchšie ciele. A ktovie, možno sa vám vďaka nim podarí dosiahnuť aj nejaký väčší cieľ. Veľkým plusom je tiež to, že pokiaľ úspešne naplníte malé ciele a prekonáte jednoduchšie prekážky, uistíte sa v tom, že nie ste neschopní, a to pozitívne vplýva na vaše sebavedomie.
8. Myslite pozitívne. Musíte si uvedomiť, že zlyhanie je len uhol pohľadu. Keď sa vám v niečom nedarí, neberte to ako zlú vec. Skúste na to myslieť ako na príležitosť vyskúšať niečo nové. Svet nám predsa ponúka toľko možností, bolo by smutné, keby sme sa upínali len na pár vecí. A potom, neexistuje človek, ktorému by sa vo všetkom darilo. Aj úspešní ľudia si našli "tú svoju oblasť", ktorej sa venujú, pritom možno v ďalších milión veciach by zlyhávali. Dajte si za úlohu nájsť aspoň 3 oblasti, v ktorých sa vám darí a zamerajte sa na ne, a naopak. Keď sa vám v niečom dlhodobo nedarí, vypusťte to zo života a nahraďte to niečím novým.

Pokiaľ chcete mať zdravé sebavedomie, budete musieť na sebe trochu popracovať, ale verte mi, oplatí sa to. A pamätajte, pokiaľ robíme stále to isté, aj výsledok bude vždy rovnaký, preto je pre zmenu potrebné robiť veci trochu inak :) Držím palce pri zvyšovaní sebavedomia a budem rada, ak dáte spätnú väzbu, ako sa vám v tom darí :)

Kde je vpravo a kde vľavo?

Mali ste niekedy problém rozlíšiť pravú stranu od tej ľavej?  Napr. v prípade, keď sedíte za volantom. Spolucestujúci vás požiada, aby ste odbočili doprava a vy v rýchlosti netušíte, kde pravo je? Ak áno, nie ste sami - značná časť našej populácie má problémy rozlíšiť pravo od ľava.

Ľavo-pravé rozlišovanie je komplexný neuropsychologický proces zahŕňajúci niekoľko vyšších neurologických funkcií, ako je  napríklad aj schopnosť prepojiť zmyslové a vizuálne informácie, funkcie jazyka a pamäť. Pre niektorých ľudí to je úplná prirodzenosť, ale pre nás ostatných to môže byť veľkou výzvou (áno, aj pre mňa :D )

Výskumy potvrdzujú, že viac ako 15% populácie (približne každý 5. človek) môže mať problém rozlišovať medzi pravou a ľavou stranou. Dobrou správou je, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by spájal neschopnosť rozoznávať strany s naším IQ. Nie až takou dobrou správou je, že sa na druhej strane zistila súvislosť tejto "neschopnosti" so škaredým rukopisom, s problémami  v oblasti matematiky, dyslexiou či dokonca aj so schizofréniou.

Staršie výskumy tvrdia, že ženy majú častejšie problémy s rozlišovaním strán, ale niekoľko neskorších výskumov neodhalilo v testoch žiadny rozdiel medzi pohlaviami, čo znamená, že jediný rozdiel je v tom, že ženy častejšie priznávajú svoju neschopnosť v tomto smere ako muži. 

Tí z nás, ktorí majú problém v tejto oblasti, si pravdepodobne vyvinuli nejaké zvládacie mechanizmy. Ja si napr. vždy snažím spomenúť, ktorou rukou píšem. Hneď potom viem, ktorá je moja pravá ruka. Hodinky zase nosím na ľavej ruke, čo mi tiež uľahčuje rozhodovanie o stranách. Beda mi ale, keď ich práve nemám na ruke :)

No a čím to je? Jedným z dôvodov môže byť zmätok vyvolaný v detstve. Deti sa spoľahlivo naučia rozlišovať ľavú stranu od pravej približne vo veku 6-7 rokov a rozlíšiť pravú/ľavú stranu inej osoby až vo veku 8 rokov. Deťom sa však aj v mladšom veku dávajú inštrukcie zamerané na pravo-ľavé rozlišovanie. Napr. 5 ročnému dieťaťu povieme (v škôlke, doma...), aby zdvihlo pravú ruku a vieme, že to je pre neho ešte ťažké, tak na ukážku tiež zdvihneme pravú ruku. Lenže dieťa stojí oproti nám a keďže má tendenciu opakovať nás, zdvihne ľavú ruku. Párkrát sa to zopakuje a nie je divu, že má chúďa dieťa chaos v tom, ktorá ruka je ktorá. 

Iné vysvetlenie sa zameriava na asymetriu mozgových hemisfér. Väčšinou je jedna hemisféra dominantnejšia ako druhá, rovnako to máme aj s rukou, nohou, okom alebo uchom. Niektorí ľudia však majú hemisféry symetrické, čo môže spôsobovať aj problémy s rozlišovaním strán.

V skutočnosti vedci stále bádajú v tejto oblasti a snažia sa ozrejmiť dôvody, kvôli ktorým niektorí z nás nedokážu spoľahlivo a bez pomôcok rozlišovať pravú stranu od ľavej.

(Zdroje: http://news.nationalpost.com/news/canada/right-left-difference-consequences-in-hospitals; http://www.chron.com/life/article/If-you-can-t-tell-your-left-from-your-right-1752863.php; http://www.dailymail.co.uk/health/article-3012739/Do-struggle-distinguish-left-right-far-says-academic-reveals-s-important.html)

20 vecí, ktoré moje 15 ročné ja nevedelo (2. časť)

Takže, drahí čitatelia, prichádzam s druhou časťou môjho siahodlhého zoznamu vecí naučených počas posledných rokov :) Ak ste ešte nečítali prvú časť článku, môžete tak urobiť tu :)


11. Nemožné neexistuje. Mnoho ľudí len pasívne prijíma to, čo im život ponúka (majú síce zlé zamestnanie, ale nenapadne im zmeniť ho, sťažujú sa, že dedina, v ktorej bývajú je na nič, no nemajú ani pomyslenie na to, aby sa odsťahovali...) a preto predpokladajú, že ich život bol predurčený k tomu, aby bol "obyčajný". Lenže život je plný príležitostí a ja som sa naučila, že práve v momente, keď sa mi zdá, že už neexistuje iná možnosť či iné východisko z danej situácie, musím popustiť fantázii uzdu a zasnívať sa, čo by som robila v rovnakej situácii, keby som mala schopnosť dosiahnuť hocičo na svete. Potom si zvyčajne uvedomím, že väčšine tých snov stojím v ceste len ja a to, že si o tom myslím, že to je nedosiahnuteľné. Pritom v skutočnosti nie je. Stačí len trochu odvahy a môžete dosiahnuť, či si len zmyslíte, takže snívajte!
12. Nikdy nie je neskoro na "prepáč". Niekedy sa nezdá, no ľudia si nesú so sebou nepríjemné pocity, konflikty, urážky či poníženie celé roky, ešte aj potom, ako osoba, ktorá tieto nepríjemné pocity spôsobila, zabudne na ten daný moment. Keď niekomu takto ublížime, môže to dlhodobo ovplyvniť to, ako vidí sám seba, ako sa následne správa, či čo si o sebe myslí. A pritom, priznajme si, väčšina urážok, ktoré utrúsime počas hádky v skutočnosti ani nebola myslená vážne. Ja sama som bola už v oboch pozíciách (tá, ktorá ublížila a tiež tá, ktorej bolo ublížené) a preto viem posúdiť, že na jednej strane dokáže blbá narážka alebo poznámka veľmi ublížiť, na druhej strane však neskutočne pomáha, keď sa ospravedlníte a priznáte, že ste to nemysleli vážne.
13. Sťažovanie sa ti nepomôže. Veľmi dlho som bola negatívne naladenou osôbkou, ktorá sa považovala za kopu nešťastia a stále na všetko sa sťažovala. Potom sa niečo zmenilo a uvedomila som si, že mi to sťažovanie v skutočnosti nikdy nepomohlo. Jediné, čo mi vždy pomohlo bolo to, že som sa vzchopila a danú situáciu zmenila. Verím, že sme strojcami svojho vlastného šťastia a života a pokiaľ nie sme v živote spokojní, tak sa nemôžeme spoliehať na to, že niekto príde a pomôže nám, ale musíme niečo pre zmenu sami urobiť. Sťažovaním sa dá dosiahnuť jedine to, že sa nám ľudia začnú vyhýbať, pretože kto by už len chcel byť v spoločnosti večne negatívne naladeného človeka?
14. To, čo cítime neovplyvníme, ale to, ako sa správame áno. Ľudia a situácie v nás vyvolávajú rôzne emócie, môže sa stať, že nám niekto pripadá strašne hlúpy a najradšej by sme mu to povedali do očí, prípadne nás niekto nahnevá a všetky inštinkty nás nútia jednu mu streliť. Je to úplne v poriadku, sme ľudia, bytosti, ktoré boli stvorené, aby prežívali aj negatívne emócie ako sú hnev, nenávisť, závisť atď. Ale od zvierat nás odlišuje práve to, že dokážeme ovládať svoje správanie a v kritickej situácii sa zachovať nie inštinktívne, ale správne. Práve to, ako sa v takej situácii zachováme hovorí o tom, aký sme ľudia, o našom charaktere.
15. Nenechaj prvotnému dojmu ovplyvniť výber ľudí vo svojom okolí. Áno, stalo sa mi to. Veľakrát. Neviem, či sa to stáva len mne, alebo sa v tom nájdete aj vy, ale ak mi niekto nie je na prvýkrát sympatický, či na mňa nezapôsobí tým správnym dojmom, nemám potrebu venovať takejto osobe viac pozornosti. Automaticky ho mám v hlave v priečinku "nezaujímavý/á". Pritom sa mi už viackrát stalo aj to, že som bola situáciou "donútená" venovať sa takejto osobe viac a nakoniec som si ju veľmi obľúbila a zmenila na ňu názor. Je to vec, na ktorej sa stále snažím pracovať, no chcela by som apelovať aj na vás, aby ste ľudí nezaškatuľkovali len na základe toho, ako na vás pôsobia na prvýkrát. Venujte tej osobe trochu svojho času a možno sa z vás stanú BFF, nikdy neviete :) No a keď nie, proste sa ide ďalej.

16. Ver na karmu! Poviem vám jeden veľmi dobrý dôvod, prečo veriť na karmu, aj keď veríte na iné veci a nie práve na silu vesmíru. Placebo! Základná filozofia karmy spočíva v tom, že všetko dobré aj zlé sa nám časom vráti, aj keď nie v rovnakej forme, v akej sme to vykonali. Ak sa budete riadiť týmto pravidlom a snažiť sa konať čo najviac dobra v mene karmy, nevedome si budete všímať viac dobrých vecí, (namiesto tých zlých), ktoré sa vám budú potom diať, pretože budete očakávať,že bude vaše dobré konanie odplatené. Stane sa z vás tak pozitívnejší a lepší človek, pretože vaša viera v karmu vám nedovolí robiť iným zle :)  
17. Hovor o tom, čo cítiš. Mnohí z nás  nie sú zvyknutí vyjadrovať svoje pocity, alebo to ani nevedia, pretože to doma u rodičov nikdy nevideli. Pritom práve neschopnosť vyjadriť to, čo cítime môže spôsobiť veľa konfliktov a nedorozumení vo vzťahoch. Počas posledných rokov som sa naučila, aké dôležité je rozmýšľať o svojich emóciách, zistiť, čo ich v nás vyvoláva, vedieť ich správne pomenovať a následne vyjadriť. Dá sa to, len to chce trochu tréningu :)
18. Vyhýbaj sa "zlým" ľuďom. Presne tak. Každý z nás má možnosť vybrať si, akí ľudia ho budú počas života obklopovať. Treba si uvedomiť, že nás ľudia dokážu veľmi ovplyvniť, dokážu nás povzbudiť, inšpirovať, rozveseliť, ale aj demotivovať, odsať našu energiu či nás znechutiť. Ľudia vo vašom okolí ovplyvňujú kvalitu vášho života, a preto by ste si mali voliť ľudí, ktorí vám vyhovujú a nie zo súcitu udržiavať kontakt aj s ľuďmi, po stretnutí s ktorými musíte ich spoločnosť ešte pol dňa predýchavať.
19. Riskuj. Ja som veľmi nerozhodná osoba. V minulosti som premárnila strašné kvantá času vypisovaním si zoznamov pre a proti. V súčastnosti, keď sa neviem rozhodnúť či niečo spraviť alebo nie, je jediná vec, ktorú spravím, že si premyslím, aké následky majú moje možnosti. Pokiaľ nie sú nezvrátiteľné, tak idem do toho. Niekedy treba skočiť do vecí strmhlav, bez rozmýšľania. Prinajhoršom sa niečo nové naučíte a už to viac nespravíte :)
20. Mysli kriticky. Nikto z nás nevie všetko o všetkom, čo je v poriadku. Napriek tomu by sme mali namiesto nekritického prijímania rôznych informácií a faktov od iných o týchto veciach aj trochu rozmýšľať, prípadne si k tomu  niečo dohľadať a až na základe viacerých informácií a zdrojov si robiť na danú vec názor.

20 vecí, ktoré moje 15 ročné ja nevedelo (1. časť)

Po tom, ako som nedávno dovŕšila 25 rokov, snažila som sa zhodnotiť, čo ma za posledných 10 rokov naučil život. Bolo toho určite omnoho viac, no nasledovné body považujem za najdôležitejšie a jednoznačne najprínosnejšie pre moje súčasné ja.

1. Tím, ktorí ti ubližujú, bolo pravdepodobne tiež v minulosti ublížené. Ľudia sa zlými nestávajú zo dňa na deň, z minúty na minútu. To, akí sme, formuje naša rodina, prostredie, v ktorom vyrastáme a všetko dobré a zlé, čo sa nám počas života stalo. Agresívny manžel, dieťa, ktoré v škole bije menších, narkoman, ktorý je už 5.x na liečení - všetci majú svoju temnú minulosť, ktorá ich formovala do súčasnej podoby. Toto je prvá vec, ktorú som si (a nie len pred 10 rokmi) neuvedomovala. Odsudzovala som takýchto ľudí bez výnimky, dnes však už viem, že to nemusí byť len o tom, či chcú alebo nechcú byť k ľuďom vo svojom okolí zlí. Ich správanie je volaním o pomoc, spôsobom, akým sa snažia vyrovnať so svojimi "démonmi", aj keď je nesprávne.
2. To, že si iný, neznamená, že si horší. Naša spoločnosť nás akosi vedie k tomu, že chceme v každom smere zapadnúť. Nie je na tom nič zvláštne, nie je predsa zlé ani nezdravé chcieť niekam patriť. No nie vždy máme pocit, že zapadáme a v takomto prípade nie je nutné to siliť. Moje o desať rokov mladšie ja to, bohužiaľ, nevedelo, snažilo sa, pretvarovalo sa, dokonca sa presvedčilo, že s ním niečo nie je v poriadku, len aby bolo akceptované a prijaté ostatnými násťročnými spratkami. Dnes to vidím tak, že každý má iné priority, líšime sa v záľubách aj v osobnostných charakteristikách, prečo by sme mali robiť rovnaké veci, ako robia iní? Len preto, lebo niekto tvrdí, že to robiť musíme? Nemám rada, keď vidím ako v iných blogoch tvrdia, že každý mladý človek by mal cestovať, veľa čítať, študovať či učiť sa jazyky... Čo ak niekto nerád cestuje? Alebo ho jazyky vôbec nezaujímajú? Má sa premôcť a robiť niečo, čo ho vôbec nezaujíma len preto, lebo to je práve teraz moderné a spoločnosť to od neho očakáva? Nie, nikto by nemal dopustiť, aby bol inou osobou, trendmi súčasnej doby či očakávaniami spoločnosti dotlačený do vecí, ktoré sám v skutočnosti nechce robiť.
3. Nemáš právo súdiť iných. Ľudia si z nejakého nepochopiteľného dôvodu myslia, že majú právo posudzovať životy a činy ostatných ľudí. Mojou filozofiou už dnes je, že pokiaľ mňa nejakým spôsobom nezasiahne čin toho druhého, nič ma do toho nie je. Samozrejme, každý môže mať na veci svoj názor, nikto však nemá právo na to, aby na základe neho ostatných urážal alebo hodnotil. Čiže aj v prípade, že sa niekomu nepáčia tetovania, odsudzuje hipsterov alebo sa mu nepáči hudba, ktorú počúva niekto z okolia, má tento človek právo jedine na to, aby o tom premýšľal. Nikomu sa predsa nepáči, keď je urážaný za to, aký je a hlavne vtedy, ak je sám so sebou spokojný.
4. To, že sa na teba niekto hnevá, nemusí byť vždy tvoja vina. V 15-tich som nemala dostatočnú sebareflexiu a vhľad do pocitov a prežívania iných, dnes už však viem, že si každý z nás "ťahá" so sebou akýsi balíček vecí, ktoré nás trápia, tešia, poburujú a hnevajú. Všetci máme už niečo prežité a to nás často ovplyvní do takej miery, že v určitých situáciách reagujeme neprimerane. Môže sa stať, že vnímame obyčajnú výmenu názorov ako hádku, lebo sme zvyknutí byť v spoločnosti ľudí, ktorí na nás kvôli našim odlišným názorom útočia. Alebo máme tendenciu uraziť sa aj za konštruktívne podanú kritiku, lebo sme zvyknutí, že nás ľudia negatívne hodnotia a kritizujú. Ako násťročná (ale niekedy ešte aj teraz) som sa trápila kvôli tomu, že sa na mňa niekto nahneval aj napriek tomu, že som sa ja vinná necítila a v konečnom dôsledku som mala tendenciu sa ospravedlniť. Dnes už viem, že to, či nás niekto/niečo nahnevá môže ovplyvniť aj minulá skúsenosť, ktorá vôbec nemusí súvisieť s osobou, na ktorú sa práve hneváme. V takomto prípade by sme sa však mali zamyslieť nad tým, prečo reagujeme v danej situácii tak, ako reagujeme a snažiť sa svoje správanie pochopiť, aby sme s tým mohli pracovať.
5. Nemusí ťa mať každý rád. Ľudia sú rôzni. Každí preferuje spoločnosť iných ľudí, niekto má rád také osobnosti, iný zase onaké. To, že mi niekto nie je sympatický alebo sa mi nepáči niektorá z jeho vlastností neznamená, že ten človek je zlý a ja mám právo ho posudzovať. Je to proste človek, ktorý mi nesadol a tým pádom nebudem v budúcnosti vyhľadávať jeho spoločnosť. Je to jednoduché. Pred niekoľkými rokmi som to však videla tak, že ak ma niekto nemal rád, automaticky som to pripisovala tomu, že nie som dostatočne vtipná, zaujímavá, atď, alebo v niektorých prípadoch naopak, že je čudný ten druhý. Dnes už viem, že nie je možné, aby každý s každým vychádzal, ale chvalabohu, ľudí je na svete veľa, takže si každý môže nájsť "svojich" ľudí.
6. Názory iných na teba sa ťa niekedy vôbec netýkajú. To, ako vidíme veci a ľudí vo svojom okolí nevypovedá o tom, aké tie veci alebo ľudia sú, ale akí sme my. Ak sme príliš kritickí, vo všetkom a vo všetkých nájdeme chybu. Človek menej kritický by rovnaké veci a ľudí hodnotil omnoho pozitívnejšie. (Predstavte dvoch ľudí, s ktorými ste sa práve spoznali. Jeden vás hodnotí ako príliš výstredného človeka, ktorý strašne veľa rozpráva, zveličuje a ktorý musí byť neustále stredobodom pozornosti. Ten druhý vás zase vidí ako človeka s vlastným štýlom, ktorý je stále pozitívne naladený a veľmi zábavný, jednoducho človek, s ktorým nikdy nie je nuda. Vidíte? Obaja hodnotili jednu a tú istú osobu a ako odlišne! Hovorí to niečo o vás? Určite. Ale omnoho viac vypovedá o tom druhom. (Pokiaľ by vám však viacero ľudí vytýkalo to isté, určite sa zamyslite a vezmite to ako konštruktívnu kritiku.)
7. To, že niečomu nerozumieš neznamená, že nevieš nič. Ľudia majú tendenciu posudzovať ľudí podľa toho, čo vidia/počujú. Ak vás niečo zaujíma a viete o tom veľa, snažíte sa o tom hovoriť aj s inými ľuďmi. Ak však viackrát narazíte na nechápavý pohľad, či odpovede typu neviem, poviete si, že ten človek nebude mať bohvieaký prehľad, aspoň niektoré základné veci by predsa vedieť mohol! Skutočne to tak je? Ja sama som mala roky tendenciu myslieť si o ľuďoch, ktorí nevedeli to, čo ja, že sú hlúpi. Pritom som si neuvedomovala, že sa ten človek môže zaujímať o veci úplne odlišné od tých, ktoré zaujímajú mňa. To, že sa niekto  nevyzná v politike neznamená, že je hlupák, znamená to, že sa nevyzná v politike. Na druhej strane môže byť parádny expert v inom smere, napr. v umení, o ktorom zase nič nevie ten druhý.
8. Neškatuľkuj. Neviem prečo ani kedy presne mi tak strašne začalo vadiť čierno-biele uvažovanie, no už istý čas som veľmi citlivá na to, keď to vidím u iných ľudí. Škatuľkovaním však teraz nemyslím len klasické hádzanie do jedného vreca (...lebo všetky ženy sú také a všetci muži zase onakí), ale skôr našu tendenciu všetko nejako ohodnotiť a dať tomu "label". Všetko musíme hodnotiť ako dobré alebo zlé, moderné či nemoderné, odborné alebo neodborné....akoby sme potrebovali akúsi oddeľujúcu čiaru medzi tým, čo je ešte ok a čo už nie. Niekedy treba brať veci proste také, aké sú a nepremýšľať nad nimi príliš veľa. Bodaj by som už pred rokmi vedela, o koľko jednoduchší bude život s takýmto prístupom!
9. Nebagatelizuj problémy iných. Keď sa mi niekto pred rokmi prišiel posťažovať, že sa mu pokazil drahý telefón alebo dostal zlú známku v škole, moja reakcia bola "Prosím ťa, ľudia majú omnoho horšie problémy a teba trápi toto?" Dnes by som už takto nereagovala, pretože  si uvedomujem, že sa líšime (okrem iného) v prežívaní, myslení aj cítení, žijeme v rozličnom prostredí a máme iné priority. Nie je možné porovnať problémy niekoho, kto má rakovinu s niekým, komu sa práve pokazil drahý telefón. Z objektívneho hľadiska je isto väčší problém ten, že niekto umiera ako to, že prišiel o niekoľko sto eur, no zo subjektívneho hľadiska môže človek s pokazeným telefónom prežívať tento problém horšie ako človek s rakovinou, ktorý môže mať napr. optimistickú povahu a za sebou naplno prežitý život. Nie jeden zbagatelizovaný problém viedol k samovražde alebo agresívnemu správaniu voči iným, preto je potrebné rešpektovať to, že ak niekoho niečo trápi, prežíva to negatívne a nehodnotiť to ako hlúposť, aj keď sa nám daný problém ani nemusí javiť ako skutočný problém.
10. Žiadne vzťahy netrvajú večne. Nie len v 15-tich som mala naivnú predstavu, že láska (a to je jedno, či k partnerovi, priateľom či rodine) pretrvá a navždy udrží vzťahy a hlavne ľudí pokope. Predstavovala som si, že so svojimi kamarátmi zo základky budeme aj v 60-tke chodiť do kina a na kávu. Vtedy som však ešte nepoznala silu okolností a fakt, že sa ľudia menia. Mala som tendenciu hodnotiť ľudí, ktorí sa zmenili, negatívne, pretože ich nové správanie ovplyvnilo náš vzťah spôsobom, akým sa mi to nepáčilo. No moje súčasné ja chápe, že sa počas života meníme a prítomnosť ľudí v našom živote treba brať ako dar. Aj keď je ich prítomnosť v určitom úseku nášho života len dočasná, každý nás niečo naučí a veru svojou prítomnosťou nás aj nejako zmení. Naučila som sa, že netreba oplakávať staré vzťahy, ktoré už vlastne ani neexistujú, ale s nádejou treba vytvárať nové.

Muži vs. ženy - kto má intelektovo navrch?

Muži a ženy sa v minulosti vyvíjali odlišne v dôsledku toho, že museli. Muži lovili zver a ochraňovali ženy, pričom ženy sa združovali a vychovávali deti. Práve preto sa nevyvíjali odlišne len ich telá, ale aj mozgy. Mozog žien a mužov sa prispôsoboval špecifickým funkciám a vyvíjal sa tak, aby mohol čo najlepšie spĺňať požiadavky kladené prostredím. Dnes je už všeobecne známe, že obe pohlavia spracúvajú informácie rôzne, myslia úplne odlišne a odlišne sa aj správajú. Do istej miery môže za rozdiely medzi pohlaviami aj spoločnosť a výchova, ktoré na nás vplývajú už od narodenia. No mnohé štúdie vykonané za cieľom zistenia rozdielov medzi pohlaviami preukázali, že existuje aj viacero vrodených rozdielov, ktoré ovplyvňujú naše myslenie.

Aké sú teda tie rozdiely?

Faktom je, že medzi mužským a ženským mozgom neexistujú zásadné rozdiely okrem veľkosti. Väčšia veľkosť mužského mozgu je odôvodnená pomerom celkovo väčšej telesnej váhy mužov oproti ženám. Bolo zistené, že rastom postavy muža o 10 cm rastie aj váha mozgu o 50-60 g. V rámci jednej štúdie sa porovnávala denzita (hustota) mozgovej kôry na 60 miestach u 6 mužov a 5 žien v približne rovnakom veku. Zistilo sa, že hustota neurónov a ich počet boli výrazne vyššie u mužov. Pomer neuronálnej hustoty sa však líšil dokonca aj medzi hemisférami, pričom hrúbka mozgovej kôry bola u oboch pohlaviach takmer rovnaká.

Sú muži inteligentnejší?

Dokázalo sa, že ani napriek rozdielnym veľkostiam mozgov mužov a žien nie je v inteligencii medzi pohlaviami žiadny rozdiel. Rozdiel však nastal v rozložení výsledkov inteligenčných testov. Výsledky boli u žien sústredené okolo priemeru, pričom u mužov sa zistilo viac extrémov či už smerom hore alebo dole. Vysvetlením by mohlo byť, že len 12-31% variácií inteligencie je objasnené veľkosťou mozgu a jeho časťami, zvyšok je vysvetľovaný inými faktormi.

McGloneová sa zamerala na rozdiely medzi pohlaviami týkajúce sa laterality (dominancia jednej z hemisfér) a zistila, že muži majú mozog usporiadaný viac asymetricky ako ženy. Väčšia ľavá mozgová hemisféra je predpokladom pre lepšie verbálne schopnosti u mužov, pričom ten istý pomer medzi hemisférami u žien predpokladá lepšie neverbálne schopnosti než verbálne. 

Je zaujímavé, že sa často vyskytuje značný rozdiel medzi dosahovanými výsledkami v škole u dievčat a ich nameranou hodnotou IQ. U chlapcov sa vyskytuje rovnaký rozdiel medzi talentom na jednotlivé predmety a v nich dosahovanými výsledkami. Školské výsledky u chlapcov viac zodpovedajú nameranej hodnote IQ ako u dievčat, netýka sa to však len školy. Jeden výskum zameraný na prácu s talentovanými deťmi preukázal, že medzi nameranou hodnotou IQ a zamestnaním u žien nebol žiadny vzťah, pričom v prípade chlapcov úzko súviseli. V inom výskume zameranom na talentované deti sa zistilo, že u mužov úzko súvisí ich pracovná úspešnosť s ich nameraným IQ a u žien, práve naopak, skoro vôbec nesúvisí. Dve tretiny žien s IQ 170 boli zamestnané buď ako úradníčky alebo dokonca nepracovali vôbec a pôsobili ako ženy v domácnosti.

Preukázal sa aj vzťah medzi nezávislosťou a analytickými schopnosťami, ktorá je vyššia u mužov ako u žien. Istý výskum faktorov osobnosti spojených s postupným zvyšovaním IQ zistil, že takýmto faktorom je rovnako u mužov aj žien nezávislosť, ktorá sa však viac uplatňuje v prípade mužov. Predpokladá sa teda, že výchova k väčšej nezávislosti, ktorej sa viac dostáva chlapcom spôsobuje, že majú prevahu v oblasti analytického myslenia.

Rozdiely v intelekte? Nepopierateľne sú..

Rozdiely medzi pohlaviami sa v rámci intelektu delia do viacerých oblastí. Ide najmä o verbálne, priestorové, analytické, numerické schopnosti a tvorivosť.

Verbálnymi schopnosťami vynikajú dievčatá, hlavne v období predškolského veku. Začínajú skôr hovoriť, používajú dlhšie vety a vo všeobecnosti lepšie artikulujú. Tiež sa naučia čítať skôr ako chlapci. Existuje viacero odôvodnení, prečo by to tak mohlo byť. Jedným z nich je aj teória, podľa ktorej majú dievčatá vyššiu mieru konvenčnosti (t.j. pripravenosť akceptovať a prijímať zvyky a konvencie). Ďalšou teóriou vysvetľujúcou ženskú výhodu lepšieho ovládania reči je fakt, že u dievčat prebieha rýchlejší vývoj mozgu v prvých mesiacoch života a tiež skutočnosť, že matky s dievčatami viac hovoria a tým sú dievčatá lepšie trénované, no a v staršom veku sú tieto jazykové zručnosti viac očakávané práve od dievčat. Sú častejšie upozorňované na chyby a učitelia očakávajú od nich lepšie výsledky v škole, hlavne vo verbálnom prejave. V oblasti numerických schopností dosahujú síce dievčatá lepšie výsledky, ale celkovo medzi pohlaviami neexituje zásadný rozdiel. V staršom školskom veku sa však v tejto oblasti stávajú lepšími chlapci. tvorivosti, nemôžeme jednoznačne určiť, ktoré z pohlaví je tvorivejšie. Pokiaľ ide o estetické vnímanie, dievčatá sa preukázali ako tvorivejšie, pričom by sme však mohli skonštatovať, že to je podmienené výchovou. Jeden výskum, v ktorom boli deti podnecované k tomu, aby vymysleli spôsob, ako zlepšiť hračky, sa preukázali ako kreatívnejší chlapci. V testoch, ktoré boli zamerané na meranie analytických schopností sa zistilo, že schopnosť dívať sa na problém inak ako je zaužívané súvisí so schopnosťou priestorovej orientácie, hlavne závislosti alebo nezávislosti na poli.

Príkladom na test závislosti na poli je experiment, v ktorom musí testovaná osoba pracovať so stoličkou a miestnosťou, v ktorej sú nezávisle deformované uhly. Testovaná osoba má za úlohu jednu zo stien postaviť rovno. To si v prvom rade vyžaduje schopnosť odhliadnuť od zavádzajúcich vizuálnych vnemov. V tomto teste si muži počínali lepšie, keď si však ženy zavreli oči, dosahovali rovnako dobré výsledky ako muži, čo znamená, že ženy sú viac závislé na poli ako muži. V iných testoch, kde bolo potrebné rýchle vnímanie detailov a časté presuny pozornosti sa lepšími ukázali ženy. Najčastejšie udávaným gender rozdielom je mužská prevaha v priestorovej orientácii. To, prečo sú ženy menej zdatné v orientácii v priestore sa odôvodňuje evolučným tlakom, ktorý na ľudí pôsobil viac ako pol milióna rokov. Ženy sedávali v jaskyniach, varili, starali sa o deti, pričom muži lovili, bojovali, obchodovali, takže schopnosť orientácie sa v priestore bola pre nich potrebnejšia ako pre ženy. Nejde len o orientáciu sa v prostredí, ale tiež aj o rozlíšenie pravej, či ľavej strany, odhaľovanie skrytých obrazcov, predstavová manipulácia s trojrozmernými predmetmi alebo tiež aj lokalizácia miesta. Zistilo sa, že ani formálnym vedeckým vzdelávaním žien nejde túto mužskú výhodu kompenzovať. Po jedenástom roku života sa prevaha chlapcov v numerickom zmýšľaní stáva stálou. Čo sa týka

Majú ženy „šiesty zmysel“?

Ako je možné, že si žena hneď všimne, keď pred ňou manžel niečo tají, pritom však náhle oslepne, keď má nacúvať do garáže? Presne tak ako väčšina samičiek cicavcov, majú aj ženy omnoho jemnejšie naladené zmyslové schopnosti ako muži. Ženy v minulosti potrebovali schopnosť, pomocou ktorej dokázali zachytiť jemné zmeny nálad alebo správania ľudí, hlavne svojich potomkov. Zato muži – lovci – nikdy neboli v blízkosti jaskyne tak dlho, aby sa naučili rozoznávať neverbálne signály a chápať medziľudskú komunikáciu.
Ženská intuícii bola odôvodnená aj väčším množstvom estrogénu, hormónu, ktorý priamo ovplyvňuje množstvo uvoľňovaného dopamínu do striata (oblasť šedej hmoty). Práve vyššie množstvo dopamínu môže byť dôvodom lepšej intuície u žien ako u mužov.
Profesor Ruben Gur, neuropsychológ pôsobiaci na Pensylvánskej univerzite dokázal na základe testov činnosti mozgu, že ak je mozog muža v stave pokoja, najmenej 70% jeho elektrickej aktivity sa vypne. Rovnaké testy vykonané u žien ukázali, že v stave pokoja pracuje až 90% mozgu, teda ženy neustále prijímajú a analyzujú informácie z okolitého prostredia.

Rozdiely sú aj v poruchách...

Zaujímavosťou je, že sa u mužov zistil vyšší výskyt mentálnej retardácie, porúch učenia, demencie v starobe a mozgové lézie (poškodenie mozgu) s následnou poruchou reči. Väčšia nadprodukcia nervových buniek u dievčat im zabezpečuje ochranu pred raným poškodením poznávacích funkcií. No na druhej strane sa u žien v staršom veku objavuje väčšie riziko na vznik ženskej demencie. Celková porucha poznávacích funkcií u žien s Alzheimerovou chorobou je oveľa výraznejšia a najväčší deficit sa objavuje hlavne v oblasti sémantickej pamäti (časť pamäti zodpovedná za zapamätanie si informácií ako napr., že Bratislava je hlavné mesto Slovenska). 

(Zdroje: Kulišťák, P., Neuropsychologie, Praha: Portál, 2011, ISBN 978-80-7367-891-3;Oakleyová, A., Pohlaví, gender a společnost, Praha: Portál, 2000, ISBN 80-7178-403-6;Peas, A., Peas, B., Prečo muži nepočúvajú a ženy sa nevyznajú v mapách, Ikar, 2003 ISBN 80-5510-484-0) 

Fenomén Baader-Meinhof

Stalo sa vám už niekedy, že potom, ako ste sa dozvedeli nejakú novú informáciu, možno nejaké pre vás doteraz neznáme slovo alebo názov, ste na tento údaj akoby náhodou znovu a znovu opakovane natrafili? Možno ste si v tom okamihu povedali: "To je ale divné, minulý týždeň som počula to slovo prvýkrát a teraz ho počujem neustále z telky, v rádiu, od suseda..." V skutočnosti práve v takomto okamihu zažívate fenomén nazývaný Baader-Meinhof.

Dôvodom vzniku tohto zaujímavého fenoménu je postoj nášho mozgu voči vzorcom. Naše mozgy sú síce úžasné "stroje" na rozpoznávanie vzorcov, čo je na jednej strane výborná vlastnosť pre ľahšie učenie, ale na druhej strane to spôsobuje, že náš mozog prisudzuje prílišný význam aj všedným udalostiam. Vzhľadom k tomu, s koľkými slovami, menami a myšlienkami sa stretávame denne je prekvapivé, že sa stretneme s rovnakou informáciou viackrát v krátkom čase. Ak sa stane takáto vec, náš mozog pripíše tomu slovu alebo informácii väčšiu dôležitosť ako iným, pretože predpokladá, že tieto dve prípady tvoria začiatok série náhod. Na druhej strane si denne nevšimneme stovky, tisícky informácií, ktoré sa neopakujú, a tak im mozog nepripisuje žiadny význam, pretože nezodpovedajú žiadnemu vzorcu. Táto tendencia mozgu ignorovať neopakované informácie sa nazýva selektívna pozornosť.

Náhody sú v skutočnosti len dielom nášho vnímania. My, ľudia, máme tendenciu podceňovať pravdepodobnosť zhodných udalostí, takže sú naše očakávania v rozpore s realitou. Udalosti, ktoré sa nedejú náhodne, nezaujmú našu pozornosť s rovnakou intenzitou ako náhodné udalosti, pretože náhoda je vzorec a náš mozog nás podnecuje práve k úspešnej detekcii vzorcov. Práve preto im pripisuje prehnaný význam. 

Ale ak počujeme slovo alebo meno, ktoré sme deň predtým počuli prvýkrát, zdá sa nám to viac ako len obyčajná náhoda. To je spôsobené tým, že fenomén Baader-Meinhof umocňuje aktuálny efekt, kognitívne skreslenie, ktoré "nafúkne" význam nedávnych podnetov. To zvyšuje šancu na to, že sa naša pozornosť upriamí a znovu zachytí rovnakú informáciu aj v blízkej budúcnosti.

Dodnes nie je úplne jasné, prečo sa tento fenomén stal známym pod názvom Baader-Meinhof. Je pravdepodobné, že sa nejaký ľudia v minulosti dozvedeli o existencii historického nemeckého mesta partizánov, ktoré nieslo práve tento názov. Potom v krátkom čase počuli názov opakovane a nakoniec jav pomenovali po samotnom objekte, ktorý ho vyvolal.

(Zdroje: http://www.damninteresting.com/the-baader-meinhof-phenomenon/

http://unusual.info/2013/11/15/the-oddity-of-the-brain-the-baader-meinhoff-phenomen/)

Mýty o psychológoch

Často sa stretávam s rôznymi (nesprávnymi) názormi na psychológov, ktorým ľudia aj napriek tomu, že sú nereálne, stále veria. Práve preto považujem za potrebné objasniť, ako sa v skutočnosti niektoré veci majú.

Mýtus č. 1 - Psychológ dokáže čítať myšlienky.

Prosím vás, toto nemôžete myslieť vážne. Aj napriek tomu, že už len samotná myšlienka na to, ako niekto niekomu číta myšlienky (v reálnom živote, nie v sci-fi) je smiešna, často sa ma ľudia pýtajú, či dokážem povedať, čo sa im práve honí hlavou. Odpoveď znie: nie, nedokážem. Predmet Čítanie myšlienok doteraz ešte ministerstvo školstva nezaradilo do osnov (kto by to len učil? Profesor X?) a pokiaľ sa tak nestane, vaše (nevypovedané) myšlienky ostávajú len a len vaše. 

Mýtus č. 2 - Psychológ dokáže bez problémov odhaliť, keď mu niekto klame.

Psychológ, bohužiaľ, nemá v hlave zabudovaný detektor lži, takže vám so 100% istotou nemôže povedať, či klamete alebo nie. Samozrejme, pokiaľ človek pracuje s ľuďmi denno-denne, môže mať vycibrený zmysel na odhalenie klamstva, ale to sa môže naučiť hocikto a ani nemusí byť psychológom. Pokiaľ si však myslíte, že je možné odhaliť klamstvo len na základe reči tela, mýlite sa. Je dokázané, že neexituje žiadny signál naznačujúci klamstvo. V minulosti sa síce verilo, že klamár uhýba pohľadom alebo sa nervózne mrví, ale dnes už tieto veci neplatia, keďže sa ľudia počas rokov (asi v rámci evolúcie :) ) naučili klamať tak, aby ich nebolo ľahké odhaliť. Čiže ak sa s niekým rozprávate a ten človek neustále uhýba pohľadom, to ešte zďaleka neznamená, že klame. Pravdepodobne mu je len nepríjemný priamy očný kontakt. Aj takí ľudia sú.

Mýtus č. 3 - Psychológ Vám dá zaručené rady na hocijaký problém.

Tak a toto už vôbec nie. Je všeobecne rozšírené, že psychológovia dávajú ľuďom na terapii rady, ako by mali zvládnuť svoje problémy, lenže tak to vôbec nie je. Úlohou psychológa nie je ľuďom radiť, práve naopak. Jeho úlohou je naviesť vás k správnej odpovedi, pomôže vám spoznať a pomenovať emócie a veci, ktoré vás trápia a následne s nimi pracovať. Nikdy vám však nepovie, čo je správne riešenie vášho problému, lebo to nemôže poznať nikto okrem vás.

Mýtus č. 4 - Psychológ je "dokonalý" človek.

Síce som to s tým slovom "dokonalý" trochu prehnala, ale zdá sa mi, že každý od psychológa očakáva, aby dokázal správne reagovať na každý problém, aby vždy vedel, ako sa zachovať v danej situácii, nič ho nerozrušilo a presne vedel človeka odhadnúť už po prvom pohľade na neho. Očakáva sa od neho, aby bol v sociálnych vzťahoch neomylný. Treba si však uvedomiť, že aj psychológ je človek ako každý iný, má svoje charakterové črty a vlastnosti rovnako ako "nepsychológovia", a teda sa môže stať, že sa v niekom zmýli, alebo bude v nejakej situácii reagovať nevhodne. Nikto predsa nie je dokonalý, rovnako ako ani úlohou psychológa nie je byť dokonalým.

Mýtus č. 5 - Psychológ musí vedieť pracovať s každým človekom.

(Práve som prevrátila oči.) Nie, nemusí. Ako som už aj vyššie spomínala, aj psychológ je len človek. To znamená, že niekto mu môže byť sympatický, niekto iný zase menej, a to nie len v súkromnom živote, ale aj v práci. Psychológovia si vyberajú s kým chcú pracovať. Niekomu nevyhovuje pracovať napr. s deťmi, inému zase s alkoholikmi, schizofrenikmi alebo homosexuálmi. Je to individuálne a keďže je jednou z podmienok terapie bezpodmienečné prijatie klienta, psychológ sa nehrnie do práce s človekom, ktorého by nemohol bezpodmienečne akceptovať. V takomto prípade klienta odporučí inému kolegovi, ktorý s ním dokáže pracovať lepšie.

Mýtus č. 6 - Psychológ, ktorý potrebuje "pomoc" iného psychológa, je zlý psychológ.

Ani toto nie je správne presvedčenie. Mnohí psychológovia (v závislosti od špecializácie a oblasti, v ktorej pracujú) absolvujú individuálnu terapiu, ktorá je dôležitou súčasťou psychohygieny. Nedávno mi jeden "kolega" povedal zaujímavú vec, a to, že klienta môžeme dostať len tak ďaleko, ako sme my sami. Čiže ak má psychológ nespracované traumy alebo problémy, ktoré ho zaťažujú (a to určite má každý jeden, veď sme tiež ľudia), práca s klientom nemusí byť taká efektívna, aká by mala byť. No a liečiť sám seba nie je najlepší nápad :)  

Volám sa Khan (My name is Khan)

Film My name is Khan je príbehom muža, moslima s Aspergerovým syndrómom, ktorý vyrastá v jednom indickom meste spolu so svojím bratom a matkou. Rizvanova matka veľmi skoro zistí, že jej syn nie je taký ako ostatné deti, ale ani len netuší, čo mu vlastne je. Vychováva ho najlepšie ako vie, správa sa k nemu veľmi trpezlivo aj navzdory tomu, že Rizvan veľmi zle znáša matkine objatia a dotyky, neprejavuje emócie, neznesie hlasné zvuky, žltá farba ho doslova dráždi a všetko berie doslovne. V škole sa mu deti smejú a ubližujú mu, preto sa jeho matka rozhodne nájsť mu súkromného učiteľa, ktorý by sa mu venoval a pomohol mu rozvíjať jeho technické schopnosti, ktoré sú už aj tak nadpriemerné. Vďaka toľkému špeciálnemu zaobchádzaniu na neho jeho mladší brat, Zakir, začne žiarliť a hneď pri prvej príležitosti odlieta do Ameriky, aby tam mohol študovať. Po matkinej smrti sadá Rizvan do lietadla a sťahuje sa k bratovi do San Francisca. Zakirova manželka je zdohou okolností psychologička a práve ona zistí, že Rizvan trpí istou formou autizmu, presnejšie Aspergerovým syndrómom. Brat mu nájde prácu obchodníka s kozmetickými produktmi, v ktorej sa mu veľmi darí aj vďaka skutočnosti, že nedokáže klamať, a tak svojou úprimnosťou vždy pobaví svoje klientky. Jedného dňa stretne pri práci kaderníčku Mandiru, rozvedenú hinduistku, ktorá si Rizvana obľúbi hneď od začiatku. Často sa stretávajú až sa medzi nimi vytvorí puto a Rizvan sa do nej zamiluje. Uzatvoria stávku, podľa ktorej sa za neho Mandira vydá, ak jej bude schopný ukázať miesto v San Franciscu, kde ešte Mandira nikdy nebola. Po dlhom čase sa mu to podarí, a tak sa za neho Mandira vydáva (nie len kvôli stávke, milovala ho) a spolu s Mandiriným synom, Sameerom, tvoria spokojnú rodinu až do osudného dňa, 11. septembra 2001, kedy islamský teroristi napadli dvojičky v New Yorku. Po tom útoku sa zmenil prístup ľudí k moslimom, aj napriek tomu, že väčšina z nich odsudzovala útok rovnako ako američania. Mandira, ktorá nosila Rizvanovo priezvisko, prišla o svoj kadernícky salón, keďže k nej klienti odmietali chodiť a jej syna v škole odsudzovali a tyranizovali. Práve Sameer sa stáva jednou z obetí šikanovania moslimov a po útoku spolužiakov v škole umiera. Mandira v hneve prikáže Rizvanovi, aby od nej odišiel a nechal ju na pokoji. Keď sa jej opýta, kedy by sa mohol vrátiť, Mandira mu odpovedá, že až potom, ako nájde amerického prezidenta a povie mu, že sa volá Khan (typické moslimské meno), ale predsa nie je terorista. 

A tak sa teda začína Rizvanova púť naprieč Amerikou, len aby sa mohol stretnúť so samotným prezidentom. Na svojej ceste spoznáva veľa nových ľudí, ktorí mu pomáhajú v jeho poslaní rovnako, ako aj on pomáha ľuďom, ktorí bývajú v oblastiach postihnutých hurikánom. Párkrát sa mu podarí prezidenta dostihnúť pri nejakom príhovore alebo návšteve nejakej inštitúcie, no nikdy sa k nemu nedostane dostatočne blízko. Vytrvalo však vykrikuje, že nie je terorista, čím upúta pozornosť policajtov a FBI. Zatknú ho a vypočúvajú niekoľko týždňov, až sa dvaja reportéri rozhodnú zistiť jeho príbeh a pomôcť mu dostať sa von z väzenia. Postupom času sa z Rizvana stáva hrdina, ktorý bojuje za práva moslimov, ktorí nemajú s útokmi nič spoločné a podporuje ho skoro celá Amerika. Film končí tým, že sa Rizvan konečne stretáva s prezidentom Obamom (nie Bushom, ako pôvodne chcel, keďže sa medzitým konali aj voľby a zvolil sa nový prezident) a povie mu, že sa volá Khan a nie je terorista, čím splní svoj sľub, ktorý dal svojej manželke.

Tento film ma doslova dostal, nielen preto, lebo je veľmi dojímavý, ale asi aj preto, lebo mi miestami pripomínal jeden z mojich obľúbených filmov, Forresta Gumpa. Musím vyzdvihnúť herecký výkon hlavného hrdinu, ktorý bol naozaj veľmi uveriteľný a tiež indickú hudbu, ktorú inak nemám rada, ale tu mi vôbec nevadila. Aby som ho tu však nezahŕňala len chválou, tak spomeniem aj negatíva. Herečka, ktorá stvárnila postavu Mandiry je neustále neprirodzene nadšená, no a ešte by som podotkla, že mi niektoré scény miestami pripadali ako propagácia moslimstva. No plusy jednoznačne zatienia tých málo negatív, ktoré treba vyslovene hľadať, a preto tento film nemôže dostať menej bodov ako 10 z 10.

Ak by ste sa ešte stále nevedeli rozhodnúť, či stojí za pozretie, skúste si pozrieť aj upútavku :)

Margaux Fragosová - Tiger, Tiger

Kniha Tiger, Tiger je príbehom na prvý pohľad obyčajného sedemročného dievčaťa menom Margaux (čítaj Margo). Čitateľ knihy sa však už v prvých kapitolách dozvedá o psychicky labilnej matke hlavnej hrdinky (pravdepodobne trpí schizofréniou, ale lekár jej nedokázal určiť presnú diagnózu), ktorá nie je schopná vykonávať ani základné práce v domácnosti a už vôbec nie je schopná postarať sa o svoju dcéru. Otec Margaux je zase výbušný puntičkár, ktorý často trpí záchvatmi agresivity, diktátorstvom a k tomu si ešte veľmi rád vypije. Musí sa o domácnosť starať namiesto svojej detinskej manželky, ktorá dni trávi počúvaním rádia a obsedantným zapisovaním si faktov do zošita. Obviňuje svoju manželku a dcéru za svoj mizerný život a dáva im patrične najavo, že pre neho nič neznamenajú. Preto vôbec nie je prekvapivé, že keď Margaux jedného letného dňa stretne na plavárni päťdesiatjeden ročného Petra, ktorý o ňu prejaví záujem, neodolá. Peter sa v bazéne hrá s dvoma synmi svojej partnerky, Inés. Margaux sa k nim pridá a Petra úplne očarí. Ich vzťah začína nevinne a matka Margaux ho dokonca aj podporuje. Ešte v deň ich zoznámenia ich obe pozve k sebe domov, a tým si ich náklonnosť zaistí úplne. Jeho dom je totiž rajskou záhradou pre dieťa v jej veku. Peter má totiž rôzne zvieratká (od psa, cez zajačiky až po malého aligátora), obrovskú záhradu, kde sa Margaux môže podľa chuti hrať a rôzne hry a hračky. Okrem toho je Peter stelesnením všetkého, čo v živote Margaux chýba. Je pozorný, zaujíma sa o ňu, nikdy ju nekarhá, nikdy ju neodmietne, neustále jej opakuje, aká je dokonalá a vždy, keď sa chce hrať, je jej k dispozícii. Margaux sa dohodne so svojou matkou, že budú Petra navštevovať dvakrát týždenne a že o tom otcovi nepovedia. Jej matke to vyhovuje, pretože starostlivosť o dcéru je pre ňu vyčerpávajúca a pokiaľ sú u Petra, môže oddychovať do sýtosti. No a presne to Petrovi vyhovuje, keďže môže tráviť celé dni s malou Margaux bez toho, aby jeho správanie voči nej vyvolávalo v niekom podozrenie. Na začiatku Margaux presvedčí, že je v poriadku, ak ju bozkáva na ústa a hladká ju po nahom tele. Veď aj jej otec to robí a on by v jeho veku mohol byť jej otcom tiež. Margaux vo svojej nevinnosti a detinskej zaslepenosti nenamieta. Petra zbožňuje, dokonca verí, že sú zamilovaní a raz sa vezmú. Keď má Margaux osem rokov, Peter ju presvedčí, aby vyskúšali okrem obyčajnej pusy na ústa aj jazýčkovú. Nedokáže ho odmietnuť, veď pokiaľ to je to jediné, čím sa môže Petrovi odvďačiť za všetko, čo pre ňu robí, je to to najmenej. Lenže Peter neostáva len pri puse a prosí Margaux, aby mu dala pusu aj inde (na penis). Vtedy sa už Margaux začína zdať ich vzťah čudný a odmietne. Peter je však perfektný manipulátor, počas ich celého vzťahu ju nikdy k ničomu nemusel nútiť, stačilo, že v nej vyvolával pocity viny alebo vďačnosti a nenápadne ju presvedčil, že ich vzťah je normálny, že sa nie je čoho báť. Potom, ako Petrovi daruje darček na jeho narodeniny (spomínanú pusu na penis), sa jej život začne rapídne meniť. Jej prospech v škole sa zhorší, často trpí bolesťami hlavy a brucha, pravidelne zvracia a následne veľmi schudne. Vždy, keď idú na návštevu k Petrovi, má zvláštny pocit v žalúdku, ale aj napriek tomu ho zbožňuje. Okrem toho sa Margaux postupne odcudzuje aj ľuďom naokolo, nemá žiadnych kamarátov, v škole ju každý považuje za čudáčku a celý jej spoločenský život sa pomaly obmedzuje len na Petra. Vo veku 11-12 rokov si pri intímnych momentoch s Petrom vytvára alterego, dievčinu, ktorá sa volá Nina a ktorej sa páčia veci, ktoré s Petrom robia. Časom však začína byť prehnane agresívna, zákerná a všetky problémy by riešila len cez sex. S Petrom často pozerajú porno, rozprávajú si oplzlé príbehy a Peter jej nikdy nezabudne pripomenúť, že by sa musel zabiť, keby sa to niekto dozvedel. K skutočnému pohlavnému styku medzi nimi dojde, keď Margaux zaplní 16 rokov. V tom období sa stav jej matky zhorší, pokúsi sa o samovraždu a dostáva sa na psychiatriu. Jej vzťah s otcom sa ešte zhoršuje, a preto vidí Margaux iba jedno riešenie, jedinú cestu vedúcu z tohto beznádejného života. Musí otehotnieť. Ak by sa tak stalo, s matkou by sa odsťahovali k tete, ktorá sa s manželom zúfalo pokúša otehotnieť, ale nedarí sa im. Otec by sa ich konečne zbavil, matka by nemusela byť naďalej v nemocnici (bývala by u sestry, v pokojnom prostredí) a ona by už viac nemusela vidieť Petra (síce ju predstava, že sa Petra zbaví láka počas všetkých tých rokov, je na ňom do takej miery závislá, že ho nedokáže opustiť ani v dospelosti). V domnení, že žiadne iné riešenie neexistuje, doslova núti Petra k pohlavnému styku. Margaux sa však (našťastie) nepodarí otehotnieť a neskôr je už Peter starý na to, aby sa vôbec pokúšali. Margaux následne prechádza depresiami, kedy sama rozmýšľa o samovražde. Požije matkine lieky a zapije ich alkoholom, v dôsledku čoho končí aj ona na psychiatrii. Úrady začnú prešetrovať ich vzťah s Petrom, ale Peter všetky dôkazy (fotky Margaux, ich denníky, videá atď) ukryje a Margaux všetko popiera tak, ako ju to Peter naučil. Keď začne chodiť na vysokú školu, Peter ju často citovo vydiera, aby ostala s ním a nechodila von s rovesníkmi. Po čase si však nájde priateľa a snaží sa vymaniť z pod Petrovho vplyvu. Úplne sa jej to podarí až pár rokov po jeho smrti - samovražde. Až vtedy si  skutočne uvedomí, ako ňou Peter celých 14 rokov manipuloval a presviedčal ju, že ich vzťah je normálny.

Margaux bola emocionálne deprivovaná, keďže ani jeden z rodičov jej neposkytoval pocit bezpečia, lásky a akceptácie. Urobil to až Peter, a tým si získal jej lojálnosť, a potom už s ňou bez problémov manipuloval a citovo ju vydieral. Keďže Margaux nechcela prísť o jediného človeka, ktorý jej dal všetko, čo od rodičov nedostala, splnila každú jeho túžbu a vyrastala v mylnom vedomí, že všetko, čo spolu robia je normálne, a ostatní to len nechápu. Stala sa na ňom doslova závislá a robila všetko pre to, aby ho nestratila.
Peter bol v detstve zneužitý (ako 5 ročný) a neskôr (ako 8 ročný) bol nútený k uspokojovaniu dvoch starších dievčat (14 a 15 ročných) v jednom z mnohých pestúnskych domovov, v ktorých vyrastal (jeho otec ho v detstve bil a rodičia sa o niečo neskôr rozviedli), a to malo za následok (podľa jeho tvrdenia), že mal odpor k ženám starším ako 15 rokov. Napriek tomu však bol dvakrát ženatý, z druhého manželstva mal 4 deti a všetky 4 sexuálne zneužíval. Okrem toho mal v pestúnskej starostlivosti viac detí, z ktorých zneužívania bol tiež obvinený rovnako ako aj zo zneužívania syna svojej partnerky, Inés (neboli dlho partnermi, ale bývali spolu až do Petrovej smrti). Peter ku koncu svojho života trpel ťažkými depresiami, čo pravdepodobne viedlo aj k jeho samovražde.
Aj napriek tomu, že odsudzujem Petrovo správanie, ho ľutujem. Nemôžem sa zbaviť myšlienky, ktorú som počula od jednej znásilnenej ženy a to, že ľuďom ubližujú len tí, ktorým už bolo predtým ublížené.

Moje hodnotenie:
Kniha sa ľahko číta, Margaux veľmi otvorene a aj dosť detailne popisuje charakter ich vzťahu s Petrom. V knihe do detailov popisuje aj rozhovory so svojím otcom, ktoré často nikam neviedli a celkovo sa mi zdali zbytočné. Zaujal ma fakt, že skoro každá postava v knihe trpela nejakou psychickou poruchou, a preto mi kniha niekedy pripadala nereálna. Napriek tomu ju určite odporúčam, hlavne čitateľom, ktorých zaujíma podobná problematika. Ak sa chcete pokúsiť pochopiť ako rozmýšľa pedofil, a prečo jeho obete roky nikomu nič nepovedia, táto kniha vám k tomu určite dopomôže. Takže z 10 bodov jej bez váhania dávam 9.

Efekt roztlieskavačiek (The Cheerleader effect)

Možno ste si už niekedy všimli, že sa ľudia zdajú krajšími, keď sú na fotke v skupine viacerých ľudí, ako keď sú odfotení sami. Zaujalo to aj psychológov Walkera a Vula, a preto v roku 2013 zverejnili štúdiu, v ktorej sa týmto zaujímavým efektom zaoberajú. 

Základnou myšlienkou výskumu zverejneného v časopise Psychological Science je, že náš mozog má tendenciu "spriemerovať" tvár jedného človeka s tvárami ostatných ľudí v skupine, a teda ak sme v spoločnosti pekných ľudí, naša malá podivná tvár je vnímaná ako menej malá a podivná.

Walker a Vul urobili päť experimentov, v ktorých ľudia hodnotili krásu ľudí na fotkách, pričom niektorí ľudia boli na fotkách sami, iní v skupine a niektoré skupiny ľudí boli len kolážou ľudí odfotených osamote. V každom prípade dostali muži aj ženy v skupinách vyššie hodnotenie (zdali sa atraktívnejší) ako keď boli na fotkách osamote. Walker to odôvodnil tým, že priemerné tváre sú atraktívnejšie vzhľadom na spriemerovanie našich neatraktívnych zvláštností. 

Tento efekt si vyslúžil pomenovanie The Cheerleader effect (Efekt roztlieskavačiek) preto, lebo tím roztlieskavačiek vyzerá zďaleka vždy atraktívne, ale keď vidíte roztlieskavačky osamote, už vám nemusia pripadať tak krásne ako predtým. 

Demonštráciu Efektu roztlieskavačiek je možné vidieť aj v seriály How I met your mother (Ako som spoznal vašu matku), konkrétne v siedmej epizóde štvrtej série, kde je celá partia v bare a Barney (Neal Patricky Harris) sklamane poznamená, že "nie je ohromený aktuálnym osadenstvom baru" a keď začnú ostatní namietať, vysvetlí im, ako efekt roztieskavačiek funguje.

Podľa Walkera a Vula sa tento efekt zrodil z faktu, že náš vizuálny systém reprezentuje objekty ako celok a jednotlivé objekty sú "skreslené" smerom k priemeru. V konečnom dôsledku sú teda priemerné tváre vnímané ako viac atraktívne v skupine ako osamote. Tento fenomén spôsobuje, že sa nám jednotlivé tváre v skupine zdajú byť viac priemerom skupiny a priemer skupiny sa nám zase zdá viac atraktívny ako jednotlivé tváre v priemere. 

Účinok efektu nezávisí od počtu osôb v skupine, ale výraznejšie sa prejavuje, ak sú v skupine aspoň traja ľudia. 

Efekt roztieskavačiek nám teda môže dať ďalšiu zámienku k vlastnej socializácii a napr. k cestovaniu vo väčšej partii ľudí. Dokonca takmer u každého z nás vzťahy nepriamo ovplyvňujú naše zdravie a množstvo času stráveného v spoločnosti ľudí koreluje aj s kvalitou života. Preto možno nevyzeráme v skupine ľudí atraktívnejšie len kvôli funkcii nejakej mozgovej štruktúry, ale preto, lebo sme v spoločnosti iných skutočne šťastnejší.

(Pozrite si prvý obrázok. Všetky ženy vyzerajú atraktívne. Potom si pozrite obrázok o niečo nižšie, na ktorom je Rachel Dratch osamote - na prvom obrázku to je druhá žena zľava. Tak, čo na to hovoríte?)

A tu môžete vidieť Barneyho ilustráciu Efektu roztlieskavačiek :)

                         

(Zdroj: http://www.spring.org.uk/2014/05/the-cheerleader-effect-people-appear-better-looking-in-groups.php, http://uproxx.com/tv/2013/11/barney-stinsons-cheerleader-effect-met-mother-real-says-science/, http://www.theatlantic.com/health/archive/2013/11/cheerleader-effect-why-people-are-more-beautiful-in-groups/281119/)

Stanfordský experiment s cukríkmi marshmallow

Tento milý experiment bol uskutočnený viackrát na Stanfordskej univerzite zhruba v rokoch od 1965 do 1975, a to pod vedením psychológa Waltera Mischela. Podstatou experimentu bolo, že sa deťom predškolského veku ponúkla maškrta (cukrík, praclík, koláčik, marshmallow...), ktorú mohol zjesť hneď alebo maškrtu nezjesť po dobu nasledujúcich 15 minút, a tým si vyslúžiť ďalšiu.

Účelom tohto experimentu bolo zistiť, kedy sa u detí vyvíja schopnosť čakať na niečo, po čom veľmi túžia, čiže odložiť svoje momentálne priania. Zúčastnilo sa ho 600 detí vo veku 4 až 6 rokov. Experiment prebiehal tak, že výskumník vošiel s dieťaťom do prázdnej miestnosti, kde sa nachádzal len stôl a stolička. Na stole bola položená maškrta. Keď sa dieťa usadilo, výskumník povedal dieťaťu, že cukrík síce môže zjesť, ale ak ho nezje, dostane za odmenu ďalší (neskôr sa uskutočnilo ešte mnoho podobných experimentov, kde výskumníci trochu zmenili podmienky, ale podstata zostala nezmenená). Mischel spozoroval, že deti chceli pokušeniu odolať tak, že si prikryli oči, aby sa na maškrtu nemuseli pozerať. Niektoré deti sa otočili, vliezli pod stôl, kopali do nôh stola (boli nervózne) alebo maškrtu skúmali zmyslami (ovoniavali ju a olizovali), ale predsa nezjedli. 

Menšia časť detí zjedla cukrík hneď, ako vyšiel výskumník z miestnosti. Iba tretine z tých detí, ktoré sa pokúšali cukrík nezjesť sa podarilo vydržať 15 minút, a tak dostať ďalší cukrík. 

V nadväzujúcich štúdiách našiel Mischel neočakávané korelácie (súvislosti) medzi výsledkami experimentu a úspechom detí o mnoho rokov neskôr. Preukázalo sa, že deti, ktoré boli schopné vydržať a odložiť svoje uspokojenie dosahovali v staršom veku lepšie skóre v SAT (test zameraný na zisťovanie gramotnosti -písania, čítania, ale tiež aj na schopnosť riešiť problémy a odolávať časovému tlaku). 

V roku 2011 boli uskutočnené aj výskumy zamerané na činnosť mozgu. Skúmala sa aktivita mozgu dospelých ľudí v strednom veku, ktorí sa experimentu zúčastnili ešte ako deti. Zistilo sa, že u ľudí, ktorí v detstve dokázali dlho čakať a odkladať potešenie bol aktívnejší prefrontálny kortex  (zúčastňuje sa napr. pri plánovaní do budúcna, tvorbe emócií, pamäte, prepájania informácií z minulosti s informáciami z prítomnosti či budúcnosti atď), pokiaľ u ľudí, ktorí v detstve nedokázali odložiť slasť (čiže zjedli cukrík skôr) bola aktívnejšia časť nazývaná ventrálne striatum (súvisí s reguláciou motivačných a afektívnych funkcií a zohráva významnú rolu pri vzniku závislostí).

Dôležité však je spomenúť aj to, že okrem veku dieťaťa ovplyvňujú schopnosť odolávať slasti aj iné faktory. Podľa Mischela môže dieťa v tomto smere do veľkej miery ovplyvniť aj etnická skupina či kultúrne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá a dokonca za najdôležitejší faktor považoval účasť otca na výchove dieťaťa. Deti, ktoré vyrastali v rodine bez otca, dokázali pokušeniu odolať len vo veľmi malom percente.

Tu si môžete pozrieť ako sa darilo deťom odolávať pokušeniu. Mňa to video vždy rozosmeje :)

(Zdroje: http://en.wikipedia.org/wiki/Stanford_marshmallow_experiment

http://www.rochester.edu/news/show.php?id=4622

http://psycnet.apa.org/journals/psp/5/1/24/)

Ľudia sa menia, vzťahy sa menia...

Nejeden z nás už mal určite sentimentálnu chvíľku, kedy sa zamyslel nad tým, ako je možné, že človek, ktorý nám bol v minulosti blízky, pre nás v prítomnosti nič neznamená. Ako sa môže stať, že sa dvaja ľudia takto odcudzia? Často sa ani nemusíme pohádať s tou druhou osobou, proste náš záujem o ňu upadá, až kým si neuvedomíme, že sme sa nevideli mesiace a ani nám to veľmi nevadí. Ja sama mám v okolí viac takých ľudí, a to ma donútilo zamyslieť sa nad tým, čím to je. Môže to byť moja vina? Alebo vina toho druhého človeka? Nuž, môže a nemusí...

Vzťahy medzi ľuďmi vznikajú hlavne vďaka tomu, že si ľudia navzájom "sadnú", rozumejú si, majú spoločné záujmy, podobný zmysel pre humor, bývajú blízko seba, sú spolužiaci, kolegovia alebo niečo podobné. Aby však vzťahy vydržali, je potrebné, aby si ľudia udržali to, čo majú spoločné (hoci aj to bydlisko), lenže práve to je často kameňom úrazu. Osobnosť človeka sa postupne vyvíja, rastie a mení sa (alebo aj upadá :) ). Každá skúsenosť, ktorá sa nám prihodí, každý človek, ktorého spoznáme, každý pribúdajúci rok na nás pôsobí a ovplyvňuje nás. Mení nás. Pokiaľ ten druhý človek vo vzťahu nie je ovplyvnený podobne (nestretáva tých istých ľudí ako my, necestuje, pričom mi áno, atď.), jeho osobnosť sa môže meniť úplne iným spôsobom/smerom, akým sa mení tá naša. Postupne sa môžu meniť naše záujmy, priority či pohľad na svet, až si uvedomíme, že nám tá druhá osoba vo vzťahu neposkytuje to, čo od vzťahu očakávame alebo potrebujeme (alebo nám neposkytuje to, čo nám bolo doteraz poskytované). 

Vzťahy, ktoré nie sú založené na viacerých pilierových bodoch (spoločných veciach) sú krehké a keď sa o ne nestaráme, rýchlo sa rozpadnú. Pokiaľ dvoch ľudí spája to, že bývajú blízko seba (napr. chlapci, ktorí sa kamarátia od malička práve preto, lebo boli susedia od narodenia), stačí, aby sa jeden z nich odsťahoval a samotný fakt, že sa nestretávajú každý deň spôsobí, že sa prestanú vyhľadávať. Alebo dve ženy, obe karieristky, ktoré si rozumejú vďaka svojim názorom na prácu, sa prestanú vídať, keď jedna z nich otehotnie a už sa tak nezaujíma o svoju kariéru. Prípadne partneri, z ktorých jeden musí odcestovať na dlhšiu dobu do zahraničia (napr. kvôli práci) a tým, že spoznal inú kultúru, inú mentalitu, iný spôsob života, sa zmenia jeho priority a svetonázor, a to ovplyvní aj jeho správanie vo vzťahu k partnerovi. 

Je takáto zmena zlá? Kto je vlastne na vine? Myslím si, že viniť by sme nemali nikoho, pretože to by svedčilo jedine o našom pokrytectve. Tak, ako tá druhá osoba, ani my nemôžeme mať úplne pod kontrolou spôsob, akým nás ovplyvní prostredie. Život je zmena a aj keď tá zmena spôsobí, že si už s niekým nerozumieme tak, ako sme si rozumeli predtým, nemáme čo ľutovať. Buď si nájdeme niečo iné, čo by nás s tým druhým spájalo, alebo sa otvoríme novým možnostiam (ľuďom) a vytvoríme si skvelý vzťah s niekým, kto je v danom životnom úseku nášmu srdcu bližší.

Zeigarnikovej efekt

Nemecký psychológ Kurt Lewin si raz všimol zaujímavú vec. Čašníci si v reštauráciách ľahšie zapamätali objednávky, ktoré ešte neboli vybavené ako tie, ktoré už vybavené a zaplatené boli. Jedna z Lewinových študentiek, Bluma Zeigarniková (ruská psychiatrička), na tejto zaujímavosti neskôr vypracovala teóriu fenoménu, ktorý je dodnes známi ako Zeigarnikovej efekt.

Zeigarnikovej efekt je psychologický jav, ktorý hovorí, že sme viac motivovaní k dokončeniu prerušených a neúplných úloh, akoby sme mali začať pracovať na nových. Inak povedané, ak pracujeme na úlohe, ktorá je pre nás zaujímavá a sme motivovaní k jej vyriešeniu a musíme na nej prestať pracovať, zistíme, že je ťažké na ňu nemyslieť, pokiaľ sa k nej nevrátime a nedokončíme ju. 

Bluma Zeigarniková skúmala tento fenomén aj v laboratóriu, kde dávala probandom rôzne úlohy s číslami, úlohy spojené s riešením hádaniek alebo navliekaním korálok. Niektorých v riešení úlohy prerušila, iných nechala úlohu vyriešiť úplne. Zistila, že probandi, ktorých pri práci prerušila si pamätali úlohu až dvakrát lepšie, ako probandi, ktorých nechala úlohu doriešiť.Vvyvodila z toho záver, že si lepšie pamätáme neukončené veci.

Prečo to tak je? Keď začneme riešiť novú úlohu, vzniká v nás napätie (motivácia doriešiť ju), keď dosiahneme cieľ a úlohu vyriešime, napätie sa uvoľní (mozog sa tým už nemá prečo zaoberať a ľahšie na ňu zabudneme). Ak však cieľ (riešenie) nedosiahneme, napätie v nás naďalej ostáva a núti nás vracať sa k úlohe vždy, keď to je možné. V skratke, náš mozog potrebuje veci "odškrtnúť" a označiť ako ukončené a už potom sa nimi nezaoberá. Pokiaľ danú vec vyhodnotí ako neukončenú, núti nás na ňu stále myslieť. Motivácia tu však zohráva dôležitú úlohu, pokiaľ človek nie je dostatočne motivovaný k dokončeniu úlohy, Zeigarnikovej efekt nie je dosť silný a na úlohu tak či tak zabudneme. 

Zeigarnikovej efekt vysvetľuje napríklad aj nutkanie dopozerať seriál, ktorý sme začali pozerať, alebo prečo musíme myslieť na osobu, s ktorou sme sa pohádali kvôli nedorozumeniu a nemohli sme jej situáciu vysvetliť.

Tipy ako využiť Zeigarnikovej efekt v náš prospech v pracovnej oblasti:

1.  Naučte sa využívať Zeigarnikovej efekt každý pracovný deň. Neukončite deň s "úplne odškrtaným" zoznamom plánovaných úloh. Ak tak urobíte, budete sa musieť ďalší deň znovu namotivovať a začať "od nuly". Ak necháte nejakú úlohu nedokončenú, ďalší deň sa do jej vyriešenia (doriešenia) vrhnete motivovanejší. Tiež vám to umožňuje začať každý pracovný deň s pocitom, že ste niečo dosiahli. 

2. Ak pracujete na nejakom dlhodobom projekte alebo úlohe, zastavte sa v momente, keď ešte máte chuť pokračovať a robte niečo úplne iné. Ak by ste šli na dovolenku, celý dovolenkový pobyt sa bude váš mozog podvedome zaoberať tým, ako by sa dala úloha najlepšie dokončiť. Takto sa vám podarí úlohu vyriešiť efektívnejšie/kreatívnejšie ako by ste ju vyriešili, keby ste v ten spomínaný okamih pokračovali. 

3. Pri prezentácii nejakého produktu/myšlienky ponúknite ľuďom akúsi ukážku (teaser) toho, čo im chcete odprezentovať, ale neprezraďte im úplne celú pointu prezentácie. Napríklad: "V dnešnej prezentácii vám prezradím 3 spôsoby ako motivovať sám seba bez akéhokoľvek úsilia, ale najskôr..." alebo napr. "V tomto momente sa vám chystám prezradiť, ako zdvojnásobiť svoj osobný príjem bez akéhokoľvek úsilia z vašej strany..." Ľudia ostanú "namotaní", až kým nezistia, čo ste im nepovedali. 

(Zdroje: http://www.managetrainlearn.com/page/the-zeigarnik-effect

http://sv-sidonie.webnode.cz/news/efekt-zeigarnikove/

http://tracks.roojoom.com/u/shirly-ronen-harel,60/the-zeigarnik-effect-our-brain-nag-us-about-unfinished-work-2,5040#/trek?page=1)

Pravda alebo mýtus: Využívame len 10% nášho mozgu?

Iste ste už aj vy počuli tvrdenie, podľa ktorého ľudia využívajú len 10% svojho mozgu. Mnohí z nás sa už zamysleli nad tým, čo všetko by sme dokázali, keby sme využili aj zvyšných 90%. Naša inteligencia by bola niekoľkonásobne vyššia, vnímali by sme veci, ktoré teraz "ujdú" našej pozornosti a možno by sme boli dokonca schopní aj telekinézy. 

Tieto špekulácie a predpoklady však zlyhávajú na jednom fakte. Tvrdenie, podľa ktorého využívame len 10% nášho mozgu je MÝTUS. Ľudia v skutočnosti využívajú všetky časti svojho mozgu, jedinou výnimkou sú prípady, kedy je mozog jednotlivca poškodený alebo nejaká choroba poškodila niektoré jeho časti. 

Tento mýtus pravdepodobne vznikol ešte okolo roku 1900, kedy sa v spisoch psychológa/filozofa Williama Jamesa objavilo tvrdenie, že využívame len malé množstvo našich možných duševných a psychických zdrojov. Jeho neurologický výskum bol zle interpretovaný a na základe tohto nedorozumenia sa rozšírilo toto mylné tvrdenie. 

Neurológovia poukazujú na celý rad dôvodov, prečo to nemôže byť pravda:

• snímky mozgu jasne svedčia o tom, že ešte aj pri úplne rutinných aktivitách ako je chodenie alebo počúvanie hudby, sú aktívne skoro všetky časti nášho mozgu (dokonca aj počas spánku vykazuje celý mozog určitú hladinu aktivity),
• ak by bol mýtus o 10% pravdou, ľudia, ktorí trpia poškodením mozgu v dôsledku úrazu alebo mozgovej príhody by si pravdepodobne nevšimli žiadnu zmenu. V skutočnosti nie je jediná časť mozgu, ktorá môže byť poškodená bez toho, aby to malo nejaké dôsledky,
• počas evolúcie by sa nám nevyvinuli také veľké mozgy, keby sme využívali len takú malú časť z nich. Príroda nerobí nič zbytočne :)
• náš mozog využíva približne 20% energie nášho tela. Bol by to (zasa len) evolučný nezmysel mať takú veľkú časť energetických zdrojov využívanú takou malou časťou mozgu,
• výskumy zamerané na mapovanie mozgu doteraz neobjavili časť mozgu, ktorá by bola úplne a stále nefunkčná alebo neaktívna, a teda nemala žiadnu funkciu,
• žiadne detailné skúmanie a snímanie mozgu doteraz neodhalilo 90% nefunkčnosť mozgu zdravého človeka.

Mýtus o využívaní len 10% nášho mozgu nezanikol asi kvôli tomu, lebo ho zárobkuchtiví "podnikatelia" živili aj počas mnohých rokov, hlavne kvôli vlastnému zisku. V Amerike sa totiž dlhé roky bežne predávali (a pravdepodobne aj stále predávajú) produkty a doplnky stravy, ktoré zaručene zvýšia využiteľnosť našich mozgov alebo dokonca odomknú náš skrytý potenciál. 

(Zdroj: http://psychology.about.com/od/biopsychology/a/10-percent-of-brain-myth.htm)

Stanfordský väzenský experiment

Stanfordský väzenský experiment bol uskutočnený v roku 1971 americkým psychológom Phillipom Zimbardom. Bol to psychologický pokus, ktorého cieľom bolo zistiť, aký vplyv má pôsobenie situácií, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľudí. 

Zimbadro si podobne ako iní psychológovia pri svojich pokusoch, podal inzerát do novín, a tak získal dobrovoľníkov, z ktorých na základe psychologických testov a diagnostických rozhovorov vylúčil patogénne osobnosti. Ostalo mu 24 študentov (mužov), ktorí si hodili mincou a tak rozhodli, či budú v experimente zohrávať rolu väzňa alebo dozorcu. 

Vyzdvihnutie "väzňov" pripomínalo zatknutie. Odobrali im odtlačky prstov, identifikovali ich a umiestnili do cely predbežného zadržania a so zaviazanými očami ich previezli do väzenia. Po príchode ich dozorcovia systematicky prehľadali, vyzliekli donaha a odvšivavili. Väzni dostali ako oblečenie vrece, sieťku na vlasy, gumené sandále, väzenské čísla a reťaz pripevnenú na pravej nohe, ktorá im mala stále pripomínať, že sú vo väzení. Nedostali spodnú bielizeň. Dozorcovia ich mali oslovovať iba číslom. Dozorcovia dostali uniformu väzenských dozorcov a tmavé okuliare, aby bolo znemožnené nadviazanie očného kontaktu.

Účastníci nemali žiadne ďalšie pokyny ako sa správať Jediný pokyn dostali len dozorcovia: Mali zabezpečiť dodržiavanie poriadku, a to bez použitia násilia. 

Už prvú noc dozorcovia väzňov prebudili o pol tretej, aby ich spočítali, išlo o demonštráciu ich moci a o snahu ponížiť väzňov, aby ich ako nepriateľskú skupinu ovládli. Prvý deň však väzni nebrali dozorcov vážne, a tak boli dozorcovia neistí.

Na druhý deň sa väzňom prestala páčiť ich situácia , nechceli pochopiť zmenu správania sa ich kolegov v roli dozorcov a na protest si strhli sieťky a čísla a zabarikádovali sa v celách, nastala vzbura. Dozorcovia nastolili poriadok odohnaním väzňov od dverí hasiacimi prístrojmi. Potrestali ich tak, že ich vyzliekli a vysťahovali z ciel postele. Vodcov vzbury zavreli na samotke, a aby rozbili väzby medzi väzňami, vytvorili celu privilegovaných väzňov, ktorí sa do vzbury nezapojili. Prostredníctvom lepšieho jedla a o niečo dôstojnejších podmienok nebúriacich sa väzňov odmenili (mohli napr. používať WC, na rozdiel od svojich kolegov v obyčajných celách, kde na podobné účely slúžilo vedro, a kde sa šíril obrovský zápach). Potom začali presúvať niektorých ľudí zo samotky do privilegovanej cely a naopak, vytvárali tak zdanie, že niektorí väzni s nimi spolupracujú (hoci to pravda nebola). V dôsledku toho sa väzni začali vzájomne upodozrievať a nakoniec si prestali dôverovať.

Dozorcovia začali intenzívne využívať systém privilégií a trestov (privilégiom sa stalo aj uspokojovanie základných ľudských potrieb ako je napr. chodenie na záchod). Vyvolať pocity nedostatočnosti sa dozorcom darilo veľmi ľahko, a tiež sa im podarilo dosiahnuť, že väzni za nečestnosť a zbabelosť považovali napokon i odchod z ponižujúcej situácie. Dozorcovia používali ako tresty i tvrdé a vyčerpávajúce telesné cvičenia.

Obe skupiny v rekordne krátkom čase zabudli na to, že sú v skutočnosti ľudia s rovnakým postavením – bezúhonní študenti, a ako neskôr Zimbardo zistil prostredníctvom videokamery, dozorcovia pritvrdzovali násilie voči väzňom hlavne v nočných hodinách, v domnienke, že ich nikto nevidí. 

Zimbardo sa ako vrchný dozorca postupne zžil s experimentom. Až keď väzenie navštívila výskumníčka z prostredia mimo pokusu, Christina Maslach, a priniesla ešte nezaujatý pohľad, šokoval ju obraz väzňov pod dohľadom dozorcov pochodujúcich na záchod s vrecami na hlavách, so spútanými rukami a držiac sa za ramená. Na jej odporúčanie Zimbardo experiment po šiestich dňoch (pôvodne bol naplánovaný na 12 dní) predčasne ukončil. Uvedomil si, že pokus sa stal z psychického i fyzického hľadiska nebezpečným.

Spôsob a dramatická rýchlosť ako sa zmenilo správanie oboch skupín, bolo úplne šokujúce tak pre zúčastnených, ako i pre Zimbarda. Ukázalo sa, že zdravý človek, ak je vystavený extrémnym podmienkam, sa môže radikálne zmeniť (alebo zmeniť svoje správanie), a to v rekordne krátkom čase.

Hlavný záver, ktorý Zimbardo urobil z tohto experimentu bol názor, že brutálne zločiny (napríklad v čase vojny), nie sú dielom psychopatov ani ľudských netvorov, ale obyčajných ľudí vystavených neprekonateľnému tlaku okolností.

Pred niekoľkými rokmi natočili aj film, ktorý mal tento experiment demoštrovať. Aj napriek tomu, že tam nie je úplne všetko rovnako ako to bolo v realite, vám ho odporúčam.

Absolvent = nezamestnaný?

Práve ste skončili školu, úspešne ste zmaturovali/zoštátnicovali a idete sa zaregistrovať na Úrad práce. Ste mladí, ambiciózni, chcete si nájsť prácu, ale na úrade vám nevedia ponúknuť také pracovné miesto, ktoré by vás, či už platovo alebo obsahovo zaujalo. Keď si hľadáte prácu na vlastnú päsť, nedarí sa vám o nič viac. Na pohovoroch vám vytýkajú nedostatok praxe a celkovo málo skúseností v danej oblasti alebo vám povedia, že ste na to konkrétne pracovné miesto prekvalifikovaní, prípadne ponúkajú plat, ktorý sa nerovná vašim predstavám. Na vine je vaša škola, lebo vám nezabezpečila dostatok príležitostí na prax, tiež štát, lebo nedokáže vyprodukovať potrebné množstvo pracovných miest, hospodárska kríza, vďaka ktorej by ste dostali v novom zamestnaní mizerný plat, a možno aj zamestnávateľ, ktorý vás nezamestnal, lebo nedokázal odhaliť vaše skryté vlohy. Je vám táto situácia známa? A je to všetko naozaj tak?

Mnoho absolventov, či už stredoškolských alebo vysokoškolských má v posledných rokoch problém zamestnať sa po škole. Vyššie uvedené dôvody môžu naozaj ovplyvniť možnosť zamestnať sa, ale to je úplne jasné každému študentovi už od okamihu, kedy začne študovať. Tieto faktory, bohužiaľ, nedokážeme ovplyvniť, ale niečo predsa len môžeme urobiť pre našu budúcu kariéru už počas štúdia.
V prvom rade by sme si mali uvedomiť, či študujeme to, čím by sme sa chceli v budúcnosti zaoberať. Zastávam názor, že študovať niečo len pre titul je v dnešnej dobe, kedy má vysokoškolský titul polovica slovákov, úplne zbytočné. Titul už dnes nezabezpečí vyšší plat. Práve naopak. To, že sa už každý snaží študovať na vysokej škole spôsobilo, že je nedostatok kvalifikovaných pracovníkov v oblastiach ako sú krajčírstvo, klampiarstvo, stolárstvo, murárstvo atď. a o pár rokov nám už nebude mať kto postaviť dom, stavať diaľnice, šiť šaty, kopať studne alebo opravovať odtok. Dôvodom voľby štúdia na vysokej škole je u veľkej časti študentov vyhliadka na lepšie platobné podmienky po ukončení školy. Ak to bude takto pokračovať, bude obrovské množstvo právnikov, sociálnych pracovníkov, ekonómov a áno, aj psychológov, ktorí sa nebudú vedieť zamestnať v odbore. Na druhej strane však bude málo klampiarov, murárov a maliarov, ktorí nebudú mať konkurenciu a za svoju prácu dostanú veľmi dobre zaplatené, v konečnom dôsledku možno ešte lepšie, ako niektorí vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Preto odporúčam nehrnúť sa na vysokú školu za každú cenu, skôr sa zamyslieť nad záujmami a snažiť sa ich prepojiť aj s budúcim zamestnaním.
Ďalší problém, ktorý vidím u vysokoškolákov je neochota urobiť niečo navyše. Už som spomínala, že dnes je obrovské množstvo vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorých produkujú naše školy ako na bežiacom páse. Na druhej strane je však málo pracovných miest, z čoho vyplýva, že zamestnávateľ má možnosť vyberať si z množstva uchádzačov. Je úplne pochopiteľné a prirodzené, že si vyberie toho najlepšieho. Pýtate sa, ako môže vedieť, že je najlepší? No jednoducho, pozrie sa na jeho životopis! Absolvent, ktorý skončil školu ale v životopise nemá uvedené nič navyše, žiadne kurzy, stáže, prax atď. je iba jeden z mnohých. Ale absolvent, ktorý sa už počas štúdia snažil urobiť pre svoju kariéru niečo viac, ako len sedieť v škole, je pre zamestnávateľa zaujímavý, lebo to svedčí o jeho snahe zlepšovať sa, o jeho ambicióznosti, o tom, že myslí na budúcnosť, je snaživý a okrem iného má už aj nejaké skúsenosti (prax a stáže). Mnoho študentov odradí od stáže samotný fakt, že nie je platená. Mali by to však brať ako investíciu do svojej budúcnosti, pretože práve tá časť životopisu zaujme zamestnávateľov najviac. Hlavne by si však mal každý absolvent uvedomiť svoje schopnosti a vedomosti a v budúcom zamestnaní očakávať aj primerané platové podmienky. Nie je reálne, aby niekto, kto vyštudoval odbor, ktorý ho vôbec nebavil a ani sa mu nikdy nevenoval viac ako len v škole (prečítať si o tom niečo viac, ísť na školenia, konferencie, stáže, prednášky mimo školu alebo dokonca ani na tie v škole) sa zamestnal v odbore hneď po štátniciach a zarábal si podľa svojich predstáv (beriem na vedomie výnimky, ktoré majú šťastie, známosti..).
Takže pokiaľ máme problém zamestnať sa, môžeme viniť každého a všetko, ale rovnako musíme viniť aj seba. Vždy je tu možnosť zlepšovať sa, kariérne rásť a naučiť sa niečo nové, hlavne pokiaľ študujeme. Ako študenti máme neskutočné množstvo možností, zliav a ponúk, ktoré čakajú na to, kedy ich konečne využijeme. Preto nestrácajte čas a urobte niečo pre svoju budúcnosť už teraz!

Experiment - Poslucháč za každú cenu

Ďalším zaujímavým experimentom z oblasti sociálnej psychológie je experiment Stanleyho Milgrama zameraný na zisťovanie toho, do akej miery je človek schopný podriadiť sa autorite. Experiment bol konkrétne zameraný na zisťovanie ochoty účastníkov poslúchať autoritu, ktorá káže účastníkom urobiť niečo, čo môže byť v rozpore s ich svedomím a morálnym presvedčením. Milgram vytvoril jednoduchý pokus na Yaleskej univerzite na zistenie, akú veľkú bolesť môže bežný človek spôsobiť inej osobe iba preto, že mu to prikázal experimentujúci vedec. 

O pokuse boli účastníci informovaní inzerátmi v novinách a priamymi listami. Experiment mal trvať 1 hodinu, za ktorú účastník dostane zaplatené 4,50 USD. Účastníkmi boli muži vo veku od 20 až 50 rokov, každého stupňa vzdelania, od nedokončenej základnej školy po doktorský titul. Účastníkovi a spoločníkovi experimentátora (ktorý bol hercom predstierajúcim, že je iný účastník) bolo experimentátorom povedané, že sa budú podieľať na pokuse, ktorý testuje účinok trestu na spôsob učenia. Jeden kúsok papiera bol daný účastníkovi a druhý spojencovi. Účastník bol presvedčený, že jeden papierik určoval „žiak“ a druhý „učiteľ“ a že papieriky sa rozdávajú náhodne. V skutočnosti na oboch kúskoch bolo „učiteľ“ ale herec predstieral, že na papieriku číta „žiak“. Tak bolo zaručené, že účastník bude vždy „učiteľ“. 

V tomto bode, „učiteľ“ a „žiak“ boli rozdelení do rôznych miestností, kde mohli medzi sebou hovoriť, ale nemohli sa vidieť. V jednej verzii experimentu spojenec spomenul, že má choré srdce. „Učiteľovi“ bol daný 45-voltový elektrický šok z generátora elektrošokov ako ukážka, akú môže „žiak“ dostať počas experiemntu. „Učiteľ“ dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal "žiaka" učiť. "Učiteľ" začal čítaním zoznamu párov slov žiakovi. Učiteľ potom čítal prvé slovo z každej dvojice a 4 možné odpovede. Žiak stláčal gombík, aby vyjadril svoju odpoveď. Ak bola odpoveď nesprávna, žiak dostal šok, s napätím rastúcim s každou nesprávnou odpoveďou o 15 voltov. Ak bola správna, učiteľ čítal nasledujúcu dvojicu slov.Subjekty boli presvedčené, že za každú nesprávnu odpoveď žiak dostával ozajstný šok. V skutočnosti tam žiadne šoky neboli. Po tom, čo bol spojenec oddelený od subjektu, spojenec spustil magnetofón spojený s generátorom elektrošokov, ktorý prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Po určitom počte zvýšení úrovne napätia herec začal búchať do steny, ktorá ho delila od subjektu. Po viacerých úderoch na stenu a sťažovaní sa na jeho srdcovú chorobu, žiak nedával ďalšie odpovede na otázky a nepodával žiadne ďalšie sťažnosti. 

V tomto bode veľa ľudí vyjadrovalo žiadosť zastaviť experiment a overiť, či sa žiakovi nič nestalo. Mnoho testovaných subjektov zastavilo na 135 voltoch a začalo sa pýtať na účel pokusu. Niektorí pokračovali po uistení, že nebudú braní na zodpovednosť. Niektoré subjekty sa začali silno smiať po prvom výkriku bolesti prichádzajúcom od žiaka.Ak v niektorom čase subjekt naznačoval žiadosť skončiť experiment, dostal sériu slovných povzbudení.

Ak subjekt žiadal ukončiť po všetkých slovných nabádaniach, experiment bol zastavený. Inak bol zastavený až po tom, čo subjekt dal maximálny, 450-voltový šok, 3-krát po sebe.Pred realizáciou experimentu Milgram urobil prieskum medzi kolegami psychológmi o tom, aké budú výsledky. Jednohlasne verili, že len zopár sadistov bude pripravených udrieť maximálnym napätím.V prvej Milgramovej sade pokusov 65 % (27 zo 40) z experimentálnych účastníkov vykonalo pokusný záverečný 450-voltový šok, hoci mnoho z nich to robilo s dosť nepríjemými pocitmi. Pri nejakom bode každý zastal a pochyboval o experimente, niektorí dokonca vraveli, že vrátia šek, ktorým im bolo zaplatené. Žiadny účastník vytrvalo neodmietol v dávaní šokov pred 300-voltovou úrovňou. Obmeny experimentu boli robené samotným Milgramom a inými psychológmi po celom svete s podobnými výsledkami.

Experiment nastolil otázky o etike samotného vedeckého experimentovania kvôli extrémnemu emočnému stresu spôsobeného účastníkom (hoci by sa dalo povedať, že tento stres bol spôsobený ich vlastným konaním). Veľa moderných vedcov by dnes pokus považovalo za neetický, hoci viedol k hodnotnému a hlbokému vniknutiu do ľudskej psychológie.Na Milgramovu obranu, 84 % bývalých účastníkov neskôr povedalo, že boli „vďační“ alebo „veľmi vďační“, že sa zúčastnili a 16 % zostalo neutrálnych. 

Milgram týmto vysvetľoval aj ochotu nemeckých vojakov zúčastniť sa holokaustu a tiež minimálne alebo dokonca žiadne výčitky svedomia kvôli týraniu a zabíjaniu ľudí počas druhej svetovej vojny.

(Zdroj: http://voices.yahoo.com/stanley-milgrams-psychological-experiment-obedience-6919.html?cat=72 

http://dolezite.sk/old/Milgramov_experiment_237.html)