Translate

streda 3. septembra 2014

Volám sa Khan (My name is Khan)


Film My name is Khan je príbehom muža, moslima s Aspergerovým syndrómom, ktorý vyrastá v jednom indickom meste spolu so svojím bratom a matkou. Rizvanova matka veľmi skoro zistí, že jej syn nie je taký ako ostatné deti, ale ani len netuší, čo mu vlastne je. Vychováva ho najlepšie ako vie, správa sa k nemu veľmi trpezlivo aj navzdory tomu, že Rizvan veľmi zle znáša matkine objatia a dotyky, neprejavuje emócie, neznesie hlasné zvuky, žltá farba ho doslova dráždi a všetko berie doslovne. V škole sa mu deti smejú a ubližujú mu, preto sa jeho matka rozhodne nájsť mu súkromného učiteľa, ktorý by sa mu venoval a pomohol mu rozvíjať jeho technické schopnosti, ktoré sú už aj tak nadpriemerné. Vďaka toľkému špeciálnemu zaobchádzaniu na neho jeho mladší brat, Zakir, začne žiarliť a hneď pri prvej príležitosti odlieta do Ameriky, aby tam mohol študovať. Po matkinej smrti sadá Rizvan do lietadla a sťahuje sa k bratovi do San Francisca. Zakirova manželka je zdohou okolností psychologička a práve ona zistí, že Rizvan trpí istou formou autizmu, presnejšie Aspergerovým syndrómom. Brat mu nájde prácu obchodníka s kozmetickými produktmi, v ktorej sa mu veľmi darí aj vďaka skutočnosti, že nedokáže klamať, a tak svojou úprimnosťou vždy pobaví svoje klientky. Jedného dňa stretne pri práci kaderníčku Mandiru, rozvedenú hinduistku, ktorá si Rizvana obľúbi hneď od začiatku. Často sa stretávajú až sa medzi nimi vytvorí puto a Rizvan sa do nej zamiluje. Uzatvoria stávku, podľa ktorej sa za neho Mandira vydá, ak jej bude schopný ukázať miesto v San Franciscu, kde ešte Mandira nikdy nebola. Po dlhom čase sa mu to podarí, a tak sa za neho Mandira vydáva (nie len kvôli stávke, milovala ho) a spolu s Mandiriným synom, Sameerom, tvoria spokojnú rodinu až do osudného dňa, 11. septembra 2001, kedy islamský teroristi napadli dvojičky v New Yorku. Po tom útoku sa zmenil prístup ľudí k moslimom, aj napriek tomu, že väčšina z nich odsudzovala útok rovnako ako američania. Mandira, ktorá nosila Rizvanovo priezvisko, prišla o svoj kadernícky salón, keďže k nej klienti odmietali chodiť a jej syna v škole odsudzovali a tyranizovali. Práve Sameer sa stáva jednou z obetí šikanovania moslimov a po útoku spolužiakov v škole umiera. Mandira v hneve prikáže Rizvanovi, aby od nej odišiel a nechal ju na pokoji. Keď sa jej opýta, kedy by sa mohol vrátiť, Mandira mu odpovedá, že až potom, ako nájde amerického prezidenta a povie mu, že sa volá Khan (typické moslimské meno), ale predsa nie je terorista. 
A tak sa teda začína Rizvanova púť naprieč Amerikou, len aby sa mohol stretnúť so samotným prezidentom. Na svojej ceste spoznáva veľa nových ľudí, ktorí mu pomáhajú v jeho poslaní rovnako, ako aj on pomáha ľuďom, ktorí bývajú v oblastiach postihnutých hurikánom. Párkrát sa mu podarí prezidenta dostihnúť pri nejakom príhovore alebo návšteve nejakej inštitúcie, no nikdy sa k nemu nedostane dostatočne blízko. Vytrvalo však vykrikuje, že nie je terorista, čím upúta pozornosť policajtov a FBI. Zatknú ho a vypočúvajú niekoľko týždňov, až sa dvaja reportéri rozhodnú zistiť jeho príbeh a pomôcť mu dostať sa von z väzenia. Postupom času sa z Rizvana stáva hrdina, ktorý bojuje za práva moslimov, ktorí nemajú s útokmi nič spoločné a podporuje ho skoro celá Amerika. Film končí tým, že sa Rizvan konečne stretáva s prezidentom Obamom (nie Bushom, ako pôvodne chcel, keďže sa medzitým konali aj voľby a zvolil sa nový prezident) a povie mu, že sa volá Khan a nie je terorista, čím splní svoj sľub, ktorý dal svojej manželke.

Tento film ma doslova dostal, nielen preto, lebo je veľmi dojímavý, ale asi aj preto, lebo mi miestami pripomínal jeden z mojich obľúbených filmov, Forresta Gumpa. Musím vyzdvihnúť herecký výkon hlavného hrdinu, ktorý bol naozaj veľmi uveriteľný a tiež indickú hudbu, ktorú inak nemám rada, ale tu mi vôbec nevadila. Aby som ho tu však nezahŕňala len chválou, tak spomeniem aj negatíva. Herečka, ktorá stvárnila postavu Mandiry je neustále neprirodzene nadšená, no a ešte by som podotkla, že mi niektoré scény miestami pripadali ako propagácia moslimstva. No plusy jednoznačne zatienia tých málo negatív, ktoré treba vyslovene hľadať, a preto tento film nemôže dostať menej bodov ako 10 z 10.

Ak by ste sa ešte stále nevedeli rozhodnúť, či stojí za pozretie, skúste si pozrieť aj upútavku :)


piatok 8. augusta 2014

Margaux Fragosová - Tiger, Tiger

Kniha Tiger, Tiger je príbehom na prvý pohľad obyčajného sedemročného dievčaťa menom Margaux (čítaj Margo). Čitateľ knihy sa však už v prvých kapitolách dozvedá o psychicky labilnej matke hlavnej hrdinky (pravdepodobne trpí schizofréniou, ale lekár jej nedokázal určiť presnú diagnózu), ktorá nie je schopná vykonávať ani základné práce v domácnosti a už vôbec nie je schopná postarať sa o svoju dcéru. Otec Margaux je zase výbušný puntičkár, ktorý často trpí záchvatmi agresivity, diktátorstvom a k tomu si ešte veľmi rád vypije. Musí sa o domácnosť starať namiesto svojej detinskej manželky, ktorá dni trávi počúvaním rádia a obsedantným zapisovaním si faktov do zošita. Obviňuje svoju manželku a dcéru za svoj mizerný život a dáva im patrične najavo, že pre neho nič neznamenajú. Preto vôbec nie je prekvapivé, že keď Margaux jedného letného dňa stretne na plavárni päťdesiatjeden ročného Petra, ktorý o ňu prejaví záujem, neodolá. Peter sa v bazéne hrá s dvoma synmi svojej partnerky, Inés. Margaux sa k nim pridá a Petra úplne očarí. Ich vzťah začína nevinne a matka Margaux ho dokonca aj podporuje. Ešte v deň ich zoznámenia ich obe pozve k sebe domov, a tým si ich náklonnosť zaistí úplne. Jeho dom je totiž rajskou záhradou pre dieťa v jej veku. Peter má totiž rôzne zvieratká (od psa, cez zajačiky až po malého aligátora), obrovskú záhradu, kde sa Margaux môže podľa chuti hrať a rôzne hry a hračky. Okrem toho je Peter stelesnením všetkého, čo v živote Margaux chýba. Je pozorný, zaujíma sa o ňu, nikdy ju nekarhá, nikdy ju neodmietne, neustále jej opakuje, aká je dokonalá a vždy, keď sa chce hrať, je jej k dispozícii. Margaux sa dohodne so svojou matkou, že budú Petra navštevovať dvakrát týždenne a že o tom otcovi nepovedia. Jej matke to vyhovuje, pretože starostlivosť o dcéru je pre ňu vyčerpávajúca a pokiaľ sú u Petra, môže oddychovať do sýtosti. No a presne to Petrovi vyhovuje, keďže môže tráviť celé dni s malou Margaux bez toho, aby jeho správanie voči nej vyvolávalo v niekom podozrenie. Na začiatku Margaux presvedčí, že je v poriadku, ak ju bozkáva na ústa a hladká ju po nahom tele. Veď aj jej otec to robí a on by v jeho veku mohol byť jej otcom tiež. Margaux vo svojej nevinnosti a detinskej zaslepenosti nenamieta. Petra zbožňuje, dokonca verí, že sú zamilovaní a raz sa vezmú. Keď má Margaux osem rokov, Peter ju presvedčí, aby vyskúšali okrem obyčajnej pusy na ústa aj jazýčkovú. Nedokáže ho odmietnuť, veď pokiaľ to je to jediné, čím sa môže Petrovi odvďačiť za všetko, čo pre ňu robí, je to to najmenej. Lenže Peter neostáva len pri puse a prosí Margaux, aby mu dala pusu aj inde (na penis). Vtedy sa už Margaux začína zdať ich vzťah čudný a odmietne. Peter je však perfektný manipulátor, počas ich celého vzťahu ju nikdy k ničomu nemusel nútiť, stačilo, že v nej vyvolával pocity viny alebo vďačnosti a nenápadne ju presvedčil, že ich vzťah je normálny, že sa nie je čoho báť. Potom, ako Petrovi daruje darček na jeho narodeniny (spomínanú pusu na penis), sa jej život začne rapídne meniť. Jej prospech v škole sa zhorší, často trpí bolesťami hlavy a brucha, pravidelne zvracia a následne veľmi schudne. Vždy, keď idú na návštevu k Petrovi, má zvláštny pocit v žalúdku, ale aj napriek tomu ho zbožňuje. Okrem toho sa Margaux postupne odcudzuje aj ľuďom naokolo, nemá žiadnych kamarátov, v škole ju každý považuje za čudáčku a celý jej spoločenský život sa pomaly obmedzuje len na Petra. Vo veku 11-12 rokov si pri intímnych momentoch s Petrom vytvára alterego, dievčinu, ktorá sa volá Nina a ktorej sa páčia veci, ktoré s Petrom robia. Časom však začína byť prehnane agresívna, zákerná a všetky problémy by riešila len cez sex. S Petrom často pozerajú porno, rozprávajú si oplzlé príbehy a Peter jej nikdy nezabudne pripomenúť, že by sa musel zabiť, keby sa to niekto dozvedel. K skutočnému pohlavnému styku medzi nimi dojde, keď Margaux zaplní 16 rokov. V tom období sa stav jej matky zhorší, pokúsi sa o samovraždu a dostáva sa na psychiatriu. Jej vzťah s otcom sa ešte zhoršuje, a preto vidí Margaux iba jedno riešenie, jedinú cestu vedúcu z tohto beznádejného života. Musí otehotnieť. Ak by sa tak stalo, s matkou by sa odsťahovali k tete, ktorá sa s manželom zúfalo pokúša otehotnieť, ale nedarí sa im. Otec by sa ich konečne zbavil, matka by nemusela byť naďalej v nemocnici (bývala by u sestry, v pokojnom prostredí) a ona by už viac nemusela vidieť Petra (síce ju predstava, že sa Petra zbaví láka počas všetkých tých rokov, je na ňom do takej miery závislá, že ho nedokáže opustiť ani v dospelosti). V domnení, že žiadne iné riešenie neexistuje, doslova núti Petra k pohlavnému styku. Margaux sa však (našťastie) nepodarí otehotnieť a neskôr je už Peter starý na to, aby sa vôbec pokúšali. Margaux následne prechádza depresiami, kedy sama rozmýšľa o samovražde. Požije matkine lieky a zapije ich alkoholom, v dôsledku čoho končí aj ona na psychiatrii. Úrady začnú prešetrovať ich vzťah s Petrom, ale Peter všetky dôkazy (fotky Margaux, ich denníky, videá atď) ukryje a Margaux všetko popiera tak, ako ju to Peter naučil. Keď začne chodiť na vysokú školu, Peter ju často citovo vydiera, aby ostala s ním a nechodila von s rovesníkmi. Po čase si však nájde priateľa a snaží sa vymaniť z pod Petrovho vplyvu. Úplne sa jej to podarí až pár rokov po jeho smrti - samovražde. Až vtedy si  skutočne uvedomí, ako ňou Peter celých 14 rokov manipuloval a presviedčal ju, že ich vzťah je normálny.


Margaux bola emocionálne deprivovaná, keďže ani jeden z rodičov jej neposkytoval pocit bezpečia, lásky a akceptácie. Urobil to až Peter, a tým si získal jej lojálnosť, a potom už s ňou bez problémov manipuloval a citovo ju vydieral. Keďže Margaux nechcela prísť o jediného človeka, ktorý jej dal všetko, čo od rodičov nedostala, splnila každú jeho túžbu a vyrastala v mylnom vedomí, že všetko, čo spolu robia je normálne, a ostatní to len nechápu. Stala sa na ňom doslova závislá a robila všetko pre to, aby ho nestratila.
Peter bol v detstve zneužitý (ako 5 ročný) a neskôr (ako 8 ročný) bol nútený k uspokojovaniu dvoch starších dievčat (14 a 15 ročných) v jednom z mnohých pestúnskych domovov, v ktorých vyrastal (jeho otec ho v detstve bil a rodičia sa o niečo neskôr rozviedli), a to malo za následok (podľa jeho tvrdenia), že mal odpor k ženám starším ako 15 rokov. Napriek tomu však bol dvakrát ženatý, z druhého manželstva mal 4 deti a všetky 4 sexuálne zneužíval. Okrem toho mal v pestúnskej starostlivosti viac detí, z ktorých zneužívania bol tiež obvinený rovnako ako aj zo zneužívania syna svojej partnerky, Inés (neboli dlho partnermi, ale bývali spolu až do Petrovej smrti). Peter ku koncu svojho života trpel ťažkými depresiami, čo pravdepodobne viedlo aj k jeho samovražde.
Aj napriek tomu, že odsudzujem Petrovo správanie, ho ľutujem. Nemôžem sa zbaviť myšlienky, ktorú som počula od jednej znásilnenej ženy a to, že ľuďom ubližujú len tí, ktorým už bolo predtým ublížené.

Moje hodnotenie:
Kniha sa ľahko číta, Margaux veľmi otvorene a aj dosť detailne popisuje charakter ich vzťahu s Petrom. V knihe do detailov popisuje aj rozhovory so svojím otcom, ktoré často nikam neviedli a celkovo sa mi zdali zbytočné. Zaujal ma fakt, že skoro každá postava v knihe trpela nejakou psychickou poruchou, a preto mi kniha niekedy pripadala nereálna. Napriek tomu ju určite odporúčam, hlavne čitateľom, ktorých zaujíma podobná problematika. Ak sa chcete pokúsiť pochopiť ako rozmýšľa pedofil, a prečo jeho obete roky nikomu nič nepovedia, táto kniha vám k tomu určite dopomôže. Takže z 10 bodov jej bez váhania dávam 9.

štvrtok 31. júla 2014

Efekt roztlieskavačiek (The Cheerleader effect)

Možno ste si už niekedy všimli, že sa ľudia zdajú krajšími, keď sú na fotke v skupine viacerých ľudí, ako keď sú odfotení sami. Zaujalo to aj psychológov Walkera a Vula, a preto v roku 2013 zverejnili štúdiu, v ktorej sa týmto zaujímavým efektom zaoberajú. 
Základnou myšlienkou výskumu zverejneného v časopise Psychological Science je, že náš mozog má tendenciu "spriemerovať" tvár jedného človeka s tvárami ostatných ľudí v skupine, a teda ak sme v spoločnosti pekných ľudí, naša malá podivná tvár je vnímaná ako menej malá a podivná.
Walker a Vul urobili päť experimentov, v ktorých ľudia hodnotili krásu ľudí na fotkách, pričom niektorí ľudia boli na fotkách sami, iní v skupine a niektoré skupiny ľudí boli len kolážou ľudí odfotených osamote. V každom prípade dostali muži aj ženy v skupinách vyššie hodnotenie (zdali sa atraktívnejší) ako keď boli na fotkách osamote. Walker to odôvodnil tým, že priemerné tváre sú atraktívnejšie vzhľadom na spriemerovanie našich neatraktívnych zvláštností. 
Tento efekt si vyslúžil pomenovanie The Cheerleader effect (Efekt roztlieskavačiek) preto, lebo tím roztlieskavačiek vyzerá zďaleka vždy atraktívne, ale keď vidíte roztlieskavačky osamote, už vám nemusia pripadať tak krásne ako predtým. 
Demonštráciu Efektu roztlieskavačiek je možné vidieť aj v seriály How I met your mother (Ako som spoznal vašu matku), konkrétne v siedmej epizóde štvrtej série, kde je celá partia v bare a Barney (Neal Patricky Harris) sklamane poznamená, že "nie je ohromený aktuálnym osadenstvom baru" a keď začnú ostatní namietať, vysvetlí im, ako efekt roztieskavačiek funguje.

Podľa Walkera a Vula sa tento efekt zrodil z faktu, že náš vizuálny systém reprezentuje objekty ako celok a jednotlivé objekty sú "skreslené" smerom k priemeru. V konečnom dôsledku sú teda priemerné tváre vnímané ako viac atraktívne v skupine ako osamote. Tento fenomén spôsobuje, že sa nám jednotlivé tváre v skupine zdajú byť viac priemerom skupiny a priemer skupiny sa nám zase zdá viac atraktívny ako jednotlivé tváre v priemere. 
Účinok efektu nezávisí od počtu osôb v skupine, ale výraznejšie sa prejavuje, ak sú v skupine aspoň traja ľudia. 
Efekt roztieskavačiek nám teda môže dať ďalšiu zámienku k vlastnej socializácii a napr. k cestovaniu vo väčšej partii ľudí. Dokonca takmer u každého z nás vzťahy nepriamo ovplyvňujú naše zdravie a množstvo času stráveného v spoločnosti ľudí koreluje aj s kvalitou života. Preto možno nevyzeráme v skupine ľudí atraktívnejšie len kvôli funkcii nejakej mozgovej štruktúry, ale preto, lebo sme v spoločnosti iných skutočne šťastnejší.


(Pozrite si prvý obrázok. Všetky ženy vyzerajú atraktívne. Potom si pozrite obrázok o niečo nižšie, na ktorom je Rachel Dratch osamote - na prvom obrázku to je druhá žena zľava. Tak, čo na to hovoríte?)

A tu môžete vidieť Barneyho ilustráciu Efektu roztlieskavačiek :)


                         


(Zdroj: http://www.spring.org.uk/2014/05/the-cheerleader-effect-people-appear-better-looking-in-groups.php, http://uproxx.com/tv/2013/11/barney-stinsons-cheerleader-effect-met-mother-real-says-science/, http://www.theatlantic.com/health/archive/2013/11/cheerleader-effect-why-people-are-more-beautiful-in-groups/281119/)

piatok 11. júla 2014

Stanfordský experiment s cukríkmi marshmallow

Tento milý experiment bol uskutočnený viackrát na Stanfordskej univerzite zhruba v rokoch od 1965 do 1975, a to pod vedením psychológa Waltera Mischela. Podstatou experimentu bolo, že sa deťom predškolského veku ponúkla maškrta (cukrík, praclík, koláčik, marshmallow...), ktorú mohol zjesť hneď alebo maškrtu nezjesť po dobu nasledujúcich 15 minút, a tým si vyslúžiť ďalšiu.
Účelom tohto experimentu bolo zistiť, kedy sa u detí vyvíja schopnosť čakať na niečo, po čom veľmi túžia, čiže odložiť svoje momentálne priania. Zúčastnilo sa ho 600 detí vo veku 4 až 6 rokov. Experiment prebiehal tak, že výskumník vošiel s dieťaťom do prázdnej miestnosti, kde sa nachádzal len stôl a stolička. Na stole bola položená maškrta. Keď sa dieťa usadilo, výskumník povedal dieťaťu, že cukrík síce môže zjesť, ale ak ho nezje, dostane za odmenu ďalší (neskôr sa uskutočnilo ešte mnoho podobných experimentov, kde výskumníci trochu zmenili podmienky, ale podstata zostala nezmenená). Mischel spozoroval, že deti chceli pokušeniu odolať tak, že si prikryli oči, aby sa na maškrtu nemuseli pozerať. Niektoré deti sa otočili, vliezli pod stôl, kopali do nôh stola (boli nervózne) alebo maškrtu skúmali zmyslami (ovoniavali ju a olizovali), ale predsa nezjedli. 
Menšia časť detí zjedla cukrík hneď, ako vyšiel výskumník z miestnosti. Iba tretine z tých detí, ktoré sa pokúšali cukrík nezjesť sa podarilo vydržať 15 minút, a tak dostať ďalší cukrík. 
V nadväzujúcich štúdiách našiel Mischel neočakávané korelácie (súvislosti) medzi výsledkami experimentu a úspechom detí o mnoho rokov neskôr. Preukázalo sa, že deti, ktoré boli schopné vydržať a odložiť svoje uspokojenie dosahovali v staršom veku lepšie skóre v SAT (test zameraný na zisťovanie gramotnosti -písania, čítania, ale tiež aj na schopnosť riešiť problémy a odolávať časovému tlaku). 
V roku 2011 boli uskutočnené aj výskumy zamerané na činnosť mozgu. Skúmala sa aktivita mozgu dospelých ľudí v strednom veku, ktorí sa experimentu zúčastnili ešte ako deti. Zistilo sa, že u ľudí, ktorí v detstve dokázali dlho čakať a odkladať potešenie bol aktívnejší prefrontálny kortex  (zúčastňuje sa napr. pri plánovaní do budúcna, tvorbe emócií, pamäte, prepájania informácií z minulosti s informáciami z prítomnosti či budúcnosti atď), pokiaľ u ľudí, ktorí v detstve nedokázali odložiť slasť (čiže zjedli cukrík skôr) bola aktívnejšia časť nazývaná ventrálne striatum (súvisí s reguláciou motivačných a afektívnych funkcií a zohráva významnú rolu pri vzniku závislostí).
Dôležité však je spomenúť aj to, že okrem veku dieťaťa ovplyvňujú schopnosť odolávať slasti aj iné faktory. Podľa Mischela môže dieťa v tomto smere do veľkej miery ovplyvniť aj etnická skupina či kultúrne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá a dokonca za najdôležitejší faktor považoval účasť otca na výchove dieťaťa. Deti, ktoré vyrastali v rodine bez otca, dokázali pokušeniu odolať len vo veľmi malom percente.



Tu si môžete pozrieť ako sa darilo deťom odolávať pokušeniu. Mňa to video vždy rozosmeje :)


(Zdroje: http://en.wikipedia.org/wiki/Stanford_marshmallow_experiment
http://www.rochester.edu/news/show.php?id=4622
http://psycnet.apa.org/journals/psp/5/1/24/)

piatok 4. júla 2014

Ľudia sa menia, vzťahy sa menia...

Nejeden z nás už mal určite sentimentálnu chvíľku, kedy sa zamyslel nad tým, ako je možné, že človek, ktorý nám bol v minulosti blízky, pre nás v prítomnosti nič neznamená. Ako sa môže stať, že sa dvaja ľudia takto odcudzia? Často sa ani nemusíme pohádať s tou druhou osobou, proste náš záujem o ňu upadá, až kým si neuvedomíme, že sme sa nevideli mesiace a ani nám to veľmi nevadí. Ja sama mám v okolí viac takých ľudí, a to ma donútilo zamyslieť sa nad tým, čím to je. Môže to byť moja vina? Alebo vina toho druhého človeka? Nuž, môže a nemusí...
Vzťahy medzi ľuďmi vznikajú hlavne vďaka tomu, že si ľudia navzájom "sadnú", rozumejú si, majú spoločné záujmy, podobný zmysel pre humor, bývajú blízko seba, sú spolužiaci, kolegovia alebo niečo podobné. Aby však vzťahy vydržali, je potrebné, aby si ľudia udržali to, čo majú spoločné (hoci aj to bydlisko), lenže práve to je často kameňom úrazu. Osobnosť človeka sa postupne vyvíja, rastie a mení sa (alebo aj upadá :) ). Každá skúsenosť, ktorá sa nám prihodí, každý človek, ktorého spoznáme, každý pribúdajúci rok na nás pôsobí a ovplyvňuje nás. Mení nás. Pokiaľ ten druhý človek vo vzťahu nie je ovplyvnený podobne (nestretáva tých istých ľudí ako my, necestuje, pričom mi áno, atď.), jeho osobnosť sa môže meniť úplne iným spôsobom/smerom, akým sa mení tá naša. Postupne sa môžu meniť naše záujmy, priority či pohľad na svet, až si uvedomíme, že nám tá druhá osoba vo vzťahu neposkytuje to, čo od vzťahu očakávame alebo potrebujeme (alebo nám neposkytuje to, čo nám bolo doteraz poskytované). 
Vzťahy, ktoré nie sú založené na viacerých pilierových bodoch (spoločných veciach) sú krehké a keď sa o ne nestaráme, rýchlo sa rozpadnú. Pokiaľ dvoch ľudí spája to, že bývajú blízko seba (napr. chlapci, ktorí sa kamarátia od malička práve preto, lebo boli susedia od narodenia), stačí, aby sa jeden z nich odsťahoval a samotný fakt, že sa nestretávajú každý deň spôsobí, že sa prestanú vyhľadávať. Alebo dve ženy, obe karieristky, ktoré si rozumejú vďaka svojim názorom na prácu, sa prestanú vídať, keď jedna z nich otehotnie a už sa tak nezaujíma o svoju kariéru. Prípadne partneri, z ktorých jeden musí odcestovať na dlhšiu dobu do zahraničia (napr. kvôli práci) a tým, že spoznal inú kultúru, inú mentalitu, iný spôsob života, sa zmenia jeho priority a svetonázor, a to ovplyvní aj jeho správanie vo vzťahu k partnerovi. 
Je takáto zmena zlá? Kto je vlastne na vine? Myslím si, že viniť by sme nemali nikoho, pretože to by svedčilo jedine o našom pokrytectve. Tak, ako tá druhá osoba, ani my nemôžeme mať úplne pod kontrolou spôsob, akým nás ovplyvní prostredie. Život je zmena a aj keď tá zmena spôsobí, že si už s niekým nerozumieme tak, ako sme si rozumeli predtým, nemáme čo ľutovať. Buď si nájdeme niečo iné, čo by nás s tým druhým spájalo, alebo sa otvoríme novým možnostiam (ľuďom) a vytvoríme si skvelý vzťah s niekým, kto je v danom životnom úseku nášmu srdcu bližší.

piatok 27. júna 2014

Zeigarnikovej efekt

Nemecký psychológ Kurt Lewin si raz všimol zaujímavú vec. Čašníci si v reštauráciách ľahšie zapamätali objednávky, ktoré ešte neboli vybavené ako tie, ktoré už vybavené a zaplatené boli. Jedna z Lewinových študentiek, Bluma Zeigarniková (ruská psychiatrička), na tejto zaujímavosti neskôr vypracovala teóriu fenoménu, ktorý je dodnes známi ako Zeigarnikovej efekt.
Zeigarnikovej efekt je psychologický jav, ktorý hovorí, že sme viac motivovaní k dokončeniu prerušených a neúplných úloh, akoby sme mali začať pracovať na nových. Inak povedané, ak pracujeme na úlohe, ktorá je pre nás zaujímavá a sme motivovaní k jej vyriešeniu a musíme na nej prestať pracovať, zistíme, že je ťažké na ňu nemyslieť, pokiaľ sa k nej nevrátime a nedokončíme ju. 
Bluma Zeigarniková skúmala tento fenomén aj v laboratóriu, kde dávala probandom rôzne úlohy s číslami, úlohy spojené s riešením hádaniek alebo navliekaním korálok. Niektorých v riešení úlohy prerušila, iných nechala úlohu vyriešiť úplne. Zistila, že probandi, ktorých pri práci prerušila si pamätali úlohu až dvakrát lepšie, ako probandi, ktorých nechala úlohu doriešiť.Vvyvodila z toho záver, že si lepšie pamätáme neukončené veci.
Prečo to tak je? Keď začneme riešiť novú úlohu, vzniká v nás napätie (motivácia doriešiť ju), keď dosiahneme cieľ a úlohu vyriešime, napätie sa uvoľní (mozog sa tým už nemá prečo zaoberať a ľahšie na ňu zabudneme). Ak však cieľ (riešenie) nedosiahneme, napätie v nás naďalej ostáva a núti nás vracať sa k úlohe vždy, keď to je možné. V skratke, náš mozog potrebuje veci "odškrtnúť" a označiť ako ukončené a už potom sa nimi nezaoberá. Pokiaľ danú vec vyhodnotí ako neukončenú, núti nás na ňu stále myslieť. Motivácia tu však zohráva dôležitú úlohu, pokiaľ človek nie je dostatočne motivovaný k dokončeniu úlohy, Zeigarnikovej efekt nie je dosť silný a na úlohu tak či tak zabudneme. 
Zeigarnikovej efekt vysvetľuje napríklad aj nutkanie dopozerať seriál, ktorý sme začali pozerať, alebo prečo musíme myslieť na osobu, s ktorou sme sa pohádali kvôli nedorozumeniu a nemohli sme jej situáciu vysvetliť.

Tipy ako využiť Zeigarnikovej efekt v náš prospech v pracovnej oblasti:

1.  Naučte sa využívať Zeigarnikovej efekt každý pracovný deň. Neukončite deň s "úplne odškrtaným" zoznamom plánovaných úloh. Ak tak urobíte, budete sa musieť ďalší deň znovu namotivovať a začať "od nuly". Ak necháte nejakú úlohu nedokončenú, ďalší deň sa do jej vyriešenia (doriešenia) vrhnete motivovanejší. Tiež vám to umožňuje začať každý pracovný deň s pocitom, že ste niečo dosiahli. 

2. Ak pracujete na nejakom dlhodobom projekte alebo úlohe, zastavte sa v momente, keď ešte máte chuť pokračovať a robte niečo úplne iné. Ak by ste šli na dovolenku, celý dovolenkový pobyt sa bude váš mozog podvedome zaoberať tým, ako by sa dala úloha najlepšie dokončiť. Takto sa vám podarí úlohu vyriešiť efektívnejšie/kreatívnejšie ako by ste ju vyriešili, keby ste v ten spomínaný okamih pokračovali. 

3. Pri prezentácii nejakého produktu/myšlienky ponúknite ľuďom akúsi ukážku (teaser) toho, čo im chcete odprezentovať, ale neprezraďte im úplne celú pointu prezentácie. Napríklad: "V dnešnej prezentácii vám prezradím 3 spôsoby ako motivovať sám seba bez akéhokoľvek úsilia, ale najskôr..." alebo napr. "V tomto momente sa vám chystám prezradiť, ako zdvojnásobiť svoj osobný príjem bez akéhokoľvek úsilia z vašej strany..." Ľudia ostanú "namotaní", až kým nezistia, čo ste im nepovedali. 


(Zdroje: http://www.managetrainlearn.com/page/the-zeigarnik-effect
http://sv-sidonie.webnode.cz/news/efekt-zeigarnikove/
http://tracks.roojoom.com/u/shirly-ronen-harel,60/the-zeigarnik-effect-our-brain-nag-us-about-unfinished-work-2,5040#/trek?page=1)

štvrtok 22. mája 2014

Pravda alebo mýtus: Využívame len 10% nášho mozgu?

Iste ste už aj vy počuli tvrdenie, podľa ktorého ľudia využívajú len 10% svojho mozgu. Mnohí z nás sa už zamysleli nad tým, čo všetko by sme dokázali, keby sme využili aj zvyšných 90%. Naša inteligencia by bola niekoľkonásobne vyššia, vnímali by sme veci, ktoré teraz "ujdú" našej pozornosti a možno by sme boli dokonca schopní aj telekinézy. 

Tieto špekulácie a predpoklady však zlyhávajú na jednom fakte. Tvrdenie, podľa ktorého využívame len 10% nášho mozgu je MÝTUS. Ľudia v skutočnosti využívajú všetky časti svojho mozgu, jedinou výnimkou sú prípady, kedy je mozog jednotlivca poškodený alebo nejaká choroba poškodila niektoré jeho časti. 
Tento mýtus pravdepodobne vznikol ešte okolo roku 1900, kedy sa v spisoch psychológa/filozofa Williama Jamesa objavilo tvrdenie, že využívame len malé množstvo našich možných duševných a psychických zdrojov. Jeho neurologický výskum bol zle interpretovaný a na základe tohto nedorozumenia sa rozšírilo toto mylné tvrdenie. 

Neurológovia poukazujú na celý rad dôvodov, prečo to nemôže byť pravda:
  • snímky mozgu jasne svedčia o tom, že ešte aj pri úplne rutinných aktivitách ako je chodenie alebo počúvanie hudby, sú aktívne skoro všetky časti nášho mozgu (dokonca aj počas spánku vykazuje celý mozog určitú hladinu aktivity),
  • ak by bol mýtus o 10% pravdou, ľudia, ktorí trpia poškodením mozgu v dôsledku úrazu alebo mozgovej príhody by si pravdepodobne nevšimli žiadnu zmenu. V skutočnosti nie je jediná časť mozgu, ktorá môže byť poškodená bez toho, aby to malo nejaké dôsledky,
  • počas evolúcie by sa nám nevyvinuli také veľké mozgy, keby sme využívali len takú malú časť z nich. Príroda nerobí nič zbytočne :)
  • náš mozog využíva približne 20% energie nášho tela. Bol by to (zasa len) evolučný nezmysel mať takú veľkú časť energetických zdrojov využívanú takou malou časťou mozgu,
  • výskumy zamerané na mapovanie mozgu doteraz neobjavili časť mozgu, ktorá by bola úplne a stále nefunkčná alebo neaktívna, a teda nemala žiadnu funkciu,
  • žiadne detailné skúmanie a snímanie mozgu doteraz neodhalilo 90% nefunkčnosť mozgu zdravého človeka.
Mýtus o využívaní len 10% nášho mozgu nezanikol asi kvôli tomu, lebo ho zárobkuchtiví "podnikatelia" živili aj počas mnohých rokov, hlavne kvôli vlastnému zisku. V Amerike sa totiž dlhé roky bežne predávali (a pravdepodobne aj stále predávajú) produkty a doplnky stravy, ktoré zaručene zvýšia využiteľnosť našich mozgov alebo dokonca odomknú náš skrytý potenciál. 




(Zdroj: http://psychology.about.com/od/biopsychology/a/10-percent-of-brain-myth.htm)